Ultra Gobi 400 v okolí čínskeho mesta Dunhuang
Ultra Gobi 400 Úvod
Odkiaľ začať? Kde to celé vzniklo? Dovoľte mi vrátiť sa trochu späť. Do začiatku roka 2025. Krásne naplánované sústredenie na Sicílii.
Plán bol behať, liezť a bicyklovať. Všetko išlo dobre, až kým neprišla nehoda. Jazda na bicykli a prelet cez natiahnuté lano bez označenia.
Ešte dobre som dopadla. Keď sa rany zahojili, zvláštna bolesť v kolene neprestávala, dokonca naopak.
Po dvoch mesiacoch magnetická rezonancia ukázala pravdu. Prasknutá kosť. A vyhliadky od lekára? Koniec kariéry.
Keď som s plačom volala kamarátovi Pavlovi, extrémnemu športovcovi, odpovedal:
„Skôr, ako Ti odpoviem, pozri si túto výzvu Gobi Dreamer.“
A ja som bez veľkého premýšľania začala vypĺňať prihlášku. Aj napriek tomu, že som v tom čase stále nemohla behať.
Prísny výber poroty, skúmanie kvalifikačných predpokladov, čakanie. Nakoniec z veľkého množstva žiadostí vybrali piatich. A ja som bola jedna z nich.
Po veľkej radosti prišlo precitnutie. Stihnem sa pripraviť? Áno, skúsenosti mám bohaté. Ale niekoľko mesiacov už nebehám.
Rekonvalescencia bola v tomto prípade extrémne pomalá. Oslovila som trénera Zdeňka Štěpánka. Máme päť mesiacov…
Úvod
Samotná príprava nebola nakoniec jediná výzva. Postupne som spoznávala čínsku mentalitu a perfekcionizmus.
Súčasťou prípravy bola intenzívna dvojmesačná komunikácia s organizátormi. Organizátori zverejnili body, cez ktoré musíme povinne prejsť.
Potom nás neustále nabádali, aby sme dôkladne študovali mapy aj terén. A tvorili si vlastnú trasu.
Zverejnili povinnú výbavu, s presnými parametrami, ktoré pred i počas celých pretekov neustále kontrolovali.
Okrem iného sme si museli pripraviť prezentáciu na úvodný ceremoniál a mali sme priniesť kameň z rodného mesta, ktorý navždy zostane v púšti Gobi.
V neposlednom rade som sa musela nastaviť na čínsky svet. Od prekladačov, online platenia a VPN sieti (kvôli prístupu na internet).
Ako dni plynuli, stav mojej nohy sa postupne zlepšoval a prichádzali na rad už aj prvé testovacie preteky.
S trénerom Zdeňkom sme si dohodli ešte týždňové sústredenie v Alpách spolu s parťákom Pavlom Paloncým.
Aj tak som úplne nedokázala vstrebať, čo ma čaká. Snažili sme sa zbierať informácie. Ale ako sa neskôr ukázalo…
Naše predstavy sa úplne líšili od reality. Čo sa týka terénu, obtiažnosti, ale aj prípadných problémov na trati.
Trochu ma znervózňovalo, že toto budú moje jediné viacdňové (multiday) preteky v tomto roku.
Ostrý test prebehol na medzinárodnom ultramaratóne Swiss Alps 160, kde sa mi podarilo obsadiť tretie miesto.
Nič dlhšie sme už nestíhali. Po záverečnom sústredení už nastal čas na finalizovanie výbavy, udržiavanie formy a mentálnu prípravu.
Neoplatilo sa však mentálne sa pripravovať počas behu. Zakopnutie a pád. A natiahnutý sval. Ďalší týždeň voľna od behu.
Bicykel, fyzioterapia, bazén… Kým som však nastupovala do lietadla, chvalabohu bolesť odznela.
Sobota (27.09.2025) – Cesta do Číny
Po nekonečných prípravách a niekoľkých kontrolách sme sedeli s Jurajom vo vlaku smer Budapešť. Odtiaľ taxíkom na letisko a konečne vzlietnuť. 11 hodín smer Xi’an.
Z cesty som mala obavy, ale inak sa to nedá. Vedela som, že vystúpim stuhnutá s opuchnutými nohami a nevyspatá. Našťastie sme prileteli šesť dní pred štartom.
V rade čakajúcich na check-in som hneď identifikovala ďalšieho pretekára. Jovica Spajić, elitný srbský ultramaratónec.
Člen špeciálnych jednotiek v Srbsku. Absolvoval všetky multiday v USA (medzi nimi aj Tahoe 200).
A dokonca dokončil extrémne 500 km preteky The Iditarod na Aljaške, kde prišiel o prst. Uf. Neprecenila som svoje sily?
Jovica ma hneď zaujal. Hneď mi bolo jasné, o akého silného jedinca ide. Počas cesty mi porozprával veľa zážitkov. Načerpala som mnoho cenných a inšpirujúcich informácií.
Nedeľa (28.09.2025) – Príchod do Číny (Dunhuang)
Nekonečné vykladanie a nakladanie. Skúmanie colníkov, prečo mám toľko čeloviek, aké sú to gély, či máme powerbanku s ich certifikáciou, skenovanie prstov i tváre.
Nakoniec sme konečne stáli pred letiskom v Dunhuang. Cítila som sa veľmi unavená po noci v lietadle.
Dúfala som, že aspoň ľahko nadviažem na šesťhodinový časový posun v Číne. Idem si totiž v únave ľahnúť na ich noc.
Po polhodine v posteli som pochopila, že to nepôjde. Unavená, ale neschopná zaspať. Až o polnoci ma napadlo dať si melatonín.
V pondelok nás čakal deň v Dunhuang. A v utorok sme sa mali už s organizátorom presunúť do mestečka Guazhou.
Tam boli ubytovaní všetci pretekári, bola tam prezentácia a odtiaľ sme vyrážali do kempu v púšti na miest štartu.
Pondelok (29.09.2025) – Dunhuang
V Dunhuang sme mali dôležité úlohy. Doplniť veci do povinnej výbavy… Powerbanky, chýbajúce jedlo do drop bagov, výmena peňazí… Plus rozklusanie a rozcvičenie.
Dunhuang možno označiť ako turistické mesto, pretože na jeho okraji sa nachádzajú piesočné duny, kde chodí veľa turistov. Mňa po rannom behu čakala iná úloha.
Nachystať si desať balíkov na desať staníc na trati. Keďže preteky sú bez podpory, všetko čo potrebujeme si musíme odniesť na chrbte.
Jedlo na doplnenie si pošleme v predpísanom množstve kalórii na jednotlivé stanice (lifebase).
Organizátor nám poskytne iba teplú a studenú vodu. Žiadne obchody cestou, ani zdroje vody, bez podpory…
Moje predstavy o tom, ako si dokúpim jedlo, ma prešli po návšteve miestneho nákupného centra. Žiadny chlieb, syr, šunka…
Žiadna saláma, ani čokoláda. Kopa balených potravín, o ktorých som netušila, čo sú. Bude to slané alebo sladké?
Mnoho veci, ktoré som skúsila, obsahovali rôzne zvláštne korenia. Na ochutnanie zaujímavé, ale na pretekoch ich nedám. Čo robiť?
Miesto salám mali obrovské množstvo sušeného mäsa. Balené ako cukríky, ochutené, štipľavé.
To nezvládnem… Nakoniec som kalórie rozpočítala na snacky a jedlo, čo som si priniesla z domu.
Drink a gély Edgar, dehydrované jedlo Vertone, tyčinky Edgar a DM, oriešky, sušené ovocie… Kaloricky dúfam, že to bude stačiť…
Večer sme sa ešte s Jurajom prešli po tradičnom trhu a pripravili sme sa na zajtrajší presun do Guazhou.
Utorok (30.09.2025) – Presun do Guazhou
Ranný tréning mobility ukázal, že moja hladina energie klesá. Chýba mi dobré jedlo (na aké som zvyknutá u nás).
Čakala som, že v Číne nič jednoduchšie nebude. Veď ryža a mäso sú k dispozícii všade. Nie je tomu tak.
Miestny trh v centre s množstvom reštaurácií, ponúkal široké spektrum špecialít od pečenej ťavej hlavy a paprčiek až po smažené rezance (ostro korenené a mastné).
Keď sme včera po zúfalom hľadaní vyskúšali reštauráciu podľa Trip Advisor, nič iné nás tam nečakalo. Toto ja nebudem jesť. Môj žalúdok to nezvládne.
A tak ráno moja diera v bruchu už bola riadna. Guazhou má byť ešte menšie mesto. Čo budem robiť? Autobus nás mal viezť z letiska s ďalšími pretekármi.
Čakala nás tam už Nemka Brigid a niektorí dobrovoľníci. Brigid sa tu ocitla už tretí krát. Bežala mnoho púštnych pretekov. Som tu správne?
Presun autobusom do Guazhou bol krásny. Konečne som uvidela pravú púšť. Dokonca v jednom bode išla diaľnica blízko trate. Mesto už bolo o niečom inom.
S Jurajom sme sa vybrali na prechádzku, rozhýbať sa po ďalšej dvojhodinovej ceste a skúsiť zohnať niečo na jedlo. Bolo to už vážne. Od hladu som už bola celkom nervózna.
Guazhou nebolo vôbec turistické. Mesto uprostred púšte s obrovskými socialistickými hotelmi, vybudovanými promenádami, jazierkami a parkami. Boli však úplne prázdne.
Kde sú ľudia? Nebolo tu ani jedného človeka na prechádzke, žiadny krik detí, psíčkari. Iba ticho.
Neskôr som to pochopila. Parky s miestami na cvičenie zaplnili ľudia ráno. Hromadne. Cvičili a kráčali dokola.
Potom mesto zaplnili elektrické motorky s ľuďmi, ponáhľajúcimi sa do práce alebo voziacimi deti do školy.
Neskôr znova tieto miesta osameli. Vybrali sme sa do mesta s obchodmi a stánkami, aby sme pohľadali jedlo. Tu už tak na turistov neboli zvyknutí.
Deti sa nám prihovárali, zachichotali a utiekli preč. Občas nám dospelí podstrčili svoje dieťa a odfotili ho s nami.
Výber jedál zostával však bohužiaľ rovnaký ako v Dunhuang. Rozrušilo ma to natoľko, že som upustila od bežeckého tréningu a odcvičila som hodinu vo fitku v hoteli.
Snaha nájsť reštauráciu s medzinárodnou kuchyňou úplne zlyhala. Posledná nádej, skúsime sa najesť v niektorom z veľkých hotelov.
Možno budú mať iný jedálny lístok. Pri príchode na večeru ma moja hladina cukru v krvi už privádzala do hystérie.
Juraj mal obavy, ako to dopadne. Vedúca čašníčka nám miesto jedálneho lístka vytrvalo ponúkala dať si hot pot.
Variaci sa olej v strede stola, do ktorého si ponárate rôzne kusy potravín a namáčate do pikantných omáčok.
Nie, nie, nie!!! Toto fakt nechcem. Chcem jesť ryžu a mäso!!! Konečne po naťahovaní sa s prekladačom nám priniesla jedálny lístok.
A my sme iba s prstom ukazovali, čo všetko chceme. Bez toho, aby sme riešili cenu alebo či to zvládneme…
Varené jahňacie, ryža, čerstvý šalát, taštičky na pare, plnené mletým mäsom. Mňam, mňam, mňam. Brucho sa mi vydulo ako v šiestom mesiaci.
Bolo mi fajn. Neskutočne dobre. Ešte keby tak mali kúsok čokoládky alebo zmrzliny. Ale to už môžem iba snívať. Spokojná som sa zvalila do postele.
Dúfala som, že zajtrajšie raňajky budú mať aspoň niečo normálne. Také, čo nebude mastné alebo štipľavo-sladko-slané s hubami a klíčkami.
Streda (01.10.2025) – Guazhou
Ráno nás čakala registrácia s kontrolou povinnej výbavy, točenie videí pre organizátorov a interview.
A mňa ešte aj nakrúcanie s čínskym sponzorom v púšti. Trochu som sa bála, aby ma natáčanie príliš neunavilo. Ale neskôr sa ukázalo, že mi bolo prospešné.
Ranný výklus bol super, s doplnenými energetickými zásobami bol svet hneď krajší. Po tréningu raňajky s čínskymi špecialitami, ale aj jedlom podobným tomu nášmu.
Bolo tam varené vajíčko!!! A káva. Konečne! Prvá od letiska… Dokonca aj niečo, čo sa podobalo pečivu, ale bolo sladkasté.
Na raňajkách už bol náš srbský kamarát Jovica, Carla z Belgicka a americký pár Lucy s partnerom (ktorí pobežia obaja).
Odrazu si k nám prisadol nepálsky Sangé Sherpa. Uf. Tak sem už možno aspoň trošičku patrím? Bol milý, prehodili sme pár slov. Ale videla som, že si užíva aj kľud.
Po raňajkách som si išla na izbu pripraviť všetky veci potrebné na registráciu a kontrolu povinnej výbavy.
So zástupcami firmy MEBO, ktorá ma finančne podporila na Ultra Gobi, sme mali po prezentácii ísť spolu do púšte. Trochu som mala strach z komunikácie a spolupráce.
Zatiaľ sme sa bavili iba online, ale moje obavy sa hneď rozplynuli. Kolegovia z MEBO stáli diskrétne v pozadí, fotili a natáčali bez toho, aby ma to obmedzovalo.
Registrácia
Prezentácia mi takisto vyrazila dych. Námestie v parku bolo naplnené stanmi, s označeným poradím, ako má pretekár postupovať v registrácii.
Hneď na začiatku som dostala delegátku s tlačivom, kde sme odškrtávali body, ktoré sme už prešli.
Prvým na rade boli štartovné čísla a kartičky, ktorými sme sa pípli na každom R a CP bode na trase.
Pripravené už na vysúvacej gumičke, ktorú som si zapla na batoh. Dostala som satelitný telefón, ktorý nám organizátor prenajal (aj s inštrukciami na jeho použitie).
Nasledujúce stanovište bola kontrola povinnej výbavy. Organizátor pripravil plachtu, na ktorej boli piktogramy.
Tam som jednotlivé časti ukladala. Delegátka kontrolovala, či je všetko v poriadku. A znova prepočítavala kalórie.
Potom sme prešli ku stanu, kde nám robili predštartové fotografie. Bolo extrémne horúco.
Ďalší stan bol na natáčanie videa s každým pretekárom. Potom sme pristúpili ku sekcii drop bagov (alebo drop krabíc).
Na desať miest na trase sme si mohli a museli poslať 2500 kalórií na každý bod (a ostatne veci, ktoré sme tam chceli mať).
Čo som v ten deň nedala dovnútra, už na trase nebolo. Žiadna podpora ani obchody, nič od organizátorov…
Spätne vidím, že toto bola najväčšia slabosť a chyba mojich pretekov. Čínski pretekári s mnohonásobnou účasťou mali krabice preplnené všakovakým pestrým jedlom.
Ovocie, polievky, nápoje. Mňa zaskočila ponuka potravín v obchodoch, ktorej som nerozumela a nebola som na ňu zvyknutá. Kalórií som si priniesla dosť.
Vo forme gélov, tyčiniek a drinkov. Nemyslela som, že si musím doniesť chlieb alebo viac dehydrovaného jedla… A tak moje menu bolo v každej krabici rovnaké.
Gély, proteín, power drink, müsli, proteínové tyčinky, suché wrapy, jedno dehydrované jedlo denne a študentská zmes…
Prichystala som si aj náhradné ponožky, náhradné boty o číslo väčsie (zhruba v polovici trasy), lieky, náhradné oblečenie, čelovky, náhradné batérie do čeloviek a powerbanky.
Zapečatené, odovzdané. Ešte finálna kontrola, či všetky body sú splnené. A už som sedela v jeepe, ktorý nás viezol do púšte.
Zástupcovia firmy MEBO už mali vyhliadnuté dve miesta, kde chcú fotiť a natáčať. Ani som sa nenazdala a už som bola celá obrandovaná (aj dostala inštrukcie).
Kde bežať a sadnúť si, ako sa nakrémovať. Okolo dvaja kameramani. Pani Xuweiwei kričí:
„- Soňa, Soňa, run slowly, run slowly.“
Juraj všetko sledoval a tiež fotil. Užíval si starostlivosť, ktorou ho zahrnuli. Aj čínske pamlsky, ktoré dostal.
Popri tom všetkom som si uvedomila jednu skutočnosť. To slnko pečie naozaj extrémne silne. Ale vôbec sa nepotím.
Dokonca vial vietor, tak mi ani nebolo teplo. Ale koža ma po dvoch hodinách pálila ako nikdy a hlava mi hučala. Na toto si musím dať pozor.
Na jedlo sme sa pre istotu vrátili na istotu do hotelovej reštaurácie a bola som rozhodnutá dať si presne to isté. Len nech mám energiu.
Vedúca čašníčok mi však oznámila, že dnes sa nedá. Majú veľa hostí. Ale ja už som neváhala. Hladovať tu už nebudem.
Ani si nepokazím žalúdok deň pred pretekmi. Ukázala som jej translator s mojou nekompromisnou odpoveďou a hneď sa diali veci…
Štvrtok (02.10.2025) – Presun na miesto štartu
Ráno nás už čakal odchod do stredu púšte na štart, kde bol stanový tábor Ultra Gobi. Raňajky znova nesklamali.
Nasledoval krátky výklus a mobilita. A už sme sa presúvali na námestie, kde bola registrácia a čakali nás autobusy.
Na cestu sme dokonca dostali obed. Ryža, mäso a zelenina. Mňam. Napätie postupne vzrastalo medzi všetkými ultramaratóncami.
Aj vodič autobusu bol celkom pretekár. Alebo aspoň sa tak cítil a po púštnych cestách sme išli ako v Rallye Dakar.
To, čo som však uvidela, mi vyrazilo dych. Uprostred nicoty oáza. S jazierkami, budovou a priestrannými stanmi.
Toalety, sprchy, vojenské stany s jedálňou. Wau. Na našom stane bola drevená tabuľka s mojim menom (a aj v čínskych znakoch).
Dva matrace, periny, voda, nabíjanie. Všade som chodila s otvorenými ústami. Zložili sme sa a išli sme sa prejsť.
V protismere trasy. Skúšala som hodinky a hand held navigáciu. Hneď som si všimla skreslenie.
Ukazovalo mi to, že som bola mimo trasy. Takže tohto sa nesmiem zľaknúť. Dobre. Večer nás čakali ďalšie povinnosti.
Brífing
Predsúťažný brífing o trase a bezpečnosti. Odovzdávanie trackerov. A večerný program, kde budeme mať prezentácie a večeru. Aj z tohto som mala trochu obavy.
Snáď ma to pred pretekmi príliš neunaví alebo nerozptýli. Nakoniec však všetko bolo tak akurát. A možno aj lepšie. Nemala som ani čas mať priveľmi stres.
V každom stane sme mali veľký vojenský zelený kabát. Bol super. Večer, ako zašlo slnko, bola naozaj zima.
A kabát sa vtedy veľmi hodil. Akurát tie turecké záchody. A čínske paličky. Toto budem musieť zlepšiť.
Na brífingu s nami prešli trasu. Keďže som nikdy púšťou nebežala, ani podobné preteky, veľa mi to nepovedalo. Prosto zažiť to bude úplne iné.
Dozvedela som sa však, že prvú noc budeme musieť osemkrát prebrodiť rieky. Máme si dať pozor na šakalov aj zdivočelých psov (a cez noc sa držať pokope).
Budeme prechádzať okolo vojenských zón. Máme byť opatrní, aby sme tam ani náhodou nevkročili. Takisto pri prechádzaní okolo nejakých historických pamiatok.
Dali nám inštrukcie, čo robiť, ak nás tie divoké psy napadnú. A nech nepijeme vodu z riek, cez ktoré sa budeme brodiť.
Neskôr sme ešte robili interview s rôznymi médiami. Potom sme už sledovali program. Niektorí z nás mali prezentáciu o sebe, svojom živote a kariére.
Aj ja. Dostala som sa však asi po tretiu vetu, kde prišli na rad deti. To som nemala robiť. Obrovská hrča v krku.
Oči plné slz ma zastavili. A bolo po prezentácii… Celé Ultra Gobi ma sprevádzali extrémne emócie. Prečo?
Večera bola výborná a pestrá. Až som sa musela krotiť, aby som to už nepreháňala a nebolo mi ťažko… Zajtra mal prísť deň D…
Piatok (03.10.2025) – Deň štartu
Deň štartu. Čas štartu 21:30. Štartovať budeme po jednom. A ja som prvá. Nie! To nechcem.
Robí mi to stres. Prečo? Nemám rada štarty pretekov. Budem sa musieť silno mentálne nastavovať.
Píšem hneď Jackovi, či to vie zmeniť.
„- Je mi ľúto, Soňa, už nie.“
Pred raňajkami som si odcvičila mobilitu, potom sme jedli už štandardne a bezpečne mäso a ryžu.
S Jurajom sme mali v pláne prechádzku, obed a ešte stihnúť aj poobedný spánok pred štartom.
Do toho však vyskočila požiadavka na ďalšie interview. Nakoniec sme to nejako doladili a mne sa podarilo poobede trochu si zdriemnuť.
Posledné úpravy na batohu, posledné krémovanie nôh a iných partií. Už iba ľahké jedlo a popíjanie iontového nápoja.
Posledný ceremoniál s ďalším darom, nasadanie do autobusu a desaťminútová jazda na štart. Ku veľkej kocke uprostred púšte.
Stavajú nás do radu… Dávame si bozk s Jurajom… Minúta do štartu… 15, 14, 13… Nádych, výdych, nádych, výdych… Štart…
Fotogaléria
Cesta do Číny
Dunhuang
Guazhou
Registrácia (prezentácia) s fotením
Oáza pred štartom
Predštartový brífing (s ceremoniálom)
Ahoj,
Tak toto je iná pecka!
Som rád, že si to v šťastne bez vážneho zranenia dala.
Soni, ešte raz gratulujem.
🙂
Sonicka, hltala som slovo po slove 🙂 tesim sa na pokracovanie. Mas moj obrovsky obdiv a respekt.
Krásne čítanie. 😉Netušila som, aké sú prísne podmienkya čo všetko ste museli absolvovať .
Som rada, že ste to všetko zvládli tak úžasne. Ste TOPka 😉😘
Prajem veľa úspechov do ďalšej výzvy ✊🍀