Palla Bianca

Jeden deň, keď sme sa vracali z hôr okolo jazera Lago di Resia (Reschensee) v severotalianskej autonómnej provincii Südtirol (Bolzano – Horná Adiža), ukázal mi Juraj dolinu Vallelunga (Langtauferer Tal).

Už dávno ju obzeral najmä preto, že na konci sa začína stúpať ku ľadovcovému vrchu Palla Bianca alias Weißkugel (3738 m) v Ötztalských Alpách na hranici Talianska a Rakúska.

Otvorila som mapu a bolo to jasné. Sem chcem ísť. Už len nájsť voľný víkend. Pred nami bolo pretekové leto s viacdňovými alpskými ultramaratónmi Crossing Switzerland (400 km) a PTL UTMB (300 km).

Ukázal sa jeden voľný víkend pomedzi tieto dve mulitiday akcie. A bol by to aj ideálny tréning na PTL (v rámci podujatia UTMB). Dvojdňovka s technickými pasážami, ľadovcom aj značnou nadmorskou výškou.

Rozhodli sme sa, že prvý deň vystúpame na Weißkugelhütte (2557 m), prespíme a skoro ráno vyrazíme na vrchol. Keďže bolo horúce leto, bolo treba vyraziť skoro, aby nás neohrozili padajúce kamene z topiaceho sa ľadovca.

Chatár na Weißkugelhütte bol veľmi priateľský a komunikatívny. Zistili sme všetky informácie a ubezpečil nás, že určite pôjde viac skupín hore. Zarezervovali sme si posteľ a jedlo a plánovali dobrodružný výjazd.

Celkový itinerár:

1. deň (10.08.2024) Melag – Weißkugelhütte
2. deň (11.08.2024) Weißkugelhütte – Palla Bianca

1. deň (Sobota 10.08.2024)

Weißkugelhütte

Melag – Weißkugelhütte (12 km/1000 m+)

Melag (1900 m) – Melageralm (1974 m) – Weißkugelhütte (2557 m) – Langtauferer Ferner (2630 m) – Weißkugelhütte (2557 m)

V sobotu sme vyrazili zo Švajčiarska. Cestou sme sa zastavili pri krásnom jazere Lago di Resia (so zaplavenou dedinou) a pokračovali sme autom na koniec asfaltovej cesty v doline Vallelunga (Langtauferer Tal).

Auto sme nechali na platenom parkovisku v osade Melag (1900 m) v obci Curon Venosta (Graun im Vinschgau), priamo na začiatku turistickej trasy na chatu Weißkugelhütte (RIfugio Pio XI.). Čakalo nás prevýšenie cca 660 m+.

Už od parkoviska sa nám otvorili úžasné výhľady. Zbalili sme sa do 30 litrových batohov. Lano, úväzok, mačky, cepín, paličky… Stúpanie bolo výživné a prudké, pod horúcim slnkom a s krásnymi pohľadmi. Hore, hore, hore…

Na Weißkugelhütte (2557 m) už bolo zopár skupín, ktoré sa vracali zo sobotného výšľapu alebo sa chystali na nedeľný výstup. Partia na chate bola skvelá, mladí ľudia, rodinná atmosféra.

Zložili sme si veci a pred večerom sme vyrazili obzrieť si nástup, ktorý nás čakal ráno za tmy. Podľa chatára bude dôležité nastúpiť správne – radšej sa vyhnúť snehovému mostu (môže sa zlomiť), ako aj serakom vpravo od trasy.

Dolina pred nástupom bola čarovná. Oči mi ako magnet ťahal majestátny ľadovec a ja som premýšľala, kade pôjdeme. Objavili sme aj maličké ľadovcové jazierko, kde sme mali súkromnú pláž.

Pri obzeraní terénu a pri všetkých zvukoch pracujúceho ľadovca… Mala som obavy… Po návrate na chatu nás čakala vynikajúca večera a spanie na poschodových hromadných posteliach. Zaspávala som s motýlikmi v bruchu…

2. deň (nedeľa 11.08.2024)

Palla Bianca

Weißkugelhütte – Palla Bianca (21 km/1500 m+)

Weißkugelhütte (2557 m) – Hintereisjoch (3470 m) – Forcella di Palla Bianca (3362 m) – Palla Bianca (3738 m) – Forcella di Palla Bianca (3362 m) – Hintereisjoch (3470 m) – Weißkugelhütte (2557 m) – Melageralm (1974 m) – Melag (1900 m)

V nedeľu nám na Weißkugelhütte nachystali skoré raňajky o 4:00 a mohli sme vyraziť. Prvý úsek po turistickej značke až po ľadovcový potok. Pred nami boli svetielka a my sme sledovali skupiny, ktoré išli pravou aj ľavou cestou.

Ktorú si vybrať? Nakoniec sme riskli snehový most, za ktorým nasledovala dlhá moréna bez veľkých serakov. Pri nástupe na ľadovec sa rozvidnelo. Dali sme dole čelovky, obuli sme si mačky a naviazali sme sa na lano.

Chodník, po ktorom išli skupiny pred nami, bol viditeľný (a to nám uľahčilo postup). Čím vyššie sme stúpali, tým viac na nás pieklo slnko a ťažšie sa dýchalo. Okrem pár úsekov bol výstup až na koncový hrebienok zvládnuteľný.

Ale dva-tri úseky mi zvýšili tepy. Poprosila som Juraja, aby ma strážil na lane v jednom úzkom strmom žľabe. Ako aj v ďalšej zľadovatenej pasáži, kde sme „cik-cakovito“ stúpali (prudko) smerom hore.

Túra to bola úžasná, ale kombinácia snehu, značnej nadmorskej výšky a extrémneho slnka nás vytiahla z energie (aj keď vzdialenosť sme veľkú neprešli). Každopádne odporúčam, aj so zastávkou na Weißkugelhutte.