Ženský príbeh na Východokarpatskej magistrále („self-supported“)
– „Veronika?“
– „Áno Soni?“
– „Strašne už chcem byť s T-ebou, poriadne pokecať, stratiť sa niekde…“
– „Tak poďme tú našu vysnívanú Vychodokarpatskú magistrálu, bude čas aj na debaty…“
– „Jéj, poďme. Ale kedy? Ja som s deťmi teraz tri týždne v Tatrách v kúpeľoch a potom už nemôžem. Jedine… Žeby tesne po? V stredu v noci docestujem z Tatier, vo stvrtok sa zbalím a piatok cestujeme?“
– „Dobre, tak si všetko dovtedy nachystáme. Teším sa.“
– „Skvelééé. Ja sa tak teším.“
Obrázok 1: Trasa Východokarpatskej magistrály – záznam z trackera SunBell. Podľa mapy.hiking.sk má dĺžku 247,8 km – s prevýšením 10 527 m+ a klesaním 9 575 m-.
Východokarpatská magistrála je turistická magistrála na východnom Slovensku, spájajúca Ubľu s čergovským Minčolom. Magistrála je značená červeným turistickým značením a z veľkej časti kopíruje medzinárodnú diaľkovú turistickú trasu E3. Vedie prevažne hrebeňom po slovensko-poľskej štátnej hranici v pohoriach Čergov, Nízke Beskydy a Bukovské vrchy.
PRVÝ DEŇ (4. jún 2022): UBĽA — BALNICA (75 km / 3316 m+)
Ubľa, štátna hranica (205 m) – Malá Ubľa (210 m) – Ulička (240 m) – Hukov (485 m) – Lány (300 m) – Uličské Krivé (280 m) – Zboj (345 m) – Nová Sedlica (390 m) – Kremenec, rázc. (1221 m) – Čierťaž (1071 m m) – Riaba skala (1155) – S. pod Ďurkovcom (1120 m) – Kruhliak (1101 m) – Ruské s. (797 m) – Strop (1011 m) – Černiny (929 m) – Balnica (715 m)
Obrázok 2: Pred štartom sa hlásime na Polícii v Ubli.
Obrázok 3: Na štarte Východokarpatskej magistrály.
Tatry milujem. Každý deň si už sľubujem, že ďaľší deň bude tréningové voľno. Ale to sa nedá. Doobedný čas, keď mám voľno, behám o dušu. Budem vládať? Netuším. Vôbec sa nestíham ani sústrediť na magistrálu. Ešteže je tu Veronika. Ujala sa takmer celej organizácie. Ja aspoň komunikujem s ľudmi, ktorí magistrálu sčasti poznajú. Silvo a Maťo robili pokus o prebeh. Marek ju prešiel turisticky. Informácií o magistrále je biedne málo.
Všetci sa ale zhodujú v jednom. Je to trasa ďaleko od civilizácie – krajina medveďov, vlkov, zubrov a pašerákov. Všetci ma varujú pred nedostatkom vody. Bude treba schádzať z trasy. Študujeme mapy.cz a mapy.hiking.sk. Veď prameňov je tam dosť. Samozrejme, berieme filtre a 2,5 litrové vaky na vodu. Na trati to však vyzeralo tak, že sme ťahali každá minimálne 4 litre na chrbte – aby sme prežili.
Tak späť. Piatok popoludní vyrážame. Veronika s kamarátmi to zmanažovali geniálne. Cestujem do Nitry. Odtiaľ nás vezie kamarát na východ. Tam nás čaká známy a všetkých nás vezie do Stakčína, kde máme ubytovanie na noc pred štartom. Ochotný majiteľ penziónu nás v sobotu skoro ráno vezie do Uble na policajnú stanicu. Tam sa hlásime. Začiatok trasy vedie po ukrajinskej hranici. Policajt nás varuje, aby sme neprekročili hranicu.
Kráčame na štart, k hraničnému prechodu v Ubli, po asfaltke. Robíme selfies na štarte a vyrážame. Pri prvom pokluse, kontrolujeme a doťahujeme batohy, tenisky a môžeme ísť. Tešíme sa. Hlava bude riešiť iba ďaľší krok. Konečne! Po prvom kilometri ide oproti nám po lesnej ceste auto. Prvá policajná hliadka (dokopy sme ich napočítali sedem).
– „Dievčatá, kam ste sa vybrali?“
Stručne vysvetľujeme a kluskáme ďalej. Terén je mierny, vlnitý, ako v Karpatoch. O chvíľu ďalšie terénne auto. Okienko dole a otázka
– „Je všetko v poriadku? Nepotrebujete niečo?“.
Chvíľu pokecáme a kluskáme ďalej. Cítime sme sa bezpečne. Ani sa nenazdáme a je tu dedina Uličské Krivé. Je to iba 18 kilometrov, zásob máme dostatok, tak kupujeme iba nanuk do ruky.
Obrázok 4: Uličské Krivé. Približne 18 kilometrov od štartu Východokarpatskej magistrály.
Posledná civilizácia v dnešný deň a vlastne aj na celej trase je na 27. kilometri. Tam musíme doplniť zásoby vody až do konca dnešného dňa, cca 75 kilometra. Kiež by tieto tri dedinky boli rozložené na tri dni. Cesta do Novej Sedlice je striedanie lesných chodníkov a asfaltu. Odrazu strácame značku a trasa v mape ukazuje, že by sme mali isť po asfaltke. Medzi ňou a nami je Zbojský potok. To zvládneme, prejdeme po kameňoch. O chvíľu sa ocitám vo vode. Veronika rovno volí vyzutie tenisiek a brodenie naboso. Obávam sa pľuzgierov v prvý deň…
Cítime, že pomaly treba jesť, snažíme sa dobehnúť do Novej Sedlice. Nad nami sa sťahujú čierne mraky, bolo by fajn jesť a baliť sa pod altánkom. Za Novou Sedlicou nás čaká 1000 výškových metrov na Kremenec. Myslíme si, že s vodou to nemusíme preháňať, veď na Kremenci sú pramene. V skutočnosti to však nie je také isté…
V momente, ako vlezieme pod altánok sa spusti LEJAK. LEJAK. Naťahujeme farebné unisex pončá a vyrážame na Kremenec. Stále leje (a ešte dlho bude)… Pri stúpaní sa zaparujeme pod pončom. Najradšej by som ho zhodila. Ale v ruksaku máme spacáky, páperky aj powerbanky. To nesmie zmoknúť. Pomaly mi dochádza voda. Na Kremenci ju plánujeme doplniť. Odbočíme k studničke. Tečie. Super. Naplním pohár. Je plný červíkov. Toto nemôžem piť hneď v prvý deň. Podľa mapy ešte nejaký prameň bude. Omyl. Nie je.
Začíname byť nervózne. Stále leje. Ruky mám rozmočené ako mŕtvola. Neviem si dávať dole gate, keď cikám. Kluskáme po kopcoch nad 1000 m.n.m. Ale nič nevidíme. Štve ma to. Voda pomaly došla. Máme pred sebou ešte 15 kilometrov do Ruského sedla. Tam snáď sľubovaný prameň bude.
Mala by tam byť aj útulňa. Potrebujeme sa dať dokopy pred záverečnou etapou. Dať dole pončo, doplniť vodu, jedlo pripraviť tak, aby bolo po ruke, skontrolovať baterku na hodinkách, čelovky po ruke, trošicku si oddýchnuť. Ruské sedlo po 8-hodinovom daždi nachádzame už celkom unavené. Máme 60 km a 15 ešte pred nami. Dopĺňame vodu. Pomaly sa stmieva. V lese je hmla, orientujeme sa horšie. Dávam slúchadlá, kofeín a ponárame sa každá do seba.
Natrafím na ceduľu, že Balnica je už iba 5 km. To dáme. Do 22:00 hod. sme tam. Kuchyňa funguje do 23:00. Teším sa na teplé jedlo a spanie pod strechou. Keďže toľko pršalo a sme premočené, bolo by to ťažké vonku.
Tých posledných päť kilometrov sme šli hodinu a pol. Terén po daždi sa rozbahnil. Občas mi palička zapadne až do polovice. Šmýkam sa a padám. Blato sa nedá obísť. Raz zapadám až do pol lýtka. Blato mi stiahne tenisku z nohy. Chytám paniku. Na kolenách ju vyťahujem z blata. Už chcem byť tam. Treba ešte odbočiť z trasy. O chvíľu vidím svetielko. Sme zachránené. Obyčajných 75 kilometrov. A tak ťažkých.
Chatár je super týpek. Žije tu sám v divočine. Pozoruje vlky a medvede a píše o tom články. Tvrdí, že ich medvede sú v divočine a nevyťahujú smeti. Objednávame kapustnicu a pirohy. Ja ako predjedlo zmrzlinu a Veronika kolu. Rozvešiame mokré veci okolo piecky, dávame nabiť telefóny, hodinky, tracker a foťák. O polnoci ľahneme spať. Nie je tu signál. Nemáme ako poslať správy. Snáď tušia, že sme v bezpečí… Nastavujeme budíky na mobiloch na štvrtú ráno. Dnes nás magistrála riadne pokrstila.
Obrázok 5: Tesne pred brodením sa cez Zbojský potok.
Obrázok 6: V Novej Sedlici, na 27. kilometri.
Obrázok 7: V Novej Sedlici, na 27. kilometri.
Obrázok 8: Cestou do Novej Sedlice.
Obrázok 9: Z Novej Sedlice smer Kremenec. V dobrej nálade.
Obrázok 10. Karpatské bukové pralesy – svetové dedičstvo. Chránené územie Stužica (761,49 ha) bolo vyhlásené v roku 1965 na ochranu ojedinelého komplexu pôvodných bukových a jedľovo-bukových ekosystémov aj východokarpatských lúčnych spoločenstviev na flyšovom podklade Bukovských vrchov.
Obrázok 11. Krása bukového pralesa.
Obrázok 12. Bukový prales v chránenom území Stužica.
Obrázok 13. Pod Kremencom. Hraničný kameň (medzník).
Obrázok 14. Odbočka na prameň pod Kremencom, v čase nášho prechodu bol „mimo prevádzky“ z dôvodu znečistenia.
Obrázok 15. Kremenec (1 221 m) je najvyšším vrchom v Národnom parku Poloniny, ako aj v Bukovských vrchoch. Kremenec je tiež najvyšším bodom okresu Snina, regiónu Horný Zemplín, ako aj celého Zemplína. Na Kremenci sa nachádza najvýchodnejší bod Slovenska.
Národný park Poloniny na východe Slovenska je jedinečné územie, ktoré v sebe spája označenie Svetové dedičstvo UNESCO a Biosférická rezervácia UNESCO a pýšia sa taktiež prestížnym Diplomom Rady Európy. Poloniny sú súčasťou prvej trojstrannej biosférickej rezervácie na svete, spolu s Poľskom a Ukrajinou. Biosférické rezervácie sú oblasti s bohatou endemickou flórou a faunou, ktorých cieľom je skúmať vzťahy medzi človekom a prírodou a napomáhať tak trvalo udržateľnému životu a rozvoju. Zastrešuje ich Medzinárodný program UNESCO „Človek a Biosféra“.
V súčasnosti je Národný park Poloniny známy tým, že je to jediné územie na Slovensku, kde vo voľnej prírode žije zubor hrivnatý. Zubor je najväčší európsky suchozemský cicavec. Aktuálne sú v územnej pôsobnosti Národného parku Poloniny dve čriedy. Prvá sa zdržiava v území nad Vodárenskou nádržou Starina. Druhá črieda migrovala na Slovensko z Poľska v marci 2015 a odvtedy sa zdržuje medzi obcami Osadné, Hostovice, Vyšná Jablonka, Pčoliné.
Obrázok 16. Národný park Poloniny.
Obrázok 17: Jeden z mála výhľadov v daždivom dni v Poloninách z vrchu Kruhliak (1 101 m).
Vrcholom Kruhliak prechádza slovensko-poľská štátna hranica. Vrch je v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Samotný vrchol je z väčšej časti zalesnený, ale poskytuje dobrý výhľad smerom na slovenskú stranu do Ruskej kotliny.
DRUHÝ DEŇ – 5. jún 2022: BALNICA – KÚT (56 km / 2 078 m+)
Balnica (715 m) – Rydošová (880 m) – Vysoký grúň (905 m) – Hlboký vrch, rázc. (880 m) – Pod Košarkou (780 m) – Lupkowský priesmyk (640 m) – Siwakowska Dolina (700 m) – Laborecký priesmyk (685 m) – Stredný hrb (825 m) – Kalinovské s. (810 m) – Vodojem, št. hr. (680 m) – Koprivničná (715 m) – Čertižské s. (575 m) – Kút (695 m)
Obrázok 18: Chata Balnica vedľa železnice sa nachádza približne 100 m od slovenskej hranice v Národnom parku Bieszczady. Železnica pôvodne slúžila na zvážanie dreva, v poslednej dekáde minulého storočia prestala fungovať a dnes slúži ako turistická atrakcia.
Vstávame ako po víkendovej žúrke. Balíme vysušené veci, vypijeme kávu. Raňajky vybavíme po pár hodinách behu. Vody stačí na 20 kilometrov, v Lupkowskom priesmyku by mala byť voda pri tuneli.
V lese je hmla, výhľady žiadne a ja rozmýšľam o tom, že sa mi tu, na rozdiel od Veroniky, príroda až tak zatiaľ nepáči. Som rozmaznaná výhľadmi z Tatier. Dám si slúchadlá a bezducho idem dopredu. Na vrchole kopca na chvíľu zastanem. Pozriem dole a je tam. ON. PÁN VLK. Vyšiel na chodník, pozrel sa na mňa a stratil sa v lese. Som očarená. Dojatá. Aj zahanbená. Dnes ma magistrála poučila. Ako sa mi môže nepáčiť les? Ako mi môže vyzerať nudný. Tento les je živý. Bez ľudí. Divoký. Skladám slúchadlá a pozorujem všetko okolo nás.
Ešte raz počujem zvuky akoby od šteniatok. Nakúkam do kríkov, ale nakoniec ustupujem. Musím rešpektovať, že tu som hosť. Ďakujem za možnosť Ťa vidieť.
Na Lupkowsky priesmyk už prichádzame s väčšou pokorou. Dávame si raňajky. Z poľskej strany prichádzajú turisti. Pýtame sa, či v tuneli našli vodu. Odpovedajú, že takmer nič a delia sa s nami o ich rezervnú flašku s 3 dl vody. Môžu si to dovoliť, sú na kratšom výlete.
Ďalšia možnosť doplniť vodu podľa itinerára, je za 20 kilometrov. Pomaly sa zdvíhame a kluskáme ďalej. Teplota stúpa. Hlavou mi víri možnosť, že tam voda nebude. Začínam mať stres. Ak za 20 km nebude fungovať prameň, musíme ťahať ďalej 12 kilometrov do Čertížskeho sedla a odtiaľ 3 km zísť do
dediny Čertižné. Ale na to dosť vody nemáme. A potom sa nestihneme dostať na Duklu, kde je nonstop pumpa. Chceli sme tam doplniť zásoby jedla, tak sme si to naplánovali. Snažíme sa kluskať až po ďalší bod, kde má byť voda. V Kalinovskom sedle by mala byť odbočka na poľskú stranu a mal by tam byť prameň.
Vidíme ho aj na mapy cz. Na odbočke skladáme batohy a hľadáme. Predieram sa kríkmi, pomedzi haluzinu. Po 10-tich minútach natrafím na blatovú mláku. Tak toto je ono. Naplníme pohotovostné flašky a nasadíme filtre Sawyer. Mám trochu obavy. Plánujeme ešte 35 km a vodu už takmer nemáme. Nie je tu signál. Jem už radšej opatrnejšie. Ponáhľame sa do sedla Fedorkov. Tam je prameň Laborca. Tam to už MUSÍ byť. Ponáhľame sa. Som nervózna, Veronike je na plač. Sme pri značke prameňa. Púšťam sa hľadať. Veronike radím, nech si na chvíľu oddýchne. Predieram sa cez malinčie a konáre. Schádzam 500 m a nič. Vraciam sa úplne zlomená. Volám s Palim. Odporúča zísť do dediny. Tri kilometre v jednom smere. Nič sa nedá robiť. Zliezame do Čertížskeho sedla. A vyrážame do dediny. Oproti nám ide auto. V momente ho stopujeme. Chlapík urobí otočku a zastaví. Je to miestny poľovník. Pýta sa, čo tu robíme a my mu rozpovieme svoj príbeh. Čuduje sa, že sa nebojíme vlkov a medveďov. Ponúka možnosť doplniť vodu v dedine. Sme vďačné.
Voda nad zlato. Dopĺňame vodu a prijímame ponuku na odvoz do sedla. Ďakujeme, želáme pekný deň a vystupujeme z auta. Opadol stres, máme vodu. Sadáme si na lavičku, pozrieme sa na seba a spustíme plač. Sedíme a plačeme duet. Stmieva sa, začína nám byť zima. Musíme prejsť ešte 15 km na Duklu. To dnes nedáme. V tomto stave už nie. Dehydratácia a stres urobili svoje. Meníme cieľ dňa na altánok v Kúte a presúvame sa. Rýchlo si ustelieme na stoloch, dojeme posledné oriešky a zatvárame oči.
Zaspávame pri šuchote zvedavých zvieratiek.
Obrázok 19: Soňa a jej radosť po stretnutí s vlkom
Obrázok 20: Ráno v Bukovských vrchoch I.
Obrázok 21: Ráno v Bukovských vrchoch II.
Obrázok 22: Slizniak karpatský (Bielzia coerulans) je slimák z čeľade slizniakovité.
Patrí medzi karpatské endemity. Môže narásť do dĺžky 10 až 15 cm. Ide o veľmi vzácny druh, ktorého výskyt je obmedzený na vlhké prostredie karpatských listnatých a zmiešaných lesov. Typickou črtou je nápadné modré sfarbenie, ktoré sa pohybuje v odtieňoch fialovej, sýtomodrej až po tyrkysovú. Slizniak karpatský je chránený druh. Slizniaky karpatské je ťažko nájsť v období sucha. My sme mali šťastie na daždivé počasie a slizniaky karpatské sme videli vo všetkých odtieňoch, od fialovej cez modrú až po tyrkysovú.
Obrázok 23: Za Ščolbom (766 m).
Obrázok 24: Útulňa typu „vlčia búda“ v Lupkowskom priesmyku (640 m).
Obrázok 25: Interiér vlčej búdy v Lupkowskom priesmyku.
Obrázok 26: Vodu z prameňa „Źródło Wisłoka“, ktorú nájdete pár metrov od smerovníka Kanasiówka (823 m n. m.) na poľskej strane, je vhodné pred použitím prefiltrovať.
Obrázok 27: V našom prípade sme použili filter Sawyer mini.
Obrázok 28: Územie s rozlohou 157,15 hektárov, nazývané Palotská jedlina, bolo vyhlásené za chránené v roku 1982, na ochranu pôvodného výskytu jedle v rámci zachovalých lesných spoločenstiev typických bučín, jedľových bučín a bukových javorín.
Obrázok 29: Chránené územie Palotská jedlina.
Obrázok 30: Laborecký priesmyk. Jedno z mála miest na Východokarpatskej magistrále (na začiatku magistrály je dostupných viac dedín, Uličské Krivé, Zboj a Nová Sedlica), kde je možné dostať sa autom (Čertížske sedlo, Dukliansky priesmyk, Polianske sedlo, Kurovské sedlo, Obručné) a v prípade prípravy selfupportu si na nich nechať vodu a trvanlivé bezpečne zabalené potraviny ako droppbag.
Obrázok 31: Laborecký priesmyk.
Obrázok 32: Relax na Východokarpatskej magistrále.
Obrázok 33: Prírodná rezervácia Haburské rašelinisko. Na území slovenkého úseku Východných Karpát ide o rozvodnicové rašelinisko vrchoviskového typu, jediné svojho druhu. Rašelinisko je významné výskytom ojedinelých rašelinníkových a mokradných spoločenstiev. Územie sa nachádza v pramennej časti Laboreckej vrchoviny v nadmorskej výške 695 m.
Obrázok 34: Prírodná rezervácia Haburské rašelinisko.
Obrázok 35: V Čertížskom sedle.
Obrázok 36: V Kúte.
Obrázok 37: Noc v Kúte I.
Obrázok 38: Noc v Kúte II.
TRETÍ DEŇ – 6. jún 2022: KÚT – SEDLO BLECHNARKA (64 km / 2366 m+)
Kút (695 m) – Beskyd (635 m) – S. Javoriny (575 m) – Dukliansky pr. (495 m) – Porubské s. (540 m) – S. pod Stávkom (650 m) – Stávok (752) – S. Mazgalica (585 m) – Filipovské s. (660 m) – Roztocký les (630 m) – Polianske s. (585 m) – S. Zajačí vrch (565 m) – S. Dujava (hr. pr.) (560 m) – Regetovská voda (650 m) – S. Blechnarka (605 m)
Obrázok 39: Ráno na Duklianskom priesmyku po rýchlom zbehu z Kúta.
Vstávame o 2:30 hod. Na cestu nám každej zostal jeden gél. Je chladné skoré ráno a keďže je batoh omoho ľahší (bez zásob), kluskáme o čosi rýchlejšie.
Sme hladné a tešíme sa na nonstop pumpu na Dukle. Aká vzácna je obyčajná voda a jedlo… Snívame o teplej káve a praženici, alebo teplej polievke. A predstavujeme si, ako si sadneme s tou kávou a budeme študovať itinerár na dnešný deň a popritom raňajkovať. Pekné sny. Pred Duklou nás zdrží polom. Počujeme kamióny. Pumpa od odbočky vyzerá nekonečne ďaleko, aj keď je to len 500 m. Keď zbadáme pumpu, sme sklamané, ale po chvíľke sme vďačné aj za ňu. Zásoby musíme doplniť na celý deň.
Na raňajky zajedám hot dog s bagetou a Veronika syrovo-šampiňónovú bagetu. Rozložíme sa na pumpe tak trochu ako doma, nabíjame power banky, dokupujeme jedlo (z toho, čo sme našli, sme si povyberali bagety, čokolády, colu aj slané tyčinky), dávame si ešte kávu a koláčik, dopĺňame vodu a tiež využívame toaletu a teplú vodu.
Tlačíme to všetko do batohov a cítime začudované pohľady okolosavyskytujúcich Poliakov – kamionistov.
Zrejme pre nich pôsobíme chaoticky, ale každý náš pohyb má svoj význam. So 4,5 litrami vody a jedlom na celý deň sa aj ja cítim ako kamión. Fučíme riadne. Je ešte stále chladno. Šťastne opúšťame civilizáciu a strácame sa v lese. Každá sa ponárame sama do seba, potichu sa hýbeme dopredu.
Odrazu sa podo mnou trasie zem. Predo mnou prehrmí obrovský tvor a vletí s rachotom do haluzín. Stojím s otvorenými ústami. Majestátny, úžasný, nádherný, obrovský a plachý. Zubor. Bože, ďakujem. Bože, ďakujem. Ďakujem. Nič viac. Iba toto. Rozumiete?
Celý les je posiaty stopami života. Kopytá a trus od čried zubra sú všade.
Dnes je horúci deň. Extrémne. Batoh je ťažký. Vstávali sme o druhej. Je čas na oddych. V sedle pod pomníkom si líham na fóliu a Veronika na karimatku (ozaj, ak Vás bude niekedy tlačiť batoh na pleciach a budete mať po ruke nožík a karimatku, viete si vyrobiť parádne polstrovanie na par dní, kým si na váhu batoha plecia zvyknú). Veronika kladie otázku a odpoveďou je moje chrápanie. Včerajší deň nás vyčerpal.
Dehydratácia a stres. Pokračovať však musíme. A tak pokračujeme. S prameňmi už dnes nerátame. Rovno plánujeme schádzanie z trasy. Z Polianskeho sedla do Nižnej Polianky. Má tam byť krčma a obchodík. Do sedla prichádzam prvá. Cesta je rozpálená, otvorená a ja už strácam sily. Zbadám auto. Skočím pred neho.
Poprosím o odvoz do dediny. Je to Srb. Dobrodruh. Auto prerobené na domov. A putuje. Hltá náš príbeh.
Prajeme si všetko dobré a každý ideme svojou cestou. Veronika zbieha do dediny po svojich, tak veľa áut v priebehu krátkeho času tu zasa nechodí…
Krčma je otvorená. Je tam jeden zákazník. Sedí s otvorenými ústami dokorán a spí. Krčmár si ma obzerá a po krátkom úvode pre nás urobí všetko. Zalievaná káva, kofola, nanuk, wc, elektrika. Radí mi, aby som bežala do obchodu, kým je chlieb… Neskoro. Zostali jedny sucháre a vianočka. Vyberám si zo sortimentu.
Bambino, klobása, čokoláda, Birell, arašidy a nejaké sladké tyčinky. Čím menší objem, čím viac kalórií. Zvažujem tú vianočku. Veronika rozhodla, je posledná, čaká tam na nás. Dopĺňa aj arašidové chrumky.
Vraciame sa späť do sedla. Nasledujúcich 20 kilometrov je jemné vlnenie. Čudujem sa, koľko koní tadeto prešlo. Potom mi to dochádza. To neboli kone…
Za chvíľu nás čaká kopec Javorina. Chceme sa tam navečerať a prichystať na noc. Sme už ale slušne „vojeté“.
Rozkladáme sa v sedle na tráve a dávame si luxusnú večeru. Vianočka, kečup, bambino a ja aj klobásu. Na záver presso v tabletke. Odrazu je pred nami kolmica. Vyše 400 výškových metrov. Už sa iba smejeme. Ja to volám štvornožkový kopec. Vyškriabeme sa na Javorinu. A je to tam. Vždy to hľadáme a vždy je to tam.
Javorina je highlight dnešného dňa. Spievame, smejeme sa, kochame a „szukame“ červenú značku, sme už strašne pomalé, ale užívame si kopu srandy preloženú šialeným smiechom, samé v noci v lese, kde široko ďaleko niet živej duše. Píšu nám naši blízki. Podávame report. Vybrali sme kliešte, zjedli vianočku s kečupom a čaká nás nocľah niekde. Prichádzajú aj správy ako napr.:
„Musíte byť neodolateľne voňavé, špina sa vytriasa a vyčeše. Ešteže nie som s vami, dávam si na vás pohar vína, kráľovné“.
Zadúšame sa od smiechu, ďalšia stojka nám prejde, ani nevieme ako…
Javorina bola záhul. A odrazu je tu ďalší taký kopec. Stojka hore, stojka dole. A ďalší. Stojka hore, stojka dole. A ďalší stojka hore, stojka dole. Pomaly sa prestávame smiať. Aspoň cmúľame cukríky Slavia. Veľmi by sme chceli prísť po sedlo Blechnarka. Je tam zaznačený altánok. Cesta trvá nekonečne až konečne. Je tam on. Náš hotel. Do pol hodiny sme zorganizované. Zamiešame do fľašky magnézium, natrieme nohy, vliezame do spacákov, nahráme dnešný deň a… Sme mŕtve.
V noci sa budím na nevoľnosť. Spadnem zo stola, kde spím. Povraciam sa. Vzápätí to ide aj z opačnej stany. Dokelu. To sa nesmie diať. Už iba jeden deň. Nie!!!!!!!! Potme nahmatám imodium. V mojom tenkom spacáku sa skrútim do klbka, oblieva ma pot a je mi zima.
Obrázok 40: Magurský národný park (Magurski Park Narodowy) je jeden z 23 národných parkov v Poľsku. Vznikol v roku 1995 a má rozlohu 194,39 km². Symbolom parku je orol krikľavý. Park sa nachádza v Nízkych Beskydách a zahŕňa povodie horného toku rieky Wisłoka a pohorie Magura Wątkowska.
Obrázok 41: Magurský národný park.
Obrázok 42: Za Šarbovským sedlom.
Obrázok 43: Stávok (752 m).
Obrázok 44: Medzi sedlom Mazgalica a Filipkovským sedlom.
Obrázok 45: Pred sedlom Dujava.
Obrázok 46: Smer Javorina.
Obrázok 47: Javorina (881 m)
Obrázok 48: Javorina geograficky patrí do pohoria Busov. Rozloha pohoria je 102 km², patrí medzi najmenšie pohoria. Celé pohorie sa rozprestiera v okrese Bardejov a patrí do oblasti Nízke Beskydy. Najvyššími a turisticky najzaujímavejšími vrcholmi pohoria okrem Javoriny sú aj vrchy Busov, Lacková, Stebnícka Magura, Cigeľka, Staviská a Javor.
Obrázok 49: Javorina (881 m).
Obrázok 50: Západ slnka na Javorine (881 m).
ŠTVRTÝ DEŇ – 7. jún 2022: SEDLO BLECHNARKA – MINČOL (53 km / 2550 m+)
S. Blechnarka (605 m) – S. Vyšný Tvarožec (670 m) – S. Cigeľka (660 m) – Čierťaž (760 m) – Dzielec, rázc. (785 m) – Polianka (726 m) – Kurovské s. (680 m) – Kamienny horb (825 m) – Kráľova studňa, rozhľ. (775 m) – Obručné (665 m) – Pod Dlhou (920 m) – Malý Minčol (1054 m) – Uhlisko (955 m) – Minčol (1157 m)
Obrázok 51: Chvíle oddychu na Východokarpatskej magistrále.
Budím sa, akoby som bola na lodi. Je mi hrozne zle. Neprezrádzam to Veronike. Keď mi je naozaj zle, nechcem o tom hovoriť.
Dnes musíme zliezť do Poľska. Niečo vyše kilometra by mala byť agrofarma. Mali by tam predávať syr, mlieko, chlieb a domáce produkty. Rudko preveroval, že majú dobré recenzie. Prichádzame na farmu a oproti bežia dvaja psi a štekajú. Je 5 hodín ráno. Všade je ticho. Po chvíli vychádza nahnevaná staršia pani. Vyháňa nás preč. Že vraj budíme pravnúčence. Snažíme sa jej vysvetliť, že už nemáme jedlo a pitie a pred sebou celý deň. Horko ťažko nám naplní fľaše. Ale my potrebujeme aj jesť. Je príliš skoro. Mne je stále hrozne zle. Nakoniec ju obmäkčíme a dá nám dva lepeňáky s domácim maslom. Ale máme bežať preč, nech psi neštekajú. Odchádzame za roh a balíme jedlo a pitie. Začíname nalačno a raňajky si dáme cestou.
Nevoľnosť je už v úzadí. Pre istotu však pokračujem s imodiom.
Opäť stojka hore, stojka dole. Od Javoriny sa charakter krajiny veľmi zmenil. Rovinky vystriedali prudké kopce. Už vieme že voda nebude, budú mláky. Musíme naplánovať stratégiu. V Sedle Cigeľka chceme dať raňajky. Blízki, čo nás sledujú nám radia, nech zlezieme do dediny Cígeľka. Nie je tam síce obchod, ale aspoň prameň. Najprv súhlasíme. Keď však pozrieme na prudké klesanie do dediny dlhé tri kilometre, v momente túto možnosť zavrhujeme. Filtrujeme. Každú mláku. Isť po rozhorúčenej lúke 3 km dole je veľká strata energie. O 20 km bude ďalšie sedlo. Tam sa dá zliezť 3 km do poľskej dediny.
Máme liter vody. Vyrážame a dúfame, že to nejak zvládneme. Je stále viac a viac teplo. Priznám sa, mám stres. Bojím sa kolapsu po nočnom vracaní. Prekračujeme popílené stromy. Počujeme pilčíkov.
– „Veronika, poďme za nimi“.
Dole pod kopcom vidíme dvoch chlapov. Mávame na nich a bežíme cez žihľavu za nimi.
Najprv nechápu. Veronika vybalí svoju veselú poľštinu. Dostávame trochu vody. Do sedla vydrží. Tam sa budeme snažiť stopovať, aby sme 3 alebo 5 kilometrov nemuseli ísť po rozpálenom asfalte. Z prudkých kopcov prechádzame na lúky. Sú nádherné. Plné kvetov, vysokej zveri, kvitnúcich jahôd. Pár kilometrov k sedlu po slnku je nekonečných. Zvoní telefón. Je to Lukáš.
Písal mi hneď v prvý deň. Z mojich storiek mu bolo hneď jasné. Písal: „Baby, vy bežíte VKM?“ Odpisujem… Áno, ale psssssst… Sľúbil, že nás bude čakať na Minčole v cieli. Je užasný. Osobne sa nepoznáme. A on sa chce o nás postarať. Len tak. Ponúka nám útulňu na Minčole. A vynesie, čo len budeme chcieť. Čaro ultra. A hôr. Pýta sa nás, kde sme. Akurát sa vracia z práce. My kráčame po rozpálenom asfalte do dediny. Dnes stopovanie nevychádza. Už sme asi zúfalo vyzerajúce. Jedno auto zastavuje. A je to ON. Lukáš. Tešíme sa.
Napadá mi, čo robiť. Pokazí nám to 100% self-suport, keď nás odvezie do dediny? Neviem, jeho starostlivosť je však pre mňa krásny prejav. Neviem to vysvetliť. Dvakrát sme volali. Vidíme sa prvý raz. A je to tam. Viem, že navždy. Sadáme do auta a necháme sa odviesť do dediny. Zjeme obed, doplníme vodu, sme vďačné za odvoz späť do sedla. Vyrážame na posledných 30 kilometrov Východokarpatskej magistrály. Takmer 20 km je k dedine Obručné. Odtiaľ ešte 10 km do cieľa. Iba hore.
Sme už takmer nepoužiteľné. Zrejme z dehydratácie mi opuchli nohy. Veroniku bolí pravé koleno.
Dohadujeme sa, že každé dve hodiny dáme pauzu. Posledné premazanie nôh a generálka v Obručnom.
Vybili sa mi hodinky s navigáciou, našťastie fungujú Veronike. Môj telefón má 10 percent. Desí ma predstava, že sa budeme potme motať okolo Minčolu. Power banka má ešte jeden dielik. Použijem ju na hodinky. Veronika má našťastie telefón na 69 %, dáva letecký režim…
Vyrážame. Mám pocit mierne natiahnutého svalu. Bojím sa, nech vydrží. Kufrujeme. Vraciame sa. Dávame čelovky. Prvý polom. Cesta sa vlní hore dole. Mali sme pocit, že už budme iba stúpať.
– „Myslíš, že toto už je to stúpanie na Minčol?“, pýta sa Veronika.
– „Netuším.“
Prejdeme lúčkou na ktorú svieti mesiac. Prichádzajú nám správy, Veronika vypína letecký režim a je na príjme… Povzbudzujú nás, dodávajú teplo a energiu, sme za ne vďačné.
Vchádzame do lesa, kde je polom. Teraz vypli hodinky Veronike. Moje sa dobili a fungujú. Mám však slabú čelovku. Preliezam strom a cítim bolesť. Veronika na mňa kričí:
– „Soni, dosť nepríjemne krvácaš.“
A rozplače sa. Necítim to.
Hodinky ukazujú kilometer do cieľa. Stále nevidím vrchol. Pomaly začíname plakať. Už to dáme. Otvorí sa vrchol. Vidíme čelovku. Lukáš kričí:
– „Dievčatá vítam vas na Minčole! Gratulujem!!! Takto dlho nikto na Minčol neputoval.“
Smejeme sa, aj plačeme – plačeme, aj sa smejeme. Cítime, že sme znova niekde inde. Ako to vysvetliť. Dá sa to?
Obrázok 52: Skoré ráno v sedle Blechnarka.
Obrázok 53: Agrofarma Lesna Podkowa približne 1 km od sedla Blechnarka.
Obrázok 54: Za sedlom Blechnarka.
Obrázok 55: Pred sedlom Vyšný Tvarožec.
Obrázok 56: Za sedlom Cígeľka.
Obrázok 57: Pred Kúrovským sedlom I.
Obrázok 58: Pred Kúrovským sedlom II.
Obrázok 59: Čaro výstupov aj zbehov na Východokarpatskej magistrále. Niektoré hore kopce sme nazvali „strmáky“. Niektoré zbehy mali priam „lezecký“ charakter.
Obrázok 60: Cestou z Obručného na Minčol. Posledné kilometre do cieľa.
Obrázok 61: V cieli Východokarpatskej magistrály na Minčole.
Naša nečakaná párty vďaka Lukášovi. Ďakujeme za podporu všetkým, ktorí ste nám držali palce a mysleli na nás. Ďakujeme priateľom, vďaka ktorým sme mohli prísť na štart aj z cieľa domov, za milé správy, ktoré nás potešili a dodali nám energiu, za telefonáty plné povzbudenia a pekných slov. Zo srdca ďakujeme.
Obrázok 62: Srdce Východokarpatskej magistrály na Minčole. Ďakujeme
POĎAKOVANIE
Soňa: „Ďakujem všetkým, ktorí dočítali tento článok. Záujem a podpora ľudí mi dáva nové a nové nápady aj chuť sa podeliť. Ďakujem tým, ktorí mi konkrétne pomáhajú. Vecami, finančne aj radami. Celému tímu YAK&RYSY za značku La Sportiva. Najlepším odborníkom z fyziocentra Go Create Performance s.r.o, za rehabilitáciu a liečenie zranení. Časopisu Svět běhu za super spoluprácu. Klinike Dr. Martin za podporu. Lukášovi a ďalším tým, ktorí tu sú a podporujú ma v plnení snov.“
Veronika: „Ďakujeme za podporu vám všetkým, ktorí ste nám držali palce a mysleli na nás… Ďakujeme priateľom, vďaka ktorým sme mohli prísť na štart aj z cieľa domov, za milé správy, ktoré nás potešili a dodali nám energiu, za telefonáty plné povzbudenia a pekných slov. Zo srdca ďakujeme.“
A ČO NA ZÁVER?
Soňa: „Čo povedať na záver? Vždy, keď ma čaká podobný výjazd, teším sa a trošku aj bojím, čo sa stane. Každá cesta ma mení. Je to obtiažnosťou? Alebo siahnutím si na dno? Alebo nekonečnými hodinami vonku? Neviem. Vždy, keď prídem späť, niečo vo mne zomrie. A niečo nové vznikne. Aj teraz. A možno to bol ten vlk…“
Veronika: „Na Východokarpatskej magistrále sme napísali spolu so Soňou príbeh. Príbeh ženského priateľstva, odvahy a dobrodružstva, možno aj trochu rozprávky „Voda nad zlato“ a najmä – na chvíľu sme splynuli v priestore a čase s čarokrásnou, človekom nedotknutou, farebnou a rozmanitou prírodou. Východokarpatská magistrála je srdcovka. Ukrýva v sebe poklady a miesta, ktoré rada opäť objavím. Bude to však iný príbeh.„
ZDROJE LITERATÚRY
• Zubor hrivnatý (NP Poloniny / ŠOP SR)
• Slovensko (UNESCO.sk)
• Balnica – stanica (hiking.sk)
• Balnica (balnica.pl)
• Magurský národný park (WikiWand)
• Mapa (TuristickaMapa.sk)
• Mapa (mapy.cz)
POUŽITÁ VÝBAVA
Výbava | Soňa | Veronika |
Obuv | Salomon S Lab ultra | Altra Lone Peak 5 |
Batoh | WAA ultra 20 l | Hoka One One TOR 30 l |
Paličky | La Sportiva | Leki Micro Flash Carbon |
Karimatka | Thermal rest (skrátená verzia) | Yate skladacia |
Spacák | Sir Joseph Minimis | Sir Joseph Koteka II 290 Lady |
Bivy vak | Sir Joseph | High Point Super Light 2.0 Cover |
Vodeodolná bunda | La Sportiva Hail | WAA Ultra Rain Jacket 3.0 Women |
Letná páperová bunda | La Sportiva | La Sportiva |
Čiapka / čelenka | Buff / čelenka La Sportiva | čiapka a bufka |
Tielko / spodné prádlo | La Sportiva / Runderwear | Dynafit React Bra |
Tričko krátky rukáv | La Sportiva | Zajo Elsa merino |
Legíny / sukňa | Letné šortky La Sportiva | Sukňa Nessi Sport |
Ponožky | Injini | prstové |
Filter na vodu | Sawyer | Sawyer mini |
Čelovka | Petzl Actic | čelovka |
Fľaše na vodu | 2 × 1 l | 2 × 0,5 l |
Slnečné okuliare | Julbo | slnečné okuliare |
Hydratačný vak | 2,5 l Osprey | 2,5 l Osprey |
Pončo | Sea to Summit | Sea to Summit |
Univerzálny krém | Indulona | Indulona |
Fotoaparát | Sony Alpha A6000, objektív Sony E 20mm f/2.8 | |
Ostatné | powerbanky, káble, doklady, poistenie, lekárnička | |
Jedlo | cca 5 000 kcal/deň | cca 5 000 kcal/deň |
Autor fotografií (vrátane popisov): Veronika Štefúnová