Swiss Alps 160 v švajčiarskom stredisku Fiesch

Swiss Alps 160

Sto míľ alebo 160 kilometrov s prevýšením 10000 m+. Ako dlho som takúto vzdialenosť nebežala. Takmer rok… Od posledného UTMB PTL s Lenkou.

Ťažký covid na pretekoch, operácia v zime a úraz po Novom roku. Veci nešli tak, ako som si vysnívala a ja som opatrne začala rozmýšľať aspoň o kratších pretekoch.

Vtom prišlo Ultra Gobi. Zahĺbená v športových problémoch som o pol roka mala nastúpiť na 400 km dlhý ultramaratón naprieč púšťou Gobi.

Pustí ma telo? Inak ako vyskúšať sa to nedalo. A tak okrem tréningu som začala plánovať aj testovacie a prípravné preteky.

Veľa práce, mnoho fyzio cvikov, posilňovania a mobility plus postupné navyšovanie objemov, rýchlosti a intenzity. Telo som testovala a vracala som sa späť.

Termín ostrej skúšky sa blížil. Zistila som, že budem voľná už týždeň pred. A tak som po konzultácii s trénerom Zdeňkom vložila do prípravy týždeň pred pretekmi ešte jedny…

Monte Rosa EST Himalayan Trail (MEHT). Bude to rozumné? Neviem, ale mám pocit že rozpretekaná sa cítim lepšie. Znova to moje sebavedomie…

Na MEHT som nakoniec bojovala o medailu a išla som celkom na doraz. Stihnem sa zregenerovať? Keď som mala opuchnuté nohy tri dni, trochu som aj pochybovala.

Preteky MEHT boli v sobotu a štart stomíľovky už v piatok. Celý týždeň som trénovala dvojfázovo iba v ľahkom móde. Bicykel, mobilita, ľahká posilka, speedhiking a výklus.

No, neviem… Vo štvrtok pred pretekmi ma všetko bolelo. Hlava alebo realita? Voltarenom som pre istotu natrela celé nohy.

Juraj makal v robote naplno a vo štvrtok večer sme už cestovali smer Fiesch (1049 m). Prezentáciu večer pred pretekmi sme nestihli, keďže bola iba do 17:00.

Takže registráciu vo Fiesch absolvujeme až v piatok ráno pred štartom. To nemám rada. Chcem sa sústrediť pred pretekmi už iba na súťaženie. Ale zmeniť to neviem…

Večer sme sa stretli s Andrejom, ktorý štartuje tiež. Prebrali sme úseky, ktoré máme pred sebou a povinnú výbavu.

Čelovka, fukérka, dlhé nohavice, liter vody, fólia, lekárnička, tracker, jedlo… Máme pripravené všetko.

V horúcej noci som sa budila takmer každú hodinu. Sledovala som, ako čas pomaly plynie. Adrenalín stúpal.

Budík som si nastavila na 4:00. Potrebujem dosť času na mobilizačné cvičenia, raňajky, prezentáciu na preteky a potom predsúťažný „warm up“. No… Soňka už nemá dvadsať…

Kým som sa na chodbe pri recepcii hotela rozcvičovala na karimatke, okolo mňa už behali vystrašení ázijskí pretekári.

Sú to ultrapreteky so silnou medzinárodnou účasťou. Na podujatí súťaží až 52 rôznych národností.

Ultramaratón Swiss Alps sú kvalifikačné preteky na americké Hardrock 100 či Western States. Aj preto vidím v štartovke tak veľa Američanov.

Prezentácia prebehla hladko, dostala som ďalšie tričko do zbierky a pomaly som sa išla ponárať do seba.

Juraj pri mne verne sedel, nechal ma robiť si svoje a bol nablízku. Som nervózna. Tak veľmi…

Mám pocit, že neviem dnes robiť efektívne dýchacie cvičenia a rozcvičku. Okrem mňa sa rozcvičuje iba malo pretekárov. Aký rozdiel oproti „vertikálom“.

Mám pokyny od trénera Zdeňka a on ma už navnímal. Verím mu. Ešte rýchlo toaleta, glg vody, slúchadlá do uši, objatie s Jurajom a staviam sa dopredu. Toto prežiť.

Predo mnou nejaká Američanka podlezie pásku, postaví sa predo mňa a pozrie sa mi do očí. Dobre, chápem. Myslí si že, je lepšia.

Viem však, že do kopca som najlepšia. Nebojím sa prepálenia. Kopce milujem a môžem ich ísť naplno.

Úvodný oblúk asfaltom, rovina, mierny kopec a konečne riadny stupák. Väčšinou mi muži neveria, že ich obehnem do kopca. Alebo sa im to nepáči.

Veľakrát musím čakať na krátku chvíľu a cez nejakú húšťavu ich obehnem. Pripomína mi to Sherpa Rallye, keď som sa nevedela dostať dopredu cez borcov s krosnami.

Američanka sa pohybuje stále nablízku. V kopci s veľkým sklonom kluská s ľahkosťou. No ja možno nie až tak elegantne, ale predbieham ju krokom s paličkami. To mi ide.

Už takto skoro ráno panuje horúco, či skôr dusno. Pot odkvapkáva na všetky strany. Krátke úseky sa dajú klusať a potom znova prudko hore.

Krajina sa otvára a v diaľke vidím, kam až vystúpame. Pomaly sa mi moja dvojička Američanka stráca.

Až neskôr sa dozvedám, že mala desať účastí na Hardrock a tri razy ho vyhrala. Wau. Nakoniec však dobehla do cieľa vyše hodiny za mnou.

Prvá občerstvovačka Kühboden (2212 m) nás privíta na vrcholovej stanici lanovky. Máme za sebou 7 km a 1200 m+. Rýchlo doplním tekutiny do fľašiek a bežím traverzom ďalej.

Páči sa mi byť vpredu. Preverí nás 10 km úsek, úplne iný ako vertikál. Rýchly a behateľný traverz. Zopár mužov, ktorých som obehla do kopca, ma predbieha v zbehoch.

Mne divne krúti v bruchu a hľadám, kde by som si odskočila. Akurát nič vhodné okolo, iba tráva a kamene. Musím to vydržať… Nakoniec zbadám väčší kameň a odskočím si.

Vtom vidím ženskú postavu. Tak, už sa teda začíname naháňať. Švajčiarka… Hlavne sa nesmiem plašiť. Mám pred sebou 35 až 40 hodín behu.

Nechcem sa ten celý čas pretrápiť. V tomto úseku veľa vody nenamútim, musím si ísť svoje. Potom znovu prídu kopce a tam môžem udrieť.

Čas sa snažím využiť na usrkávanie tekutín a dopĺňanie gélov. Mám iba dve soft fľašky, keďže občerstvovacie stanice sú rozmiestnené zhruba každé dve až tri hodiny…

Teším sa na Juraja. Bude na druhej (a zároveň aj piatej) občerstvovačke Riederfurka (2065 m) na 16. km a 41. km . Z nej totižto urobíme veľké koliečko s cca 25 km a 1000 m+.

Odrazu okolo mňa prefičí ďalšia žena. Tak už sme tri. Očividne dobre behá roviny a asfalt.

Pribiehame na občerstvovaciu stanicu a dobrovoľníci kričia moje meno. Atmosféra tu vládne skvelá.

Potrebujem záchod. Nikde ho však nevidím a tak to teda odkladám. Juraj mi strká nové gély a plné soft fľašky, dá mi pusu a ja valím ďalej.

Zbeh. Technický. Tu sa musím udržať, nech neprepadnem frustrácii. Ešte potrvá, keď sa naplno odvážim do zbehov. Muži ma obiehajú jedna radosť.

Iba počítam metre, kým budem do kopca obiehať ja ich. V podstate s rovnakou skupinou sa predbiehame celé preteky. Akurát oni mňa dole kopcom a ja ich zas hore…

Zbiehame k monumentálnemu kaňonu riečky Massa. Cez túto tiesňavu prechádza tibetský most. Niektorí pretekári bežia a to sa rovná peklo… Neviem chytiť krok.

Keď tibetskú lávku prejdeme, začína stúpanie. Tu nás očakáva občerstvovačka Belalp (2094 m) pred výstupom na vrchol (2789 m) aj pri zostupe z neho (na 24. km aj 31. km).

Vidím pred sebou kočku, čo ma obehla na asfalte. A tak iba doplním vodu a idem hore. Za chvíľu som jej za pätami. Pridáva tempo. Ale ja som v pohode. Držím sa jej.

Vidím, ako sa stále viac a viac trápi. Zapiera sa z celej sily do paličiek, prehnutá v páse takmer po kolená. Predbieham ju. Preteky nakoniec nedokončila…

Znova sme dve, ale ešte bude skoro. Zvláštna a pekná trasa… Preteky majú „kruhy“, rýchli bežci stretajú tých pomalších na ceste späť. Povzbudzujeme sa navzájom. Milé…

Takmer pred vrcholom na úzkom single trácku ide predo mnou Talian. Sergio. Idem za ním, predbehnúť sa nedá. Otočí sa a gentlemansky ma pustí. Poďakujem sa, idem.

Keď schádzam prudkým zbehom, dobehne ma. Uhnem sa teraz ja jemu, ale povie:
-„No, no, thank you.“

A ide za mnou. V jednom momente však precupitá ako kamzík. Nakoniec sme išli blízko pri sebe takmer celé preteky.

Sergio, horský vodca, má 60 rokov! Vyhral 170 km preteky na nórskych Lofotoch a pozval nás do Valle d’Aosta. Priateľstvá na pretekoch…

Znova občerstvovacia stanica Belalp. Mám prvú krízu. Sužuje ma ohromné teplo. Potíšku si poplačem.

A cupitám ďalej. Zatiaľ som na druhej pozícii. Znova zbeh a potom mega prudký a dusný výšľap.

Keď prichádzam znovu na občerstvovačku Riederfurka na 41. km, tak počujem:
– „Soňaaaaaaa, Soňaaaaaaaaa!“

Chcem aspoň chvíľku pauzu. Keby to boli preteky spred týždňa, tak už som v cieli. Skúsim niečo zjesť, napiť sa a doplniť veci.

Predo mnou bude nádherný, ale dlhý úsek bez podpory Juraja. Uvidíme sa až o ďalších 20 km v Bellwald (1560 m) na 61. km.

Prekrásna pasáž, popri Aletschgletscher, najdlhšom ľadovci v Európe. Odrazu sa za mnou objaví Serena.

Americká pretekárka, niekoľkonásobná finisherka UTMB a Hardrock. Ide po mne. Nepredbehne ma. Iba kopíruje tempo z primeranej diaľky.

A ja si počúvam svoju hudbu. Idem si svoje. Serena vyzerá ako gazela. Štíhla černoška, s dlhými nohami. Veľmi už túžim po občerstvovačke. Tentoraz mi voda došla skoro.

Tak by som si dala bublinky. A vychladené… Čakám, že už bude za ďalším rohom. A ďalším a stále nič. Kľud, raz bude. Otvorí sa planina, znova nič.

Hodinu a pol som išla bez vody. To nebude dobre. Serene som odbehla, ale viem, že beží blízko.

Konečne občerstvovačka Gletscherstube (2363 m) na 53. km. Znova ma preháňa. Pijem vodu, veľa vody. A melón. To stačí.

Teraz rýchlo nájsť, kde sa schovám a vybavím, čo treba. Začína mi to robiť stres kvôli dehydratácii. Dávam si tabletku imodia. Čaká ma dlhý zbeh do dediny Bellwald (61. km)…

Serena zaostala. 1300 m- dole v horúčave sa cíti. A spotená noha naznačuje, že treba ošetriť kožu inak bude problém.

Plánujem, že na ďalšej občerstvovacej stanici si vymením ponožky a nohy umyjem vodou. Viem, že toto mi za pár minút straty stojí.

Pár desiatok metrov pred občerstvovačkou mi beží oproti chlapec. Pomáha. Chce mi doplniť fľašky a gratuluje mi ku miestu.

Je mi to hrozne ľúto… Ale využijem support Juraja, ktorý sa na mňa tu v dedinke Bellwald (1560 m) už tešil.

Dobrovoľníci mi tlieskajú… Sergio sa usmieva a ukazuje palec hore. Juraj maká. Zatiaľ si vybavím toaletu a nohy.

Serenu už čaká štvorčlenný tím. Jeden ju kŕmi, druhý vymieňa fľašky, tretia s ňou už odteraz bude bežať… Takto sa to robí.

V boji na predné pozície budem musieť doťahovať každý jeden detail, nielen moju výkonnosť.

Sergio ma hecuje, nech neoddychujem. A nedovolím Serene, aby ma predbehla. Ale ja mám rešpekt ešte pred polovicou trate, čo zostáva do konca.

Predo mnou bude relatívne ľahší úsek. Ale taký, ako mi nechutí. Málo prevýšenia, rovinky a traverzy. V teple a v sparne…

Kilometre ubiehajú… A mne pomaly, ale isto, začína štrajkovať žalúdok. S Jurajom rozmýšľame, čo bude lepšie.

Robiť mi podporu alebo bežať so mnou časť trasy? Keďže sme tu sami dvaja, volíme support. Prichádza mi strašne zle.

Na izotonický nápoj mám už definitívnu stopku. Celý deň bolo veľmi horúco. V momente, ako sme dali izonápoj do fľašiek, bol teplý.

Každý glg mi chutil, ako keby som pila grcku. Toto si zapisujem ako ďalšiu vec, ktorú musím riešiť.

Pitie mať v prenosnej chladničke. Pijem už iba vodu. Energiu dopĺňam gélmi a minerály soľnými tabletami.

Po ďalšiu občerstvovačku Reckingen (1326 m) na 75. km sa dostávam relatívne rýchlo a beriem si iba suchý chlieb.

Juraj sa pohybuje o nejaký kúsok ďalej. Musím tento stav nejako zastaviť, lebo sa pozvraciam.

Mám za sebou necelých 80 km a pred sebou ešte podobnú vzdialenosť. Na 10 minút si ľahnem. Snáď sa žalúdok upokojí.

V momente sa mi sníva. Klap. A vstávam. Usadla noc a ja mám pred sebou 20 km cez horské sedlo (2500 m).

Bojím sa že sa môj stav zhorší a ja tam niekde ostanem uprostred hôr sama. Vládne tma a s čelovkou nevidím, kto beží okolo mňa.

Vyrážam. Ešte kúsok po rovine a potom hore. Hôr sa nebojím, ani v noci sama. Ale teraz mi štrajkuje telo. Z myšlienok má vytrhne krik. Prebieham okolo campingu.

Sedí tu partia, ktorá nás sleduje ako večerný film. A kričia:
– „Soňaaaaaaaa! Soňaaaaaa!“

Kto to je? Netuším. Usmejem sa a bežím ďalej. Do kopca sa môj stav nezlepšuje, práve naopak. Cestu po občerstvovačku Chäserstatt (1777 m) na 88. km si nepamätám.

Bolo to v garáži nejakého domu. Stále vládne neskutočné teplo a ja som celá mokrá. Hlava sa mi točí od nevoľnosti v bruchu.

Naradostený dobrovoľník mi ponúka čerstvé „rösti“. Bože. Už len pri myšlienke na to sa mi zdvíha žalúdok. Nedokážem zjesť nič. Ale musím.

Sme skoro v 1800 m a ideme do 2500 m. Za chvíľu ma už trasie zima. Pýtam sa, či sa sem dá prísť autom, ak by mi bolo veľmi zle. Dobrovoľník si myslí, že už vzdávam.

Pôjdem ešte na toaletu. Našťastie ju majú vo vedľajšom hoteli na prízemí. Vojdem tam. Celý hotel spí. Sadnem vo WC na podlahu a plačem.

Toto už nechcem. Načo je to dobré takto sa trápiť? Budem robiť už iba vertikály a Skyrace. Nechcem takto trpieť v noci. Čo mám robiť?

So zatvorenými očami a odporom do seba vtlačím gél. Vyjdem pred hotel. V momente ma trasie. Zaradím sa za dvoch pretekárov, ktorý stúpajú do noci. Pokračujem.

Ak toto peklo neskončí na 100. km, kde bude Juraj, tak končím. Aj tak ma už cez túto krízu určite všetci obehli a najmä všetky ženy. Zrejme som niekde na chvoste pretekov.

Ďalšia občerstvovačka ma prichýli v dedinke Binn (1400 m) na 102. km. Snažím sa aspoň občas požuť kus žemle a cucnúť si vodu. Zvládam s odporom aj gél.

Odpustite mi, ale tento úsek si nepamätám. Podľa mapy to bolo 14 km s prevýšením takmer 1500 m+. Privíta ma tu Juraj. Chcem skončiť. Juraj mi hovorí:

-„Tieto preteky sú iba príprava na Gobi. Tam takýchto kríz bude oveľa viac. Kašli na poradie a na tempo. Prosto to iba dokonči.“

Dobre teda. Urobím to takto… Najem sa. Ľahnem si na desať minút. Ak sa žalúdok upokojí, pokračujem. (Ale viem, že už budem pokračovať určite…)

Na občerstvovačke Binn majú pečene zemiaky. Už nemám čo stratiť. Dám si ich s chlebom a kúskom syra. Ľahnem si.

Vstanem. Pozapínam batoh a vyrážam. Už viac nechcem počuť, koľká som. Kto beží predo mnou a kto uteká za mnou. Pôjdem si už iba svoje tempo.

Predo mnou 40 km bez Juraja. Výstup z 1700 m do 2500 m. Potom dole do 2000 m a následne hore do 2700 m. A na to zbeh do 1100 m.

Vyrážam s čelovkou. Prepínam na autopilota. Musím udržiavať dopĺňanie tuhej stravy, gélov a vody.

Toto stúpanie bude najprudšie zo všetkých. V pár sekundách som znova celá mokrá. Ani v noci neklesli teploty.

Stúpam. Mám pocit, že lepšie by mi bolo odložiť paličky a ísť po štyroch. Zabudla som si okuliare a opaľovací krém. Kopec bez stromov, úplne holý… Všetko ma páli.

Predbehnem jedného pretekára, ktorý už tiež bojuje. A o chvíľu iný obehne mňa. Takto sa krútime a meníme si poradie. Ale stále sme viacmenej spolu.

Takmer na vrchole sa pasie stádo koní. Vidím žriebätko, béžové s blond hrivou. Podíde ku mne a skúma ma. Pohladkám ho.

Zo samotného vrcholu vidím dlhý traverz a v diaľke sa črtá stan. Občerstvovačka Breithorn (cca 2300 m), ktorú máme na 110. aj 131. km.

Traverz dokážem klusať. Teším sa na vodu. Sú tu milí dobrovoľníci a jedna z nich mi požičia krém na opaľovanie.

Pery mám celé dopraskané a krvavé, stratila som balzam na ne. Dám si chlebík, energetické želé a vodu. Pomaly vstávam.

Kúsok pri mne klusá Američan a pozerá do mobilu. Potom mi hovorí:
– „Wau, you are third woman. Good job. Be strong, Soňa, keep fighting. Do not give up.“

Doriti. Toto som nechcela počúvať. Chcela som ísť svoje pokojne tempo a dobojovať. Ale zas…

Mám v kútiku slzu. Aké povzbudenie, aké slová… Aj napriek kríze som nestratila pozíciu na medailu.

Uvedomujem si, že v tomto momente už má krízu každý. Nesmiem túto šancu zahodiť. Budem bojovať, ale rozumne. Púšťam ho dopredu.

Znova musím hľadať súkromie. Rýchlo a bežím ďalej. Dlhý traverz a dlhý zbeh. Ten už bolí. A panuje pekelne teplo.

Všetko, čo zbehnem, budem musieť i vyjsť hore (a ešte aj niečo navyše). Snažím sa nemyslieť na bolesti.

Hovorím si, že takto to už bude stále. Ako už súčasť pretekov. Koľkokrát v Gobi budem musieť prijať do seba tú bolesť?

Dobieham na občerstvovačku na Rosswald (1819 m) na 119. km. Už ani neviem, čo si mám dať. A tak si dávam znova chlieb a izotonický nápoj.

Sú tu dve lavičky a jedna plne obsadená supportom jedného pretekára. Mám Juraja, ktorý sa však sem nemal šancu dostať.

A ešte podporu na telefóne, keď bude zle. Rudka a Jančiho. Končím už radšej s úvahami.

Nemá zmysel vysedávať. Odchádzam… Púšťam si hudbu a dúfam, že mi slúchadlá vydržia ešte aj ten nekonečný zbeh…

Teraz však príde 500 m+ hore… Chvíľu idem sama. Potajomky si zavzlykám. Napätie trochu vyfučí a ja začínam stúpanie.

Onedlho ma dobehne zelený Američan. Má jediný krikľavo zelené paličky a rovnakej farby aj tričko. Aj on patrí k jedným z tých, s ktorými sa stále stretám na trase.

Ale jediný, ktorý ma obieha do kopca. A ja jeho z kopca, aj s mojimi mizernými zbehmi. Akoby to psychicky nedával, úplne spomalí.

Slnko pečie pekelne a ja si šetrím vodu. Aj tak dochádza. Z 2200 m do 2700 m. V diaľke vidím, kam až musím vystúpať.

Potom znova sklesať a traverzom naspäť na občerstvovačku Breithorn. V protismere stretávam pomalších pretekárov.

Navzájom sa povzbudzujeme. V jednom bode stretnem aj Andreja. Padneme si okolo krku. Bojuje už aj on.

Stan sa stále nechce ukázať ani za ďalšou zákrutou. Viem, čo bude potom. Zbeh 1500 m- dole do Grengiols (995 m) na 143. km.

Tam bude čakať Juraj a dobehne so mnou už iba záverečných 20 km do cieľa v dedinke Fiesch.

Ešte prežiť ten zbeh po pekelnom slnku dole. Na občerstvovačke si dám kúsok chleba so syrom a vodu. Prichystám si gél.

Zelený Američan sa ocitol znova tu v mojej blízkosti. Púšťam ho dopredu, lebo môj žalúdok stále štrajkuje.

Som namotivovaná to sklusať, nech to mám rýchlo za sebou. Obrovské množstvo pretekárov smerom dole už iba kráča. Sú tu už aj stovkári.

Zeleného Američana znova nechávam za sebou. A vidím ho až v cieli po tom, ako som zjedla cestoviny aj klobásu.

Klus, chvíľu kráčať, klus. Dobieham Sergia. Usmeje sa. Ide si svoje. Neskôr sa od Juraja dozvedám zaujímavé veci…

Sergio mal najprv zo mňa nervy, že sa ma nevie striasť. Potom bol obdiv. Nakoniec som vďaka nemu získala bielu kartu na Tor X, 330 km preteky vo Valle d’Aosta budúci rok.

Idem popri ňom. Zastavíme sa pri fontáne. Namáčame sa.
– „Much better, much better“, pochvaľuje si.

Chvíľu ide vpredu on a chvíľku ja. Na občerstvovačku Grengiols, kde ho čaká jeho support Cristiana, prichádzame spolu.

Obdivujem, ako iné národnosti berú podporu priateľov na trati. Obetavo sprevádzajú svojich kamarátov a starajú sa o nich na občerstvovacích staniciach (alebo s nimi bežia).

Necítim z nich nervozitu, že majú zabitý víkend. V hlave si snívam, že raz aj ja budem takto pretekať.

Dávam si suché cestoviny a gél. Idem rýchlo ku fontáne, kde si chcem namočiť na minútu nohy. A potom si dať čisté ponožky.

Odtiaľto z Grengiols so mnou pôjde Juraj. Nechcem zatiaľ nič riešiť, ale v hlave to aj mám. Pred nami pobehuje Francúz s pacerom a za nami Sergio.

Juraj a Sergio občas niečo prehodia po taliansky. Som už vykapaná, aj Sergio. Až kým nepríde reč na preteky (a hlavne viacdňové), ktoré sme absolvovali.

Odrazu komunikácia nestojí a my aj bežíme nejako rýchlejšie. UTMB PTL, Crossing Switzerland… Máme rovnaký vkus.

Predbiehame Francúzov a v tých sa hneď ozve ego (aj keď pred chvíľou sa iba tak motali). Idú zas pred nás.

Potichu sa opýtam Juraja:
– „Tak teda koľká som? Tretia alebo štvrtá?“

Myslím si, že som štvrtá… Juraj však hovorí, že som tretia. Voláme Rudkovi aj Jančimu. Vyzerá to na tretie miesto.

Dobre teda, dobojujem. Bežíme. Nekonečné traverzy lesíkom, asfalt, motanie sa cez dedinky. Tento úsek sa mi nezdá až tak sexy. Oživí ho dlhý tibetský most.

Posledná občerstvovačka Mühlebach (1248 m) na 151. km. Bojuje tu veľa pretekárov z 50 km trasy. Niektorí sa už ledva vlečú. Jeden leží na lavičke.

Ešte dva menšie kopčeky a sme tam. Juraj ma trochu tlačí do tempa a ja sa snažím neprotestovať. Sergio sa chytil tiež.

Toto si už pamätám. Vidím tabuľu dedinky Fiesch. A športový areál, kde som včera ráno vyrazila na 160 km dlhé preteky s prevýšením 10000 m+.

A takmer som to vzdala. Stále sa učím. Juraj si skráti cestu, aby nás odfotil. So Sergiom klusáme do cieľa.

Tie najintenzívnejšie emócie som nechala v noci na kopcoch. Teraz už prichádzam prázdna… Ale tá prázdnota mi pomáha prežiť v živote plnom negatívnych vecí.