Ultra Gobi 400 – so suvenírom pre finisherov
Ultra Gobi 400 Preteky
Štart pretekov (piatok 03.10.2025 o 21:30) bol z obrovskej kocky uprostred púšte. Kto to tam dal a prečo, neviem. Ale organizátori urobili štart naozaj efektívny.
Osvetlenie, hudba, koberec na prvé metre štartu. A potom skok do prázdna. Tmavá, pustá púšť.
Priznám sa, dúfala som, že štart si trochu uľahčím a zavesím sa za niekoho svetlo čelovky.
Ale ja som štartovala prvá a pretekári za mnou sa až tak neponáhľali, takže som stále musela sledovať čiarku na navigácii. V takomto priestore – zvláštne.
Nevidím tu chodník, ani nejakú jasnú líniu. Ani bod, na ktorý sa zameriam v diaľke. Pohyb s rukou pri kontrole trasy na hodinkách som urobila asi milión krát.
Ani som sa nenazdala, pomaly ubiehali hodiny a ja som z počiatočnej roviny prešla na zvlnený terén. Navigovať v ňom bolo zaujímavé.
Rovnako som mohla ísť po hrebienku naľavo či napravo. Ale dalo sa prejsť aj spodkom, akoby údolím pomedzi ne.
Problém však nastal, keď sme prišli ku brodom. Túto noc ich nás čakalo osem. Aj napriek mínusovým teplotám. Tam sa trafiť správne miesto naozaj oplatí.
Rozhodla som sa, že sa vyzúvať nebudem. Brodov bude príliš veľa. Budem sa snažiť potom radšej zvýšiť intenzitu, nech sa zahrejem.
Dlhšiu dobu popri mne išla druhá čelovka. Portugalčanka Carla. Prirodzene sme sa začali držať pokope pri náročnej navigácii v brodoch.
Za chvíľu na nás z tmy niekto hovorí. Angličanka Melissa:
– „Dievčatá, zažila som v noci desivý moment.“
– „Zle som odbočila a dostala som sa na hranu skaly. Nevedela som, kam ďalej. Môžem ísť s Vami v noci? Čo keby sme sa držali pokope kvôli navigácii?“
Súhlasím. Čakajú nás aj hory, kde organizátori varovali pred šakalmi a odporučili ísť spolu.
Po čase však Carla začala zaostávať. Má svoje tempo. Nechcela, aby sme ju čakali. A po pár klusacích úsekoch jej nebolo a my sme s Melissou bežali bok po boku.
Prvé desiatky kilometrov sme išli údolím v púšti smerom ku pohoriu a najvyššiemu bodu Ultra Gobi 400 vo výške 3550 m. Na hory som sa tešila. Veľmi.
Na 40. kilometri sa nachádzal prvý lifebase (R1). Ešte nebol čas na oddych. Iba doplniť vodu, energiu, vyhodiť odpad a hýbať sa ďalej v mrazivej noci.
Urobila som si svoj servis a chystala sa vyraziť. Melissa mala ešte okolo seba rozložené veci. Hovorím: „Mellisa, odchádzame.“
Pri východe som pred nami uvidela ďalšiu skupinu Číňanov, ako vyrážajú. Malinká Číňanka v dlhej bežeckej sukni, mladý muž a starší, ostrieľaný pretekár.
S Melissou sme ho nazvali 002 (podľa čísla). Jeho štartovné číslo svedčí o tom, že skúsenosti má. Na Ultra Gobi má už sedem dokončení. Tento rok zdolal aj PTL UTMB.
Nachádzam sa medzi skutočnou elitou. Ale teraz treba už myslieť na trasu. Znova pokračujeme údolím, znovu budeme brodiť.
Stúpame hore a tak by už bolo dobré nemať mokré nohy. Melissa sa ku mne pripája a pomaly klusáme. Ešte čakáme na skupinu Číňanov za nami…
Tá však viac kráča. Prichádza strašná zima. Skupina na seba dáva ďalšie vrstvy, primaloftové nohavice a na páperovú vetrovku goretexovú bundu.
Ale ja by som preferovala viac behať. Pridávam a Melissa so mnou. Vzdaľujeme sa… Zopár krát sa obrátim. Partia Číňanov zaostáva. Ostávame samé dve.
Začínam rozmýšľať o svitaní. Teším sa na východ slnka. Trasa sa otáča smerom k horám. Vyzerajú ako naše pohoria. Akurát sú šedé.
Obzerám horský hrebeň a tipujem, kade do neho prenikneme. Cestu nevidím. Za chrbtom nám vychádza slnko. Prichádzame na kontrolný bod (aj s vodou).
Doplníme vodu a odložíme čelovky. Melissa si niečo robí s nohami a ja pomaly idem dopredu tak, aby ma mohla dobehnúť. Fotím východ slnka. Nad hlavou mi bzučí dron.
Počas celých pretekov nás sprevádzajú tri tímy fotografov a kameramanov. Niekedy to pôsobí zvláštne. Uprostred prázdnoty a ticha púšte odrazu nad nami lieta dron…
Za mojim chrbtom ležia oveľa väčšie horské masívy. Sú krásne. Pokryté snehom. Veľké hory. Medzi mnou a nimi sú pláne. A na nich ťavy. Nerozumiem úplne, či tu žijú voľne.
Pred nami stojí fotograf a robí zábery s vychádzajúcim slnkom. Stále nevidím, kadiaľ pôjdeme hore. Slnko už vyšlo a teplota sa v priebehu pár desiatok minút mení radikálne.
Z páperky do trička, ale s dlhým rukávom. Rýchlo som pochopila, že tu v tielku ani v tričku behať nebudem. Slnko, vietor, suchosť podnebia.
To všetko spôsobuje extrém na kožu. Zabáčame doprava, kde sa ukazuje cesta dovnútra hôr. Musím sa vyzliecť a tak dávam batoh dole.
Počujem a vidím štekot dvoch psov, ktorí sa odniekiaľ rozbiehajú z diaľky k nám. Tu sa radšej nebudem zdržiavať.
Aj psi si to našťastie rozmysleli, aj keď som už mala slzotvorný sprej v ruke. Navigácia nejako skáče.
Nie som si úplne istá, či ideme správne. Až v diaľke zazriem pretekára. Iba kráča a každú chvíľu zastane.
Zvláštne. Niečo hľadá? Onedlho by sme mali mať kontrolný bod (aj s vodou), ešte predtým, ako odbočíme do sedla vo výške 3500 m.
Po pár minútach dobiehame pretekára. Číňan. Pýtam sa ho, či je v poriadku. Našťastie hovorí po anglicky.
Niečo má s dýchaním. Už to mal na pretekoch. Musí spomaliť. Asi niečo ako hyperventilácia.
Stúpanie sa mi zdá nekonečné, oči sa mi zatvárajú. Vidím, že aj Melissa bojuje so spánkom. Za zákrutou konečne vidím stan. Na čas si potrebujem sadnúť.
Pred stanom už sedí americky pár Lucy s partnerom. Tiež po kríze. Zaliali si instantnú kávu a oddychujú.
Dostaneme vojensky kabát a na moment si sadáme. Pred výstupom dobre padne… Prichádza malá Číňanka.
Z nosa jej visí sviečka a ústa má úplne vyštípané. Ani si nesadne, ale pomaličky sa motká a postupuje ďalej.
Vyrážame. Skúšam si pustiť playlisty zo Spotify, ale niečo sa pokazilo a nejde to. Signál som nemala ešte ani raz od štartu.
Nič teda, skúšam sa ponoriť do vlastných myšlienok. Stúpame. Trasa odbočuje po zarastenej cestičke doľava.
Melissa odbočuje doprava. Kričím na ňu. Ale jej hudba funguje. Nakoniec sa našťastie obzrie.
Začína extrémne prudké stúpanie. Štvornožkové. Prachovo hlinený kopec. Ťažko sa niečoho zachytiť. Stúpanie dalo zabrať, ale aspoň ma prebralo. Sme v sedle.
Nachádza sa tu sympaticky fotograf. Stretla som ho, keď som si v Guazhou bola zabehať. Prebehol okolo mňa v žabkách. Tiež mal ranný beh a volal ma, nech sa pridám.
Na vrchole sedla neviem, kade ďalej. Aj navigácia zmätkuje. V diaľke dole vidím pretekárov, ale absolútne netuším, kade sa tam dostali.
Za nami vylieza do sedla 002. Bez váhania odbočí vľavo a potom prudko priamo dole. Paličkami sa zapicháva v prudkom teréne, aby sa udržal. Potom odbočuje do žľabu.
Ten tu zrejme vymyla voda v období dažďov. Nalepím sa na neho. V tomto úseku si nechám rada pomôcť. Ten pretekár presne vie, čo robí. Súťaží tu ôsmy raz.
Predbiehame Američanov. Sú vyčerpaní po výstupe. Žijú na rovine a behajú rovinky. To by sa momentálne zišlo aj mne, keďže tu máme mnoho rovinatých pasáží.
Stále pokračujeme žľabom. Žabkový fotograf aj s kamerou popri nás. Dozvedám sa, že tiež dokončil UTMB PTL.
Kde sa to nachádzam? Každých pár metrov prekračujem nejakú mŕtvolu alebo kostru zvieraťa. Dosť desivé.
Nechcem to mať na teniske. Pokračujeme stále žľabom, občas zliezame, kráčame, bežíme, scramblingujeme.
A potom nekonečný zbeh dole. Po skalách, po prachu, po ceste, po suti. Čaká nás ďalší lifebase…
Macher kameraman spolu s kamerou popri nás hopsá dole. Teším sa už aspoň na malý oddych.
002 hovorí, že na každom lifebase bude lekár a masér. Super odborníci. Môžu mi urobiť krátku terapiu. Vyskúšam miesto spánku? 002 to plánuje využiť na každom lifebase.
Teším sa na dehydrované jedlo a výmenu ponožiek. A aj na masáž. Prichádzame na lifebase (R2).
Srdečne nás vítajú a podávajú krabicu. S ňou nás odprevadia do vojenského stanu. Každý má svoju rozkladaciu stoličku a krabicu pred sebou.
Dobrovoľník sa ma pýta na môj stav a či niečo potrebujem. V hlave mám už postup, čo chcem robiť (tak ako vždy).
Najprv dať nabíjať veci. Potom jedlo, nech mi stihne stráviť a popri ňom chystať veci. Masáž, ponožky, zbaliť batoh, nechať si skontrolovať povinnú výbavu. A naspäť na trasu.
Aké je to dobré, keď na podobných pretekoch mám na lifebase podporu. S Jurajom sme už zohratá dvojica.
Vždy si iba sadnem alebo ľahnem a on mi so všetkým pomáha. Mne stačí sa najesť, vyložiť si nohy a dať na seba čisté ponožky. Tu to však máme inak.
Po 73 km a nočnom behu mám už môj batoh celkom prehádzaný. Vyberám odpadky, pomedzi to si dávam dole ponožky.
Nohy po ôsmich brodoch už vyzerajú zaujímavo, ale prekvapivo nemám pľuzgiere. V každej krabici som si prichystala vlhčené servítky a malý uteráčik.
To teraz už veľmi oceňujem. Vyutieram si nohy a nechám ich sušiť. Pomedzi tieto aktivity začínam po lyžičke jesť zaliate jedlo – kura s ryžou.
Do fľaše si miešam dávku drinku Edgar, ktorú si dám tesne pred odchodom. Vypýtam si do pohára horúcu vodu.
Panuje tu hrozná zima. V stane podfukuje a aj vonkajšia teplota bude stále nízka. Z pripraveného balíčka si do batohu dávam nové gély, suché wrapy a tyčinky.
V krabici nechávam vybité náhradné batérie z čelovky. Idem na masáž. Bosá prebehnem do vedľajšieho stanu. Ideálne by bolo mať v každej krabici jedny šlapky.
Dobre, nech sa koža na nohách aspoň chvíľočku suší. Masáž prebieha na masérskom lehátku, ale v oblečení. Skôr taká fyzio osteopatia.
V hlave si nastavím, že týmto ľudom dôverujem a snažím sa uvoľniť. Au. Au. Aaau!!! Riadna drsňárina. Myslela som, že si pospím. To nie je ani ruská škola… Ešte vyšší level.
Ale verím, že ma to postaví na nohy. Prvá únava už prichádza. Aj napriek bolestivosti ma obchádzajú driemoty, z ktorých ma preberie občasná bolesť.
Mladý chalan sa naozaj snaží. Pýta sa, kde ma ťahá a nenecháva nič na náhodu. Po masáži sa pýtam, kde máme záchod.
30 metrov za stanom. Jama vykopaná v zemi. Tam sa robí všetko. Vraciam sa k veciam. Pomaly nastal čas ísť.
Melissa má ešte okolo seba rozložené veci, ale sme dohodnuté, že pokračujeme spolu. Nakoniec vyrážame.
Pred sebou mám dlhú prachovú cestu uprostred púšte. Po ľavej strane sa tiahnu hory, odkiaľ sme prišli.
Predo mnou sa rozkladá nekonečná rovina. Keď by som chcela definovať, kam idem, nedá sa to. Žiadny bod. Iba rovina, na koniec ktorej sa nedá dovidieť.
Pred nami máme stádo tiav. Bežíme takto 12 km až po ďalší kontrolný bod (CP 7). Ale voda im došla. Posledná fľaška, ktorú si s Melissou rozdelíme.
Údajne čakajú na auto, ktoré im vodu prinesie. My sa pohýname. Trasa sa stáča doprava. A potom doľava.
Stále po nekonečnej rovine. Musím sa neprestajne pozerať na navigáciu v hodinkách. Malá odchýlka sa časom stáva väčšou a väčšou.
Melissa počúva hudbu. Dobieha nás 002. Dáme sa do reči. Upozorňuje ma, ak ide pre mňa pomaly, nech idem dopredu. Mne jeho tempo vyhovuje.
Po ľavej strane nám začína zapadať slnko. Prichádza druhá noc. Čakám na moment, kedy bude mať zmysel zastaviť, obliecť sa a vytiahnuť čelovku.
Už viem, že zima príde za 10 až 15 minút. Ako zapadne slnko, teplota klesne aj o 20 stupňov.
Tu nebude nejaký bod, na ktorý sa zafixujem. Ideme stále rovno a ešte dlho takto aj pôjdeme.
Síce v nadmorskej výške, ale rovno. Zastavujem. Trápi ma zima. To isté hneď robí 002 aj Melissa.
Dávam si rovno na hlavu čelovú lampu a do vrecka náhradnú batériu na čelovku. Pozorujeme nádherný západ slnka, ale už mi chýbajú hory. Na tie si ešte počkám.
Na kontrolnom bode (s vodou) čakajú milí dobrovoľníci. 002 oznamuje, že si trošku ľahne. My pokračujeme s Melissou ďalej. Beh, chôdza, beh, chôdza.
Po asi desiatich minútach Melisa zastavuje. Asi si zabudla slnečné okuliare. Sú v povinnej výbave. Zrejme jej vypadli. Chce sa vrátiť na kontrolný bod. Dokelu.
To sa mi nechce. Spomenieme si však, že keď sme odchádzali, dobrovoľník všetko presvietil s čelovkou. Okuliare museli vypadnúť niekde inde.
Asi keď sa prezliekala. Ideme ďalej. Potme prichádzame na podivné miesto. Ideme pomedzi nejaké skaly.
Cítim sa, akoby som bola v nejakom kaňone vyhĺbenom od vody (ale suchom). Vlní sa doprava a doľava. Sme v ňom uväznené.
Na zemi sú bobky. Čo tu môže žiť? Navigácia skáče. Asi kvôli skalám okolo nás. Ale nikam inam sa nedá ísť. Idem dopredu navigovať. Nechcem sa tu niekde zasekať.
Rastie tu dokonca aj trochu vegetácie. Čo to má byť? Nejaká oáza? V tme to neviem zistiť. Z porastu odrazu svietia oči. To ma prekvapuje. Široko ďaleko totiž neleží nič…
Ideme ďalej. Mám pocit, že sa nekonečne dlho krútime v tomto uzavretom bludisku. Nakoniec, konečne sme von. Pred nami sa rozprestiera znova nekonečná rovina.
V diaľke bliká milión červených svetielok. Blik, tma, blik, tma, blik, tma. Tam niekde za nimi bude lifebase.
A pomedzi kontrolné body na vodu. Trasa sa stáča doľava a zrazu… Ďalší plot. Túto vec som zabudla doteraz spomenúť.
Nespočetne veľakrát uprostred púšte sme natrafili na plot. Nekonečne dlhý. Načo ho tu majú? Nikde nič a nikoho. Nechápem.
V každom prípade ho musíme prekonať. Mäkké ploty sme sa naučili radšej podliezať. Dám si dole batoh a kým jeden nadvihuje plot, druhý podlieza. A potom naopak.
Pri tvrdých plotoch sa už dá preliezať. Opatrne po okách, preložiť nohu tak, aby to bolo dostatočné na prekročenie ostnatého drôtu.
Toto mi pripomenul Crossing Switzerland. Po pretekoch som mala pocit, že som expert na otváranie brán na kravy. Teraz som odborník na preliezanie a podliezanie plotov.
Ako sa blížime k veterným turbínam, vietor vzrastá. Priťahujem zips, buffku si dávam aj cez čapicu. Hrubé palčiaky budú mojou záchranu.
Aj tak vietor vysáva zo mňa teplo. A strašne hučí. Tak ako turbíny, popri ktorých bežíme. Sú hrozivé. Pozriem sa na mapu.
Toto bude ešte dlho trvať. Niekde uprostred týchto turbín bude ďalší lifebase. Vládne poriadna zima. Jediná výhoda vetra – drží ma bdelú.
Skúšam to s hudbou a občas sa obzriem, či ide Melissa za mnou. Som už unavená z navigácie. Vyzerá tak jednoducho, ale realita je iná.
Rozmýšľam, či to bude takto dobre alebo nie. Neviem. Som hladná. Ale v tej zime sa mi nechce dávať dole rukavice.
Dám si do seba gél. Kontrolný bod musí byť blízko. Podľa mapy vypočítam, koľko turbín ešte musím prejsť, nech sa k nemu dostanem.
Melissa niečo rieši a zaostáva. Ale ja už chcem byť tam, trochu si sadnúť, napiť sa a najesť. Počkám ju tam.
V stane nás očakáva dobrovoľníčka. Číňanka. Má úplne krvavé oči. Stráviť tu pár dní, musí byť… Ufff. Pôsobí milo, dáva mi vodu. Nehovorí po anglicky, ale to nevadí.
Prichádza Melissa. Stratila rukavičky Leki. Snaží sa to vysvetliť Číňanke a prehovoriť ju, aby išla po ne.
Bez šance. Chce sa vrátiť. Neviem si predstaviť, ako v takej tme, zime a vetre bude hľadať. Ale…
Sme v tom spolu, nechávam ju, nech sa rozhodne. Nakoniec to nechá tak. Mám náhradné v drop bagu, môžem jej požičať svoje (takisto ako okuliare).
Zo stanu musíme vybehnúť pripravené kvôli príšernej zime. Beh, chôdza, beh, chôdza, beh, chôdza. Myslím na francúzskeho pretekára.
Mal zranenú nohu už veľmi dlho. Pred zotmením sme ho obehli. Bojím sa o neho. Išiel veľmi pomaly. Ako zvládne takúto zimu v takom pomalom tempe?
Po pár minútach som úplne zmrznutá. Rozmýšľam, či to bude tou zimou alebo mojou termorguláciou. Obchádzajú ma driemoty, ale tu neostáva priestor na „power nap“.
Po nekonečných turbínach vidím modro červené blikajúcie svetielko. Lifebase (R5). Ako sa teším na spánok. S Melissou sa dohodneme na dvoch hodinách.
Obriadiť si nohy, prebaliť ruksak, najesť sa a pospať. Dobrovoľníci preverujú, v akom sme stave. Vietor dosahuje 55 km/h. Na pobreží Číny zúri nejaký tajfún. Tu iba vietor.
Po horúcom dni mám prvé pľuzgiere. Pri príchode sa nás ujme dobrovoľník z Pakistanu. Zoznámili sme sa pri registrácii.
Veľmi milý pán, vysokoškolský profesor, plynulo rozpráva po anglicky aj čínsky. Zavolá mi doktora kvôli pľuzgierom.
Chcela by som, aby mi ich prelepili. Pakistanec kriví tvár, keď vidí moje nohy. Keď sme sa rozprávali v cieli, spomenul si na túto situáciu. Hovorí:
– „Môžeš mi vysvetliť jedno? Čo si zač? Čo Vy ste zač? Keď si prišla v noci na lifebase, uvidel som Tvoju únavu, aká si premrznutá, v akom stave máš nohy (pľuzgiere)…“
– „Povedal som si. Táto lady tu skončí. Ty si si prezliekla ponožky, najedla sa, na hodinu si ľahla a bola si ako rybička? What the fuck does this mean? Are you real human?“
Ešte sa mi okrem iného priznal, o čom rozmýšľal. Chcel začať behať, ale po tejto skúsenosti si to rozmyslel.
Vrátim sa späť. Kým som pomaly jedla svoje dehydrované jedlo, lekár vytiahol ihlu a dezinfekciu. Potom sa pustil do práce. Prepichávať, vytláčať. Uff.
Odkladám jedlo. Od bolesti sa mi zdvíha žalúdok. Lekár však zostáva nekompromisný. Musí isť všetko von.
Pakistanec trpí so mnou. Dobre, konečne hotovo. Nohy ešte vydezinfikovať a prelepiť. Ďakujem.
Na hodinu si ideme pospať. Teraz chápem požiadavku v povinnej výbave, aby spacák mal komfort -7 °C.
Vojenské stany sú vojenské stany. Ľahnúť si na zem a nemať kvalitný páperový spacák by bolo…
Po hodinke ma budí dobrovoľník. Potrebujem ísť na WC, vlastne do diery. Ledva prerážam vietor. Aj v páperovej bunde ma klepe a zuby mi búchajú o seba.
Vraciam sa do stanu. Pakistanec sa nás pýta, či naozaj chceme pokračovať. Vietor sa mení na extrémne silný. Pýtam sa na predpoveď. Meniť sa to nemá. Tak potom čo?
Na výber nemáme. Podmienky majú všetci rovnaké. On niečo hovorí o bezpečnosti. Rozmýšľam. Jedná sa iba o vietor. Silný, ale vietor.
Vyrážame. Začína svitať. Ešte chvíľu s nami beží fotograf a robí nám krásne snímky. Premýšľam, či vietor stíchne, keď sa vzdialime od veterných turbín.
Čas plynie, my sa hýbeme ďalej. Pomaly so silnejúcim slnkom už nemrzneme, aj keď páperku si nechávam stále. Vietor duje stále silný.
Navigácia sa mi nezdá, takže vyťahujem mobil a študujem trasu. Melissa pri mne stojí a šteluje si hudbu.
Zdvihnem zrak. V diaľke vidím tri bodky. Čo to môže byť? Bodky sa začínajú zväčšovať. Idú k nám. Bežia k nám.
Psi. Svorka divých psov. Melissa!!! Psi, divokí psi. Musíme sa brániť. Neskutočne rýchlo bežia priamo na nás.
– „Melissa, musíme sa postaviť sem. Keď prídu, budeme kričať a mávať palicami (ako nám to povedali na brífingu). A budeme po nich hádzať kamene.“
Naše správanie ich zarazí a zastavia sa. Štekajú a dorážajú, ale z určitej vzdialenosti. Hrozne sa bojím a zároveň mám strašný adrenalín. Čo ale robiť?
Zastali sme na týchto pozíciách. Bojím sa im obrátiť chrbtom. Ale raz sa pohnúť musíme. Cúvame obrátene ku nim, kričíme a hádžeme kamene.
Toto trvá asi hodinu. Som premrznutá. Odišiel mi hlas. Psov to nakoniec prestalo baviť. Ešte veľakrát sa otočím. Nakoniec sa od úľavy rozplačem. Objímeme sa a ideme ďalej.
Melissa ma nejaký problém s nohou alebo topánkou. Musí zastať a hlási, že ma dobehne. Vreckovým nožíkom niečo odrezáva z boty. Pokračujeme ďalej.
Máme sa dostať ku železničnej trati. Aspoň nejaký oporný bod. Slnko naberá na sile a vietor ustal.
V priebehu minút príde príšerné teplo a slnko hreje extrémne silno. Už som však múdrejšia. Dlhý rukáv a pokrytú hlavu si nechávam.
Načase bez toľkých vrstiev znova behať. Terén sa zdá dobrý. Akurát už bude problém presvedčiť hlavu. Nad nami lieta dron.
Naši kameramani. Som šťastná, že mám extrémne ukecanú Melissu. Keď sa nás niečo pýtajú na trase alebo na lifebase, začne zoširoka všetko opisovať a ja nemusím.
Kus pred kontrolným bodom s vodou okolo prefrčí terénne auto s fotografmi a už nás čakajú na trati. Chcú interview. Momentálne pre mňa náročné.
Mne sa nechce rozprávať. Som unavená a divne ma bolí v jednej nohe. To sa mi nepáči. Stále mám vyše 150 km do cieľa. Na kontrolnom bode si na moment sadnem.
Očakáva nás tam už filmový štáb. Chcú robiť interview. Nie… Prosto potrebujem mať trochu kľud.
Ošetriť sa a niečo zjesť. Noha ma bolí stále viac. Do očí sa mi tisnú slzy. Sadnem si na zem.
Dostanem vojenský kabát. Slnko síce páli, ale vietor stále fučí a už znova prichádza večer.
Volám s Jurajom a po tvári mi tečú slzy. Kameraman ma natáča zblízka. Nemám silu protestovať.
Telefonujem aj s trénerom Zdeňkom a hovorím mu, aký mám problém. Sľubuje mi, že zavolá známemu lekárovi (bežcovi) a poradí sa s ním. Nastal čas ísť.
Prichádza nekonečný úsek popri železničnej trati. Cez deň neprešla ani jedna súprava. Ako zájde slnko a príde tma, vlaky prechádzajú jeden za druhým.
Nasadzujeme čelovky. Dobieha nás Julian, pretekár z Južnej Afriky. Nesmierne ukecaný týpek, ktorý na všetko nadáva. Takým svojim spôsobom.
Trochu to rozbije bežeckú rutinu a obavy v mojej hlave z nohy. Dnešná noc však bude boj. Zaspávame. Všetci. Nedokážeme si pomôcť.
Uvedomujem si, že niektoré úseky prejdem s tým, že sa mi sníval sen a ja som sa pohybovala dopredu. Julian zaostáva. Melissa sa motá zo strany na stranu.
Vládne zima a fúka. Popod železničnú trať idú malé podchody. Melissa tam odbočí, že si potrebuje ľahnúť. Iba päť minút. Idem ku nej, pritlačím sa, nech sa navzájom zohrejeme.
Po pár minútach vstávame a skúšame klusať. Krízy sú stále prítomné. Julian nás obehol. Prichádzame na kontrolný bod. Po prvý raz nevidím dobrovoľníkov nastúpených.
Spia. Obaja. Budíme ich. Musia nás zaregistrovať. A prosíme si vodu. Jeden, celý vystresovaný, vstáva a štartuje čítačku našich kariet. Druhý naďalej spí.
Potrebujeme si na desať minút zdriemnuť. Nafukovačku pre pretekárov nájdeme vyfučanú. S Melissou si ľahneme na jednu, kde bol predtým dobrovoľník.
Julian si chce zdriemnuť tiež. Druhý dobrovoľník mu odmieta uvoľniť svoj matrac. Julian sa ho snaží vykopať zo spacáku, s temperamentom jemu príslušným.
Číňan sa do neho zatiahne ešte viac a vytrvalo krúti hlavou. Julian má nervy. A ja zaspávam. Po desiatich minútach vstávame. Nastal čas ísť.
Kde sa nachádza Julian? Batoh má stále tu. Čínsky dobrovoľník ukazuje na jeep. Tak si vybojoval svoje miesto.
My pokračujeme ďalej. Podľa organizátorov sa jedná o náročný úsek. Kvôli navigácii, terénu a naviac leží v tesnej blízkosti vojenskej zóny.
Tu s trasou nesmieme improvizovať. Inak máme vážny problém. S čínskou armádou by som nechcela mať nič spoločné.
Onedlho už chápem, o čom bola reč. Kríky. Obrovské kriaky vyššie ako ja a posiate tŕňmi. Trasa samozrejme vedie priamo cez ne.
Pozerám si na mape, či by sme nevedeli vymyslieť nejakú obchádzku. Nie. Po ďalší lifebase máme aj kontrolný bod, cez ktorý treba prejsť.
Ostne mi trhajú kožu. Snažím sa s čelovkou nájsť nejaký vyšlapaný chodník. Nič. Neustály pohyb rukou na čiarku na hodinkách. Zhruba správne.
Keď už mám pocit, že trhanie kože už končí, objaví sa ďalší úsek. Keby som vedela, že toto bude pretrvávať celú noc…
Najradšej by som sa hodila na zem a rozplakala sa od zúfalstva. Plynú minúty a hodiny. Priemerka sa znižuje. Toto nie je beh.
Otváram mobil a mám pocit, že gulička na trase sa vôbec nehýbe. Au. Pichliače si vyťahujem z kože. Každé peklo raz končí. Ale…
Koniec kríkov s ostňami prináša inú záludnosť. Duny. Bolo by nádherné byť tu ako turista. Blázniť sa v piesku…
A urobiť si pekné fotky. Alebo sexy videá, ako bežím v dunách. Ale teraz máme noc. A zimu. Už aj tak sme spomalili. Noha ma bolí stále viac.
Cítim, ako puchne v bote. Toto sú naozajstné duny. Jeden krok vpred a pol vzad. Všetko sa sype a zosúva pod nohami. Ani paličky mi nie sú oporou. Mám ísť po hrane duny?
Alebo pod ňou? Treba prechádzať z duny na dunu alebo sa to dá nejako strihnúť? Obrysy dún mi splývajú v svetle čelovky. Dávam si gél. Predýchavam bolesť.
Som pomalšia ako Melissa. Noha ma bolí. Tak túžim, aby už toto skončilo. Nohu odľahčujem tým, že sa ťahám po rukách. Hneď cítim zápästie. Kompenzujem.
Pred nami máme kontrolný bod s vodou a potom ďalší lifebase. Týmto tempom sa tam dostaneme na Vianoce.
Vie sa niekto pohybovať rýchlejšie po pieskových dunách? Dá sa to? Kde máme ten check point? Mám pocit, že by duny mohli skončiť, počujem vodu.
Snáď nie brod? Melissa si spomína, že mal byť ešte jeden. Na blatovom brehu sa snažíme čelovkami osvetliť vodu.
Hľadáme miesto, kde sa dá prejsť najbezpečnejšie. S čo najmenším úsekom cez ľadovú vodu a blato. Taktizujeme pri tmavom brehu a nakoniec brodíme.
S pľuzgiermi už to nie je také, ako prvý deň… Sme na druhej strane. Znova kríky, znovu duny. Ani nechcem vedieť, koľko to trvalo.
V diaľke nakoniec bliká modro červené svetielko. Pred nami leží znova rieka. Hľadanie priechodu. Áno, zas.
Nakoniec nejako prechádzame a na checkpointe nás už vítajú dobrovoľníci v stane. Neviem prečo, ale začínam mať pocit, že som súčasťou nejakej morbídnej zábavy.
Dobrovoľníčka nám ako robot po anglicky vysvetľuje, že sme sa ocitli vo vojenskej zóne. A sme vystavení veľkému riziku, ak vybočíme z trasy. Pripadám si ako v Squid Game.
Kde účastníci hrajú hru a jeden po druhom zomierajú. V priamom prenose. A zvrátené publikum sa baví. Nohy mam úplne mokré. Nalepené asi dve kilá blata.
Sadáme si. Nemá zmysel snažiť sa vysušiť nohy. Panuje zima a vlastne na tom už nezáleží. Na päť minút si ľahneme. Lifebase ešte predsa nebude tak blízko.
Chvalabohu duny už skončili. Boli odporné. A kríky ešte viac. Zatvorím oči a…
– „Lady wake up, lady.“
Dobrovoľníčka mnou trasie… A tvrdí, že už nebudú piesočné duny, ani tŕne. Po niekoľkých minútach sme však opäť v dunách a v tŕňoch.
Ďalšiu časť pretekov si jednoducho nepamätám. Snažím sa, ale márne. Bude to tou monotónnosťou? Alebo únavou? Netuším.
Bol tam lifebase (R8). A ráno, pamätám si na lekára, ktorý mi pozrel na nohu. A odmietol robiť čokoľvek. Viem, že som volala s Jurajom a plakala. A noha mi opuchla…
Ale ďalšiu spomienku mám až na úsek pri diaľnici a check point s vodou. Dobrovoľníci nás milo privítali, dokonca som vládala urobiť aj interview.
Povedali nám, že teraz máme pred sebou pekný úsek popri nejakom veľkom jazere alebo nádrži. Po hodinách uprostred nicoty sme sa ocitli na asfaltke.
Okolo mňa nájdem dokonca pár stromov. A autá. Turisti. Aj nejaký rezort s bazénmi. Fatamorgána? Ale okolo mňa stále púšť. Vidím tú vodnú plochu. A za ňou obrovská…
Jadrová elektráreň. To sa mi nezdá. Ale je to tak. Máme tu ľahko prístupný bod trate. Vystriedajú sa pri nás tri štáby, fotia nás, pýtajú sa otázky…
Ísť po ceste sa javí dosť nebezpečne, autá a kamióny tu chodia rýchlo. Ideme po prachovej cestičke vedľa. Začína byť poriadne horúco.
Po pár kilometroch cesta znova zabáča medzi hory. Slnko neznesiteľne pečie a ja cítim, ako mi od potu navierajú pľuzgiere.
Melissa sa usedavo rozplače. A sadne si na prachovú cestu. Veľmi ju bolí noha a má pľuzgiere. Ponúknem jej tabletku. Dá si.
Už iba kúsok do lifebase (R9). Obehne nás Číňanka, ktorú sme niekoľko krát stretli na trase. Niečo nám temperamentne vysvetľuje po čínsky. Netuším, čo hovorí.
Tak ako vždy, posledné metre do lifebase sú nekonečné. Zrazu za zákrutou sivých kopcov vidím stan. A počujem hučať generátor. Sme tu… Už nás vítajú dobrovoľníci.
Potrebujeme doktora. Hlavne Melissa. Lekár príde a ona mu pomedzi plač vysvetľuje, aké problémy má.
Keď ju vidím, rozplačem sa aj ja. Nikdy som nemala toľko emócií počas pretekov. Čím to bude?
Absolútna bolesť nie je najväčšia, akú som zažila. Prostredím? Dobrotou dobrovoľníkov? Neviem na to odpovedať. Doktora prenechám Melisse. So mnou to už lepšie nebude.
Zdeněk od kamaráta lekára zistil, že zlepšiť sa to už nemôže. Ale nemalo by sa to zhoršiť natoľko, že nebudem vedieť dokončiť.
Akurát sa mam pripraviť na poriadnu dávku bolesti. Analgetiká ešte musia počkať. Robia ma ospalou a potrebujem mať veci pod kontrolou.
Popri tom, ako jem, mám kameramana v ústach. Ale už to nevládzem riešiť. Doprajem si ten luxus, že si pri jedle prečítam povzbudivé správy od ľudí.
Juraj vidiac moju krízu oslovil ľudí, aby ma povzbudili. Ako dobre mi to padlo. Teraz vyriešiť nohy aspoň ako tak a oddych…
Uvedomujem si, že som už spomalená. Neviem byť tak efektívna, ako by som mala. Nakoniec však spolu s Melissou vyrážame.
Trojica, ktorá natáča, ide s nami. Posledné interview. Potom letia naspäť do Shanghai. Už pomaly začínam veriť, že to dám.
Terén sa znova dvíha a som rada, že zmením stereotyp pohybu. Melissa kalkuluje, ako by sme mohli prísť. Ale ja bojujem s narastajúcou bolesťou.
Do cieľa ostáva iba 40 km. Som rozhodnutá posledných 20 až 30 km ísť už aj cez extrémnu bolesť alebo pri tlmení tabletkami pridať. Teraz ešte chvíľočku opatrnejšie.
Slnko už riadne pečie. Ideme okolo nejakých historických pevnosti. Zrazu sú tu informačné tabule a aj tá púšť sa mi zdá akási upratanejšia.
Dokonca sú tu vlajky z predošlého dňa, keď sa bežala krátka trasa. V diaľke vidím kontrolný bod (CP 33). Melissa pridáva a kým prídem, už sa pomaly chystá.
Sadnem si a idem dopĺňať vodu. Melissa mi hovorí:
– „Soňa, toto tempo už nebude pre mňa komfortné. Tak ja pôjdem. Čo na to hovoríš?“
Pozerám sa na ňu. Máme posledných 40 km do cieľa. Pár hodín predtým sme si hovorili, aký dar nám priniesli preteky Ultra Gobi 400.
Nové priateľstvá a zdieľané zážitky. Čo mám na to povedať? Sedím tam ako obarená. A ja mám rozhodnúť.
– „Melissa, Ty si sa už rozhodla, tak ja Ťa držať nebudem. Ak to tak cítiš, choď.“
Hovorím jej s hrčou v hrdle. Melissa vyráža. Som v šoku.
Viem, sme na pretekoch. Multiday sú však iné. Ale čo som čakala? Som taká naivná. Nedokážem zadržať slzy. V hlave mam nočnú navigáciu, spoločné spanie, aj krízy.
Melissa sa ešte vráti a hovorí mi:
– „Ak dobehnem do cieľa a uvidím Ťa niekde stáť alebo ísť pomaly, vrátim sa po Teba…“
Nasledujúce chvíle boli ťažké. To asi pochopí každý. Bol to však pre mňa čas pripomenúť si, pre čo a pre koho tu som.
Volám s Jurajom. Musí to byť pre neho ťažké. Nevie mi pomôcť. Prichádza horúčava a noha mi ešte viac puchne.
Predbehla ma Číňanka. Áno, toto sa teraz asi bude diať. Stratím svoju pozíciu kvôli pomalšiemu tempu. Asi ma pár ľudí predbehne.
Ale ja sa nevzdávam. Nevzdám sa. Do cieľa prídem. Ešte jeden kontrolný bod. A jeden lifebase. Ďalej ešte dva kontrolné body a potom…
Keby tak teraz bola znova zima. Teplo mi robí viac zle ako zima. Na kontrolnom bode si doplním vodu a umyjem tvár.
Pohybuje sa tu aj Jack, hlavný koordinátor, ktorý bol s nami v podstate od začiatku podujatia. Pýta sa ma, kde sa podela Melissa…
Po posledný lifebase (R10) to bude znova úsek po nekonečnej rovine. Nechce sa mi veriť, že sa tam blížim. Stan uprostred púšte už vidím z diaľky.
Pri tomto teréne sa vzdialenosti veľmi skresľujú. Niekedy mám pocit, že sa vôbec nepribližujem. Nakoniec som však tam.
Do cieľa mi zostáva z posledného lifebase (R10) necelých 30 km. Vymeniť ponožky sa mi však ešte oplatí. Najesť sa, napiť a na desať minút si oddýchnuť.
Potom mám v pláne už pokračovať bez prestávky, na géloch. Dobrovoľníci ma vyprevádzajú so zvoncami a povzbudzujúcimi slovami.
Vyrážam sama. V diaľke vidím kopce, ktoré sú vstupnou bránou do cieľa. Už iba dva kontrolné body. Len dva.
Na trase som sama, iba v diaľke vidím jedného pretekára. Viem, že už nesmiem spomaliť. Blíži sa tma.
Ak by som mala bežať ďalšiu noc, zlomí ma to. Musím urobiť maximum pre to, aby som bola čím skôr v cieli.
Prvý kontrolný bod (CP 36). Už iba 16 km do cieľa. Dvaja manželia uprostred púšte. Doplním vodu, poďakujem sa a idem ďalej.
Bežím cez bolesť. Už na tom nezáleží. Dám sa dokopy. Predo mnou sa rozprestiera dlhá rovina. Kde môže byt ten ďalší kontrolný bod?
Občas sa obzriem, či sa nikto neblíži. Stmieva sa. Predsa len budem potrebovať čelovku, ale nie dlho. Hudbu mam pustenú naplno.
Prichádzajúca tma má výhodu, že posledný kontrolný bod (CP 37) svieti. Už ho vidím. Idem krížom cez kríky, už to neriešim.
Stadeto už iba posledných 5 km. Dvaja dobrovoľníci ma už očakávajú. Napijem sa vody, nechám im prázdne gély.
Poďakujem sa a vyrážam. Kričia za mnou, nech si dám pozor na vodu (vraj sa tam šmýka).
Keď zájdem za zákrutu, z plného hrdla si zarevem. Uaaa… Uaaa… Áno, áno, áno. Som silná. Nevzdala som sa…
Bežím ku kopcom. Záver trasy bude po rieke. Mokré nohy už neriešim. Dávam si dole slúchadla, aby som počula zvuky pretekov.
Nič. Som v hlbokom údolí, trochu desivom a tmavom. Zvuky cieľa nepočujem do poslednej chvíle. Ale pohybuje sa tu kameraman.
Tak budem zrejme blízko. Toto si už pamätám. Deň pred štartom sme sa tu boli prejsť. Takže mi ostáva maximálne jeden „kilák“.
Som hore. Nad hlavou mi vybuchne ohňostroj. Môj ohňostroj. Každý pretekár má ten svoj. Tu už stojí koridor ľudí. Niektorí dobrovoľníci, pamätám si ich.
Hľadám Juraja. Utekám po cestičke ku cieľu. Dobrovoľníci mi skladajú z chrbta batoh a podávajú mi zástavu.
Čaká tu Juraj. Bozkáva ma a objíma. Bežím po koridore k cieľu a hrá slovenská hymna. Naša hymna.
Zabalená vo vlajke pribieham k bráne. Tam vykonávam obradný rituál podľa inštrukcií. A otváram bránu.
Za ňou ma očakáva druhá polovica tigra. Spojím obidve časti a cítim, ako sa mi slzy lejú po tvári…
Fotografi fotia a mňa odvádzajú k moderátorke. Robí so mnou rozhovor. Naozaj si nepamätám o čom.
Ale dokázala som odpovedať po anglicky. Cítim sa ako v nejakom oblaku, akoby som zhora pozorovala, čo sa deje…
***
– Na čo si sa najviac tešila po dobehu?
Pýtajú sa ma často ľudia. Asi na sprchu… Päť dní bez bude dosť. A na jedlo.
Ale ani neviem. V hlave po dobehu som mala obrovský mix emócií. Prečo toľko plačem? V čom bolo toto celé iné?
Po obradnom ceremoniáli ma organizátori hneď odviedli do stanu, kde nás fotili vo finisherskej bunde. Ako tie fotky vyretušovali, nechápem. Ale museli sa narobiť…
Po týchto povinnostiach som si konečne dopriala sprchu. Sprchu. Sprchu!!! A potom k doktorovi. Noha bolí.
Doktor ma hneď poslal k fyzioterapeutovi. A ja som už vedela, čo ma čaká. Vojenský stan, lehátko a hneď sa do mňa pustili dvaja.
Keď ma veľmi bolela poranená noha pri masáži, druhý mi stláčal iný bod na odvedenie pozornosti.
Ale verila som im. Tím olympionikov. Na záver ma vypukal ešte ich šéf. Potom už len veľa jesť a spať.
Na ďalší deň nás čakal záverečný ceremoniál pre finisherov. A slávnostný banket. Uprostred púšte. I aspoň dve terapie u čínskych masochistov. A konečne čas s Jurajom.
Ako som čakala, noha bolela ešte viac. Ale to bola súčasť hry. Celú noc ešte prichádzali ďalší pretekári. A ich ohňostroje osvetľovali nebo.
No ja som už bola v bezpečí stanu. V teplučkom spacáku. Vonku bola obrovská zima. Mrzlo… Dokonca večer pršalo.
Ešte prosím Juraja, ak by som sa v noci zobudila, nech mi pomôže ísť na záchod. Potom ani nepoložím hlavu na vankúš a spím… Ale za chvíľu to príde. Už to poznám.
Sadistické, pálčivé bolesti, až do špiku kostí. Akoby každá bunka môjho tela kričala. Nedá sa tomu ujsť. Nad sto míľ to príde vždy. Juraj bezradne pozerá, nemáme na to liek…
Fotenie a záverečný ceremoniál
Na druhý deň sa cítim ako v tábore po vojne. Ako v poľnej nemocnici. Ľudia krívajú, vzdychajú, podopierajú sa Leki paličkami.
Ochkajú. Sme to ale zvláštna subkultúra. Číňania zabalení v hrubých kabátoch, veľké opuchnuté nohy v šlapkách…
Bude to náš posledný deň v púšti. Zajtra plánujeme ešte stráviť deň v Dunhuang a nakúpiť darčeky blízkym.
Doobeda sa máme dostaviť do stanu, kde nás čaká fotenie. Ale nie hocijaké. Keď vojdem dovnútra, hneď ma chytia tri maskérky.
Majú vytlačený papier s mojim menom. A popis s vizualizáciou, akého starovekého bojovníka mám zobrazovať. Odvedú nás na neďaleký kopec.
Tam sídli celý filmový štáb. Majú už pripravený scenár. Dostanem luk. Režisér mi ukazuje, akú pózu mám urobiť a ako sa mám tváriť.
Zakladajú si na detailoch. Opakujem to niekoľkokrát, až kým nie sú spokojní. Našťastie obed sme stihli.
Po obede nás čaká slávnostný ceremoniál. Ten sa konal v amfiteátri. Každý z nás si priniesol svoje červené rúcho. A dostal pamätnú sošku finishera Ultra Gobi 400.
Moderátori každého uviedli po mene a ocenili ho. Od prvého po posledného. Potom sme sa presunuli do veľkej budovy, kde sa začala oslava a hodovanie.
Nechápem, ako toto dokázali zorganizovať uprostred púšte. Najprv nám premietli film už z tohto ročníka Ultra Gobi.
Potom začali nosiť jedlo ako v päťhviezdičkovom hoteli. Krevety, jahňacie, ryby, ovocie, vývar, rezance, ryža, mäso a vegánske špeciality.
Dobrovoľníci nás obiehali po jednom a pýtali si autogramy. Fotili sa s nami, objímali. Mali pripravené podpisové zošity s našimi fotografiami.
Aká úžasná atmosféra. Som vďačná, že som mohla byť súčasťou takéhoto výnimočného podujatia. Cítila som sa ako v rozprávke.
A domov odchádzam s desiatimi kilami batožiny navyše. Darčeky, trofej, dary od sponzorov. Ďakujem všetkým, ktorí pri mne stáli. Ďakujem Ultra Gobi.
Z banketu prichádzame do stanu takmer o polnoci… Ráno musíme vstať o 5:00 kvôli autobusu. Som taká unavená. Bolo to nádherné, ale padám od únavy. Chcem ísť spať.
Ale… Niekto sa dobíja do stanu. Snaží sa otvoriť zips. Kto to môže byť? Otvoríme vchod a dovnútra nakukne hlava Číňana. Fanúšik. Chýba mu ešte môj podpis.
Ukazuje mi stránku zošita s mojou fotkou. Ja už sedím iba v nohavičkách pod spacákom. On bol odrazu vnútri. A rozpráva. Lámanou angličtinou. Trošku aj popil. Ale bol zlatý.
Akurát rozmýšľam… Dokedy tu s nami asi bude? Pár desiatok minút bol… Nakoniec zaspávam iba s Jurajom v stane…
Cesta a príchod domov
Cesta domov bola nekonečná. Ale nič nie je zadarmo. Byť v Číne dva týždne za tú cestu stojí. Akurát neviem, ako sa z Budapešti dostaneme domov.
Nechápem, prečo mi Juraj nedovolí objednať Flixbus. Väčšinou tieto veci vybavujem ja. Keď vystúpime na letisku v Budapešti, tak sa to dozviem.
Obec Marianka pre mňa pripravila prekvapenie. Poslali po nás auto so šoférom. Nie! Ja odpadnem. Vždy som mala pocit, že som viac ocenená v zahraničí ako doma.
Som znova dojatá. Obec Marianka je na mňa hrdá. Keď nás auto dovezie domov, tam ma čaká prekvapenie druhé.
Slávnostné uvítanie od predstaviteľov a obyvateľov obce. Aj keď už nevidím od únavy, som šťastná a tieto chvíle si užívam.
Kytice, šampanské, mama s otcom… A tabuľa od detičiek z družiny s nápisom:
„Soňa, si skvelá.“
Ďakujem!
Ja odovzdávam obci môj plášť a šál. Aj piesok z púšte Gobi.
Tým sa môj príbeh končí. Alebo nie?
Výbava na Ultra Gobi 400
Funkčné tričko a tielko La Sportiva
Ultraľahké tričko s kapucňou Black Diamond (s UV filtrom 50)
Polodlhé nohavice La Sportiva
Ultraľahké nohavice La Sportiva
Ľahká bežecká bunda La Sportiva (s vodným stĺpcom 10000)
Vrchná nepremokavá bunda La Sportiva (goretex)
Páperová bunda La Sportiva (plnenie 10000)
Spodné prádlo a ponožky UYN
Buffka Leki
Čelenka La Sportiva
Šiltovka s clonami na krku La Sportiva
Ľahká čapica La Sportiva
Palčiaky na skialp La Sportiva
Bežecké boty La Sportiva Prodigio Pro
Bežecky batoh Instinct (objem 40 litrov)
Bežecké paličky Leki (karbónové)
Spacák Patizon
Dve čelovky Petzl (s náhradnými batériami)
Ručná navigácia Garmin
Hodinky Garmin
Powerbanka
Satelitný telefón (od organizátora)
Tracker
Nožík
Nádoba
Slnečné okuliare Julbo
Dve normálne fľaše (a dve soft fľašky)
Lekárnička
Fotogaléria
Štart pretekov
Trasa pretekov
Cieľ pretekov
Fotenie bojovníkov
Záverečný ceremoniál
Cesta domov
Privítanie doma
Užasné užasné užasné….. nič iné mi nenapadá. Obdiv a rešpekt pred Vami. Muselo to byť drsné a užasné zaroveň. Ďakujem za zážitok byť tam s Vami aspoň predstavou pri čítaní článku.
Emočné čítanie…az mam stiahnute svaly v niektorej casti…neskutočne úžasné ,prežívam to s tebou v kazdej minute čitania🫶….drsné namáhavé a krásne pritom..respekt💯…bojovníčka naša Soňa💥💪….