Vertical Chopok – Memoriál Vlada Plulíka (pred cieľom na vrchole Chopku)
Vertical Chopok
Po mnohých pretekoch v zahraničí som sa veľmi túžila vrátiť aj na domáce preteky. Byť s komunitou, porovnať si výkonnosť…
Stále mi to však akosi nevychádzalo. Veľa termínov sa križovalo, alebo som už mala naplánovaný program s deťmi.
Detičky však medzitým trochu podrástli a ja som na niektorých pretekoch skrátila dĺžku aj pridala intenzitu.
A tak v mojom pláne svietili na prvý polrok dva slovenské preteky. Vertical Chopok a Skymarathon Martinky.
Na obidve súťažné podujatia som už zapojila moje 12- a 13-ročné deti, s úlohou robiť mi support. A všade ma sprevádzali kamaráti, tak som sa veľmi tešila.
Vertical Chopok – čistý vertical, na rozdiel od mnohých talianskych, kde to niekedy dotiahnu aj na dvojnásobok.
Aj keď Chopok poznám, trasu som si chcela načítať aspoň sčasti deň pred. A tak sme smer Nízke Tatry cestovali už vo štvrtok po škole.
Môj partner Alfa Romeo sa o nás dobre postaral a dal nám na skúšku nové Alfa Romeo Junior Hybrid.
Hneď z domu som si zapla masáž chrbta a nechala ju spustenú až do cieľa (v blízkosti Brezna).
Cestou sme ešte nabrali kamarátku Aďu, ktorá bola ochotná mi postrážiť dievčatá, kým budem pretekať.
Ubytovali sme sa v peknom campingu pri Brezne (v Rohoznej), kde si baby mohli užívať zvieratká a prírodu.
Na ďalší deň mala prísť moja najlepšia priateľka Veronika aj so svojimi deťmi a na preteky dokonca Janči.
Piatok (deň pred pretekmi)
Veľmi som sa tešila. Veronika v sobotu plánovala vyraziť skôr a privítať ma v cieli na vrchole Chopku.
Aká kamarátka. Večer (v sobotu po pretekoch) nás čakala spoločná oslava jej narodenín. V piatok ráno som vstala skoro.
Vyrazila som na trať pretekov a prešla som si polovicu. Potom ešte pár intervalov na prebudenie a rýchlo za dievčatami.
Preteky, nepreteky – program treba vždy vymyslieť. A tak sme sa s Aďou a dievčatami vybrali na rozhľadňu.
A mne sa podarilo urobiť ďalších 600 m+. Energiu sme doplnili pizzou a rýchlo do postele, lebo únavu som už cítila…
Dobre sa nahydratovať, prejsť nohy hypervoltom, zopakovať si trasu, všetko si prichystať a spať.
Sobota (preteky)
Spala som krásnych osem hodín. Ráno mobilita, prichystať deti a mňa, balík s oblečením na prezlečenie.
A potom už rýchlo smerom na štart. Aďa s Alfou strúhala zákruty a o chvíľu sme boli na Srdiečku.
Prezentácia prebiehala v Hoteli Srdiečko. Dostali sme pekný darček, čip, číslo a lístok na pohostenie v cieli.
Veru, rýchle pohľady na konkurenciu okolo mi ukázali, že namakaných súperov tu bude veľa.
Presunuli sme sa na štart (Krupová), kde som dievčatá nechala s Aďou a ja som sa začala rozcvičovať.
Dopiť posledné glgy Edgar, vycikať sa, krátke interview a už sme stáli na štarte a sekundy sa odpočítavali.
Tento rok je pre mňa prvým v rámci pretekania verticalov. Keď som zistila, že takéto preteky existujú, strašne som to obdivovala.
A vedela som, že tu nemám šancu. Moje extrémne vytrvalé telo bude aj extrémne pomalé. Nechutia mi vysoké tepy, nebehám do kopca. Ale…
Nedalo mi to. Na prvé vertical preteky som išla v Taliansku s tým, že možno ich nestihnem v limite.
A budem úplne posledná. Ale skončila som ako štvrtá žena. Síce polomŕtva, ale šťastná. A tak už nebolo cesty naspäť.
Teraz som stála tu s vedomím, že moje ego nebude pohladené, lebo prvá nebudem. Ale chcem urobiť maximum.
A chcem sa zlepšovať. A tak po prvom kilometri po štarte som mala naozaj pocit, že zomriem.
Po prvom prestrelenom úseku po štarte som musela trochu zmierniť a nastaviť si udržateľné tempo.
Vedela som, že ma čakajú dva rovinaté traverzy, kde si trochu oddýchnem. Potom znova prudký stupák a potom sneh.
Ten celé preteky spomalí. Ale majú to tak všetci. A ja som už tento rok jeden zimný vertical absolvovala v Tarvisio.
Viem, čo mám robiť. Sneh už bol zmáknutý. Snažila som sa držať sa vyhĺbených šľapají a udržiavať rytmus.
Nakoniec sa mi podarilo dokonca pár pretekárov predbehnúť a aj dvoch ženského pohlavia. Aká radosť!
Rovinatejší úsek po hrebeňovke spod Derešov (za zasneženými serpentínami) už mal byt čistý (bez snehu).
A potom na záver nasledoval ešte samotný výstup od Kamienky na vrcholové bralá Chopku.
Pri behu cez snehový traverz som sa obhliadla, či nevidím Veroniku a už som aj bola na zemi.
Rýchlo ďalej, nech ma tie dve ženy nepredbehnú. Predo mnou bola ešte jedna a veľmi som sa snažila ju dohnať.
Nepodarilo sa. Pár sekúnd mi chýbalo a nakoniec som skončila ako šiesta žena. Vekové kategórie neboli.
Aký úžasný deň. Na Kamennej chate (pod vrcholom Chopku) som sa mohla prezliecť do suchého a dostali sme čaj.
S Veronikinmi deťmi sme ešte nejaký čas posedeli hore na chate a potom sme pomaly zišli dole (na Srdiečko).
Na Srdiečku sme dostali výborný obed. A všetci spolu sme potom neskôr pokračovali na oslave.
Som šťastná, že som si opäť (po dlhšom čase) mohla zapretekať aj doma na rodnom Slovensku… Som rada, že tu máme takýchto borcov…
A že atmosféra medzi športovcami (a hlavne tými outdoor) býva všade na svete taká príjemná. Teším sa o rok…
Fotogaléria – Úvod
Fotogaléria – Piatok (deň pred pretekmi)
Fotogaléria – Sobota (preteky)
