Trail del Soldato Franz v talianskom regióne Lombardia
Trail del Soldato Franz
Sobota (deň pred pretekmi)
Z týchto pretekov ani report nemal byť. Jeho unikátnosť ma však natoľko zaujala, že napíšem aspoň pár viet.
Pred mojimi hlavnými súťažami sezóny som sa rozhodla (pri vhodnej príležitosti) chodiť cez víkend na tréningové preteky.
Taliansko bude na to ideálne. Každý víkend má človek problém si vybrať z lákavej ponuky pretekov.
Teraz som si vybrala Trail del Soldato Franz pri našom obľúbenom Lago Maggiore. 25 km s prevýšením 1100 m+ bude ideálny tréning na zrýchlenie na dlhšie preteky.
Týždeň predtým bol katastrofa. Katrinka v nemocnici, žiadny čas na tréning a stres. Na preteky som išla s tým, že nechcem trpieť a chcem sa tešiť z behu a komunity.
V sobotu pred pretekmi sme si trasu prekráčali s Jurajom. Hneď som bola z tohto okruhu nadšená.
V stúpaní sme prechádzali zákopmi a tunelmi, ktoré vystavali vojaci. Wau. Povinná výbava čelovka mi už dala zmysel aj počas dna.
Čo ma netešilo bolo prvých 8 km rovinatého profilu. Bude to rýchle. Všetci ma predbehnú a v kopci bude problém ich obiehať.
Po výstupe 1100 m+ ma čaká súvislý zbeh a záverečné km pred cieľom sa budú bežať po rovine.
Registráciu som stihla na poslednú chvíľu. Organizátori nechápali, prečo kráčam 25 km deň pred pretekmi.
Ubytovanie bolo v tejto časti Lombardie (v širšom okolí obľúbeného jazera Lago Maggiore) pomerne drahé.
Aj z tohto dôvodu sme sa nakoniec rozhodli radšej prenocovať v našom pohodlnom aute (osvedčenom na podobných akciách)…
Nedeľa (preteky)
Ráno som sa zobudila so zvláštnym kľudom a radostným nastavením. Nemám čo stratiť. Ranná mobilita, ľahké raňajky, espresso a do koridoru.
Ako som čakala, vyštartovali sa bomby. Tak som si pustila svoju hudbu a rozhodla ísť maximálne dobre, ale bez trápenia. Nohy mali radosť z behu.
Žeby už pomaly nabiehala forma? Alebo pomohla včerajšia pizza? V hlave som mala, že musím vydržať 8 km bomby po miernom stúpaní a rovine.
Potom príde môj čas vo výstupe. V tom som silná. Prvá občerstvovačka bola pred stúpaním. Rozkladám paličky, dávam si gél a nasadzujem čelovku.
Okolo 10.00 ráno… Juraj ešte niečo kričí, ale ja nepočujem. Spätne mi povedal, že som na dobrej pozícii. Rýchli bežci v kopci spomaľujú.
Tento scenár poznám. Stáva sa to často. Mňa predbehnú na rovine a ja ich potom obieham v kopcoch.
Odrazu ma predbehne chudý starý bežec. Klasický taliansky búchač. Nalepím sa na neho. Keď ľudia uhnú jednému, ľahšie potom aj druhému.
Držím sa ho ako kliešť. Pomaly ma začína registrovať. Zrýchľuje. Aj ja… A stále ostatných predbiehame.
– „Tuto benne?“, pýta sa ma.
– „Si, si , tutto benne.“, odpovedám.
Nepustím ho. Počítam ľudí. Pred nami sa zjaví ďalšia občerstvovačka. Pomohol mi, ani nevie ako…
Zo zbehu som mala obavy, ale tento rok už pomaly pracujem na tom, aby som túto moju slabosť aspoň ako tak zlepšila.
Snaha sa vyplatila a ja som mala zo zbehu radosť, predbehlo ma iba pár mužov. Na poslednom možnom bode ma čakal Juraj s psychickou podporou.
Rýchla pusa a valiť dole. Po zbehu vyše 1000 m- ma čakali ešte necelé rýchle 3 km cez mesto.
Netušila som, na akej som pozícii… Ale myslela som, že to bude celkom dobre. Odrazu ma predbieha jeden bežec a hecuje bežkyňu, aby ma spolu obehli.
Tak to teda nie. Atmosféra tu panuje naozaj riadne kompetitívna. Pridám, koľko len viem a dúfam, že vydržím.
Dvojica zaostáva. Posledný km a odrazu ďalší nájazd, mladá bežkyňa ma predbehne a zaradí sa predo mňa.
Napnem zvyšok všetkých síl a bojujem. Podarilo sa. Už vidím park, kde bol štart… Cítim ju blízko za mnou, neobzerám sa, iba bežím. Až zrazu…
Priamo pred oblúkom zašprintuje. Toto som nezvládla. O sekundu som piata. Podáme si ruky. Sú to preteky. Predbehla ma.
S výsledkom som spokojná. Výsledný čas 2:57 hod, dĺžka trate 23,9 km a prevýšenie 1141 m+. Mám radosť.
Atmosféra po pretekoch bola úžasná. Krásne finisherské medaily, darčeky, domáca polenta a mäsko, zábava, debaty…
Ďakujem, že sem môžem patriť.
Fotogaléria – Sobota (deň pred pretekmi)
Fotogaléria – Nedeľa (preteky)
