Valle Elvo Sky Running

Neznášam poučky, mottá alebo často opakované príslovia. Ale jedno musím uznať. Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobre.

Je pravda, že z mojich životných trápení, už veľakrát prišlo do môjho života niečo nečakané (nové) a otvoril sa mi nový svet. Vo väčšom ako pri adopcii, aj v menšom.

Tak sa stalo aj teraz. Po nehode a zranení sa moja láska k viacdňovým utramaratónom začala rozpadať.

A ja som bola nešťastná z toho, že možno už nebudem môcť behať takéto dlhé trasy. Stále som však verila a rozhodla som sa robiť maximum, čo v danej situácii môžem.

Bolesť z prasknutej kosti mi nedovolila robiť zbehy, tak som chodila čím viac smerom hore. Celú jar som strávila jemným klusaním alebo prekonávaním výškových metrov.

Úspech aj neúspech na Monte Rosa Sky Marathon mi ukázal, že aj keď som dievča z nížiny, smerom hore mi to ide dobre.

A ja som už dlhšie pokukovala po vertikálnych pretekoch. Ale ako vždy, neverila som si. Veď sú to samí mladí pretekári, chudučkí a strašne rýchli.

V júni som spolu s Jurajom makala na sťahovaní, pomedzi to trénovala aj pracovala. Po sťahovačke ma čakal začiatok prázdnin s deťmi.

A ja som vedela, že budem potrebovať vypustiť paru. A tak som sa rozhodla začiatok tréningového sústredenia vyskúšať môj prvý vertikál na pretekoch.

Otvorila som moje obľúbené stránky a hľadala som, čo sa koná prvý júlový víkend. Ideálne v okolí Valle d’Aosta, kde sme mali ísť na tréningové sústredenie. A našla som.

6. Júl 2025, Valle Elvo Sky Running zo Sordevolo (627 m) na Rifugio Coda (2280 m). Pri vzdialenosti 12 km bude prevýšenie 1650 m+. Iba hore. Prihlásená, zaplatené.

V piatok ešte práca, výlet s deťmi a večer balenie. V sobotu cesta. Najprv sedem hodín vlakom a potom štyri hodiny autom. Stuhnutá ako „štolverka“ a nohy ťažké.

Ráno som si privstala, aby som sa aspoň trochu rozhýbala. Aj keď som sa necítila dobre, na preteky som sa veľmi tešila. Veď o nič nejde. Alebo áno? Preteky sú preteky…

Na prezentácii na mňa už čakali. Samozrejme. Jediná Slovenka. Ostatní pretekári Taliani a Švajčiari. Ale videla som, že mi tu bude dobre.

Srdečný organizátor, zapojená celá rodina, krásne tričko a darčeky. Ešte rýchlo na toaletu (aspoň dvakrát) a už som stala na štarte.

Na rozdiel od dlhých pretekov tu mi stačí malá bežecká vestička, voda, gély plus v povinnej výbave sú termofólia a fukérka. Trať bola prekvapenie a pre mňa nemilé.

Prvých 5 km bol rýchly beh. No… To bude pre mňa utrpenie. Intenzívny beh do kopca, toto presne som niekoľko mesiacov nerobila.

Jednoducho budem musieť zaťať zuby a vydržať. Pozrela som sa na hodinky, kam mi vyleteli tepy.

A napadlo ma, či môžem na toto zomrieť. Buď si sadnem na chodník a končím alebo skúsim, či vydržím.

Volím druhú možnosť. Okolo mňa bežia ďalšie štyri ženy. Dve mladučké dievčatá a dve baby približne v mojom veku.

Hovorím si len tak v duchu sama pre seba:
„Soňa, ak toto vydržíš a prejdeme do stúpania, všetky tie ženské predbehneš.“

V kopcoch som dobrá. A tak prvých 5 km bežím v prahovej zóne. Konečne sa sklon zmení dostatočne na to, aby sme s paličkami prešli do intenzívneho speed hikingu.

Tepy mi klesajú. A ja začínam pretekať. Na 5. km si dávam prvý gél. Potom každých 20 minút. A začínam si počítať obete. Prvé mladé dievča. Občas nejaký muž.

Nesmiem sa nechať uniesť, iba svoj rytmus a svoje tempo. Kde ma moje koleno nebolí… Kde viem občas glgnúť vodu a vypiť gél.

Pomaličky (ale isto) sa približujem k ďalšej dievčine. Debatovali sme spolu na štarte. Pekne ide a dáva si pravidelne gély, ale ja vidím, že už sa trápi.

Chvíľu sa na ňu lepím a vo vhodnej zákrute ju predbehnem cez trávu. Takéto obiehanie ma stojí veľa síl. Tak sa snažím sa dodýchať a nespomaliť.

Padá ďalší gél. Dvaja pretekári v kríze ma púšťajú pred seba. Hudba mi hrá do uší a ja rozmýšľam, koľko ešte asi mám pred sebou a aký terén.

Vidím ďalšiu pretekárku. V mojom veku. To by mi mohlo ovplyvniť výsledok v kategórii. Žena sa občas obzrie. Keď vidí, že sa blížim, snaží sa pobehnúť.

Pri tomto sklone je to už však veľmi namáhavé. Za ňou ide partner a kryje jej chrbát. Nalepím sa na neho. Snažím sa upokojiť. Podarilo sa, som pred ním.

Dýcham, ale snažím sa potichu. Neviem, či ju dám. Bojuje. Glgnem vody. A obieham ju. Kolena sa mi podlamujú.

Stŕham slúchadla. Dúfam, že už budem počuť hukot ľudí na Rifugio Coda v cieľovej stanici. Bohužiaľ nič nepočujem.

Žena sa snaží dohnať ma. A ja vykapem. Cítim, že mi dochádzajú sily. Nemôžem si už dať gél, lebo ma dobehne. Odrazu počujem zvuky. Už konečne vidím rifugio v cieli.

Pretekárka sa snaží z plných síl. Predo mnou na single tracku sa pohybuje bežec, ktorý mi zavadzia. Bojím sa, že ma pribrzdí a baba ma dobehne. Už iba pár metrov. Som tu!!!

O pár sekúnd za mnou dobieha moja súperka. Počkám na ňu a ťapneme si. Ach. 2 hodiny a 6 minút. Zima, hmla, slzy, samota, blízkosť spriaznených duší, bolesť, emócie…

Nadol schádzam nepretekovo. Dole ma čaká pasta party, vyhodnotenie a niekde na ceste Juraj. Som štvrtá žena celkovo. A skončila som ako prvá v mojej kategórii.

Druhá dievčina dobehla predo mnou iba tri minúty. Áno, možno toto bude moja cesta? Minimálne úžasný stimul, nová disciplína, noví ľudia a miesta. Ďakujem…