SkyMarathon v alpskom masíve Monte Rosa (4634 m) s Julom

Monte Rosa SkyMarathon 2026

Kolíska svetového skyrunningu, alpinizmus v bežeckých topánkach a jeden z najextrémnejších športových zážitkov v Európe.

Ikonické preteky, ktoré vznikli v roku 1993. Štartujú v talianskej Alagna Valsesia (1192 m) a smerujú na Capanna Margherita (4554 m), najvyššie položenú chatu v Európe.

Na vzdialenosti 35 km nastúpate hore a vzápätí naklesáte dole 3330 výškových metrov (m+).

Beží sa striktne vo dvojiciach, kde spoločne naviazaní na lane čelíte trhlinám, vetru a mrazu, prekonávate snehové kuloáre, exponované ferraty a postupujete ľadovcom.

Na behanie Vám nestačia bežecké topánky. V povinnej výbave figuruje horolezecký sedací úväz, lano, viazanie na ferraty, prilba, lavínový vyhľadávač a mačky na sneh.

Sú to preteky určené iba pre schválených pretekárov. Ostrieľaných, s preukázateľnými horolezeckými skúsenosťami, silnou vôľou a rešpektom k horám.

Áno. S touto definíciou sa stotožňujem. Preto som sa nikdy neodvážila prihlásiť sem sama od seba.

Minulý rok ma však na poslednú chvíľu oslovila Janka. A ja som do tohto išla. (Odkaz na článok)

V poslednej časovej bráne sme boli zastavené a ja som vedela, že sem sa musím vrátiť. Aj keby iba s cieľom dokončiť.

Nepoznám nič viac atraktívne. Snáď už iba PTL UTMB (300 km), podobný formát, ale výrazne dlhší (viacdňový).

A tak, keď prišiel koniec roka a plánovanie súťažných akcií, Monte Rosa SkyMarathon mala pevné miesto.

Medzi ďalšími prioritnými pretekmi boli Swiss Alps 160, Tor des Geants 330 km a Bhutan Snowman Race.

Stratégiu na tento rok sme zvolili s Jurajom nasledovnú. Do zlepšenia dáme všetko. Preteky a zlepšovanie sa bude po rodine číslo dva v našom rebríčku.

Naša spoločná vášeň. A tak sme od februára každý možný víkend strávili na pretekoch. Prvý polrok bol orientovaný najmä na vertical a Skyrace, ideálne každý víkend.

S letom sa vzdialenosti predĺžia až do viacdňových ultra na jeseň. Ale čo ma pripraví na Monte Rosu?

Do výšky 4500 m sa tak často nedostanem. Takisto behanie ako naviazaná na lane s bežeckým partnerom nie je bežná technika.

Behanie po snehu som si zlepšila vďaka zimným vertikálom a pretekom. Ale toto… A navyše…

Pár týždňov pred pretekmi som prišla o bežeckého partnera. Rodinné dôvody… Čo urobiť? Na preteky SkyMarathon Martinky ma prišiel podporiť Julo.

Výkonný atlét, perfektný vo vertikáloch, super človek. Chvíľu som ho lámala, ale nakoniec sa nechal vytrhnúť zo svojho pokojného života.

A prišli finálne prípravy. Na preteky sme išli v zostave Juraj, Julo, kamarátka Veronika ako support a ja.

S ubytovaním a cestou nám pomohol náš partner Karavan 365. Tým pádom sme dostali slobodu a voľnosť, čo sa týka programu pred a po pretekoch.

Z Bratislavy sme vyrážali traja a cestou sme doplnili zostavu o môjho Juraja. Plán bol rovnaký ako minulý rok.

Prísť do Alagna Valsesia vo štvrtok, vyviesť sa lanovkou do 3260 m na Punta Indren a vyraziť na ľadovec.

Obzrieť podmienky a dotiahnuť oblečenie a stratégiu. Na ľadovci sme strávili pár hodín a večer sme sa ubytovali v kempingu. S karavanom také jednoduché.

Kemping bol už plný pretekárov. Juraj a Veronika mali v piatok v pláne dať si ľadovcovú túru na Capanna Margherita, aby sa v sobotu mohli venovať nášmu supportu.

My s Julom sme mali v pláne sa dobre vyspať, vyklusať, pripraviť si všetku výbavu, ísť na prezentáciu a povinný večerný brífing.

Samozrejme pri výkluse som sa cítila slabá, unavená, mimo formy a chorá. Hlava… Áno, mala som obrovský stres.

Nielen z náročnosti pretekov, ale aj zo zodpovednosti. Dotiahla som sem Jula, pomohol mi na poslednú chvíľu a ja nechcem sklamať.

Po výkluse sme sa pustili do prípravy výbavy. Prilby, ultraľahké sedáky, ferratový úväzok od začiatku na sebe tak, aby nezavadzal.

Paličky do snehu, retiazky a pre istotu jedna rezervná. Povinná bunda a šustiakové nohavice. A milión variant ako si dať lano, aby nezavadzalo pri behu.

Po registrácii som išla na lanovku čakať Juraja a Veroniku. Juro už nevedel vydržať v alpinistických botách.

Vypýtal si priniesť šľapky. Horšie bolo, že na túru na ľadovci si zabudol zobrať slnečné okuliare.

Brífing prebehol vo veľkom štýle. Na začiatku sa predstavili najväčšie esá. William Boffeli, päťnásobný víťaz a držiteľ traťového rekordu.

Nadir Maquet, absolútna špička svetového skyrunningu. Hillary Gerardi, jedna z najlepších svetových bežkýň na extrémny skyrunning, držiteľka FKT na Mont Blanc.

Olympijský medailista z Rakúska, Brazílčanka Fernanda Maciel (momentálne žijúca v Čechách), ďalší a ďalší.

Po ich predstavení nastal výklad trate. Tento rok na rozdiel od predošlého máme povinné prilby.

Snehu bude menej a tak trhliny sú väčšie a odkryté. Teraz miesto snehového kuloáru pôjdeme skalnou ferratou s rizikom pádu kameňov.

Horskí vodcovia nám vysvetlili, od ktorých úsekov musíme mať mačky, prilby a byť naviazaní na lane.

Ďalšia vec bola predpoveď počasia. Už niekoľko dní panuje extrémne silný vietor na ľadovci. Dosahuje 70 km/h a v nárazoch miestami až 100 km/h.

Capanna Margherita bude zatvorená. Ak sa situácia nezmení, trasa bude skrátená po sedlo Colle del Lys (4250 m).

Po brífingu sme išli naspäť do kempu a s Jurajom sme sa presne dohodli na podpore, ktorú nám dá v sedle Punta Indren (3260 m).

Bude nás tam čakať s naplnenými soft fľaškami s našim ionťákom, s gélmi a pomôže nám pri naväzovaní lana a prilieb. Každá sekunda bude na týchto prísnych pretekoch drahá.

S týmto sme si ľahli spať. Avšak noc pred pretekmi prebehla inak, ako sme si prestavili. Juraj oslepol.

Silné slnko na ľadovci mu poškodilo rohovku. V noci mu prišli silné bolesti a dočasne stratil zrak.

Čo robiť? Po prebdenej noci zazvonil budík o 4:00. Veroniku som vytiahla zo spacáku. Musí nahradiť Juraja. On musí ostať celý deň a vlastne aj viac v tme na tabletách od bolesti.

Veronika sa chopila novej úlohy a o 5:00 vyrážala z kempu na prvú lanovku, aby nás mohla čakať na sedle Punta Indren.

Na štart sme doklusali a museli sme ešte prejsť povinnou aktiváciou čipu. Posledné úpravy na výbave, toaleta a už sme stáli na štarte.

Šialený prebeh cez Alagna Vaslsesia v tempe 3:00 min/km a potom už 30% dvojitý vertikál po prvú časovú bránu na Punta Indren.

10 minút po nás štartovali pretekári z trasy Sky Summit. Bežia rovnakú trať, ale iba smerom hore. Nás čaká ešte nekonečný zbeh.

Pri štarte a prvú pol hodinu panuje ťažký boj o pozíciu. Nikto nechce byť v hadíku vzadu a mať pred sebou niekoho, kto má pomalé tempo. Predbiehať tu však bude komplikované.

A tak oblúk cez Alagnu bežíme v tempe, aké nerobím ani doma na tréningu. Navyše ovešaní lanami, sedákmi a s prilbami na hlave.

Prvých 2000 m+ po Punta Indren síce nebude po ľadovci, ale tempo musíme tlačiť (časový limit 2,5 hod).

Jula mám stále kúsok pred sebou, musíme byť na dosah. Nad čím rozmýšľam? Absolútne nad ničím.

Tempo máme také rýchle, že sa iba snažím aspoň občas glgnúť iso drink a pravidelne si dávať gél. Ak to nedodržím, hneď ma to dobehne.

Od 2000 m už prechádzame snehové polia, ale mačky ešte nemusíme nasadzovať. Beh tu máme ťažký, občas sa prepadnem alebo pošmyknem.

Ale valíme ďalej. 200 m+ pred sedlom Punta Indren musíme povinne nasadiť mačky. Strmý svah a už kompletne pokrytý snehom.

Pre mňa prichádza úľava, aspoň pár normálnych nádychov a výdychov. Blížime sa k hranici 3000 m a pri vysokej intenzite sa už výska začína cítiť.

V sedle Punta Indren to žije a buráca, zvonia zvony, moderátor vyhlasuje naše meno a koľkí sme v poradí. Hľadám Veroniku. Kýva. Bežím k nej.

Vymieňame soft flask, kde mám zarobený svoj ionťák, beriem ďašie gély. Viažem si osmičku na lane a nasadzujem prilbu.

Julo to isté. Sme efektívni a zladení. Vyrážame smer ferrata snehovým traverzom. Vyzerá, že Jula namotivovala atmosféra.

Alebo crostata, čo si dal na občerstvovačke. Lano máme v momente napnuté a ja mu nestíham. Nič to, musím makať.

Nemá zmysel na neho kričať, aby spomalil. On má už svoj pretekový mód. Vydržím to? Neviem.

Ale zatiaľ sa držím. Nohy idú, s dychom už má problém každý. Energiu dopĺňam, piť musím ďalej. Tak skúsim.

Naviazaní na lane máme ťažké predbiehať. Bojím sa, že sa pomotáme alebo potkneme na lanách. Julo je silný.

Bál sa nadmorskej výšky a ide ako mašina. Až sa zabudol a aj keď preliezame cez skaly, tak potiahne.

– „Juloooooo!“
Nepočuje. Nastupujeme na ferratu.

Musíme sa povinne cvakať. Teraz efektívne všetko zladiť. V jednej ruke paličky a s druhou rukou sa cvakať. Strážiť si lano medzi nami, aby som ho nepristúpila a postupovať.

Sme hore. Uf. Odrazu akoby som prišla do nového sveta. Dostanem facku od vetra a cítim, že mrzne.

Vietor znižuje pocitovú teplotu. Musím si dať rukavice, kým si ešte cítim ruky. Ale za pochodu (pripomína Julo).

Pred nami leží široký ľadovec. My však máme trasu vyznačenú. Trhliny sú malé aj veľké, niektoré takmer neviditeľné, iné obrovské.

Julo drží pretekové tempo, už na hranici udržatelnosti. Ale ide to. Vládne strašná zima. Teplota bola predpovedaná na -10°C, ale pocitovo bude nižšia kvôli vetru 70 km/h.

Predbiehame turistov s vodcami, ktorí idú z nohy na nohu zabalení od hlavy až po päty v páperí.

My sme v tenkých elasťákoch a fukérke. A ja mám v batohu ešte jednu vrchnú bundu, ale nezostáva čas. Julo nemá nič. Len nezastaviť, aj keď nárazy vetra nás zastavujú spontánne.

Necítim si prsty. Mala by som si dať gél alebo sa napiť, ale duje veľmi silný vietor a dýcham už ťažko. Blížime sa ku hranici 4000 m.

Necítim ruky už od predlaktia. Mám ich akoby drevené. Musím si dať ešte druhú bundu. Síce tenučkú…

No aspoň trochu pomôže a viem ju natiahnuť na ruksak. Ale nefungujú mi už ruky, prsty ani ústa.

– „Julo!!!!!“
– „Potrebujem tvoju pomoc.“

Organizátori vedia, prečo sú tieto preteky povinne v pároch. Julo mi pomáha zapnúť zips. Na ľadovci sa nachádza malá bunka so záchranárom. Na sekundu tam vojdem.

Záchranár sa ma pýta, či som v poriadku a či chcem teplý čaj. Chcem. Ale nedokážem vytiahnuť svoj pohárik, chytiť fľašu. Dá mi glg zo svojho. Julo sa pýta, koľko ešte po vrchol.

Tam sa dozvedáme, že ideme iba do 4250 m po sedlo Colle del Lys. Ďalej už kvôli bezpečnosti nemôžeme.

Je mi to ľúto, aj mi odľahlo. Chcela som vidieť znova Capannu Margheritu, ale ruky už necítim od ramien.

A tvár od studeného vetra tiež. Dúfam, že zbehom dole sa to zmení. Myslím na Juraja. Ako sedí v tme v karavane v bolestiach.

Myslím na Katrinku. Ako po narodení ostala sama bez mamy, so zlyhávaním srdca. A dvojičky.

Narodené v 26. týždni, tiež ponechané na svete samé bez mamy. Jeden kilový a druhá pol kilová.

A ja som ich mama. A nikdy sa nevzdáme, možno teraz iba na pretekoch a inokedy v ťažkej životnej situácii. Dnes to musím dať pre nich.

Sme v sedle. Julo kričí:
– „Dali sme to Soni, sme tu, dali sme to!“

Rýchlo chcem bežať dole. Preč z tejto zimy a vetra. Julo nám robí fotku. Je silný. Bežíme dole. Sneh máme perfektný (výhoda takej zimy). Pevný, mačky sa do neho zahryznú a držia.

Nohy našťastie ešte fungujú. Zima neprestáva, ale verím, že keď prídeme po Rifugio Gnifetti (3647 m), tak sa to zlepší. Tam sa môžeme odviazať z lana, lebo nás čaká skalný traverz.

Za hranami skál panuje teplota úplne iná. Odviažeme sa a odopneme. Mačky si povinne musíme ešte nechať aj pri pohybe po skalách.

To nemám rada. Ale podmienky sú rovnaké pre každého. Skaly, sneh, skaly, snehový traverz.

Odrazu zavládne obrovské teplo. Cítim, že som posledný úsek nepila (ani nedávala gély). Na sedle Punta Indren ešte musím poriadne všetko doplniť.

V sedle nás už očakáva Veronika. Znova pomáha ako vie. Dole prilbu, zbaliť lano, poriadne sa napiť, dať si gél. A valiť dole.

Tu máme sneh už horší. Hlboký a mäkký. Skaly a sneh. V snehu sa prebárame, na skalách mačky nedržia. Slnko pečie. Pred chvíľou som si necítila ruky, teraz sa varím.

A prichádza technika sánkovania. Dosť sa toho bojím, ale robia to všetci a v prudkých žľaboch sa to zdá najlepší spôsob, ako sa dostať dole. Čo to je?

Jednoducho po hlbokom snehu, čo sa prepadáva, nebežím. Ale sadnem na zadok a šmýkam sa.

Zadok mi totálne mrzne, bolí, páli a ja sledujem skaly okolo, aby som nezastala na jednej z nich. Brzdím paličkami, nechtami, rukami.

Môžeme odopínať mačky, aj keď sneh ešte pokračuje. Únava sa už cíti. Vydržať. Julo zisťuje našu pozíciu.

Pred nami leží ešte dlhá suťová moréna a traverz so snehovými poliami. Potom už „iba“ 2000 m- dole po tráve a kameňoch.

V snehových traverzoch dvakrát spadnem. Julo ma upozorňuje na nebezpečnosť terénu a tak snehové polia radšej prekráčam.

Konečne terén bez snehu, teraz už iba donútiť unavené nohy to cele zbehnúť. Bohužiaľ toto ostáva ešte stále moja slabina.

Robím, čo sa dá, ale jeden zmiešaný pár nás predbieha a my zostávame na konečnej piatej pozícii.

Julo ešte stihne grajfnút jednu vlajočku na pamiatku a ja si už vychutnávam zvuk Alagne, ako buráca. Posledné kroky, posledné schody. Ľudia povzbudzujúci z plného hrdla.

Áno. Áno. Ánooooooo!!!!!!
Dobiehame.

– „Julo, ĎAKUJEM!“
Môj sen sa splnil, aj vďaka nemu. Bol to pravý parťák, ktorý nesklamal.

Dnes sú aj slzy. Nesmelo som dúfala, že sa mi to aspoň raz v živote podarí dokončiť. Teraz sme tu na 5. pozícii v zmiešaných dvojiciach. Tento pocit chcem ešte cítiť dlho. Som šťastná.