Monte Rosa EST Himalayan Trail v talianskom Piemonte

Monte Rosa EST Himalayan Trail

Štvrté preteky sezóny. Sú dva dni po súťaži a ja mám stále hlavu plnú dojmov. Nohy opuchnuté, telo unavené. Ale som taká šťastná z toho, kde som sa ocitla.

V mojom veku som si myslela, že už budem prirodzene prechádzať na dlhé trate, kde využijem viac vytrvalosť a silnú psychiku.

Namiesto toho sa teraz pretekám s dievčatami minimálne o desať rokov mladšími a strašne ma to baví. A telo reaguje na nové stimuly aj tréning.

Idem od začiatku. Pri cestovaní po pretekoch v zahraničí vždy spoznám nových ľudí, s ktorými aj pár intenzívnych zážitkov vytvorí puto, akoby sme sa roky poznali.

Talianku Valeriu som spoznala na UTLAC. Jej zvracanie a moja kríza z nás urobili priateľky. Na tohtoročnom Monte Rosa Sky Marathon sme sa po dlhšej dobe videli.

A pri debate, čo nás čaká, mi odporučila Monte Rosa EST Himalayan Trail (MEHT) v jej dedine. Náhľad do kalendára, konzultácia s Jurajom a už som bola prihlásená.

Vybrala som si trasu dlhú 39 km s prevýšením cca 2700 m+, pretože necelý týždeň neskôr ma očakáva 160 km ultramaratón vo Švajčiarsku.

Páčilo sa mi, že preteky MEHT sú technické (na stupnici obtiažnosti 9/10) a prechádza sa cez dve sedlá takmer v 2900 m.

Po dvojtýždňovom sústredení vo Valle d’Aosta aj dvoch vertikálnych pretekoch prišiel čas venovať sa povinnostiam a rodine. Na stres z pretekania či na prípravu nebol čas.

Deťom som sľúbila týždeň v Tatrách so spaním na vysokohorskej chate. A tak som formu udržiavala tréningmi skoro ráno a zvyšok dňa som riešila iné veci.

Vo štvrtok pri ceste vlakom som si konečne poriadne preštudovala propozície, predpoveď počasia, pokyny od trénera a moje predstavy v hlave.

V piatok ráno sme už cestovali s Jurajom autom na miesto akcie. Keďže som nechcela dva dni pred pretekmi iba sedieť, cestou sme si dali peknú štvorhodinovú túru.

A ja som ešte odcvičila tonizačný bežecký tréning od Zdeňka. Pocity som mala zmiešané. Neviem odhadnúť, čo od seba môžem čakať.

Viem, že do kopcov som silná a rýchla. Prvý úsek však bude však takmer 7 km dlhá rovinka a ja sa obávam, že tu ma všetci obehnú. Nie som rýchly bežec, bavia ma kopce.

Ďalší úsek, z ktorého som mala obavy, bol zbeh s temer 1600 m- súvisle dole. Vydrží to moja noha? Kde mi praskla kosť pred šiestimi mesiacmi… Budem to vedieť odhadnúť?

Môj veľký problém bude teda možno aj nízka sebadôvera. Ale s podporou blízkych som sa rozhodla ísť do pretekov naplno a predať to, čo som do prípravy vložila.

Na prezentácii v dedinke Macugnaga (1327 m) sme dostali krásne darčeky. Ružové tričko, čelenka, návleky na ruky, opasok na pretekárske číslo…

A pri trackeroch ma už mali vítať kamaráti Pavel Paloncý a Peggy Marvanová. Veľmi som sa tešila, že sa stretneme…

Po registrácii rýchlo na izbu a všetko si dokonale prichystať. Jasné, že to budú preteky rýchle a ja nebudem mať čas na nič.

Technický terén si bude vyžadovať maximálne sústredenie. Obzvlášť, ak sa splní predpoveď počasia a bude snežiť.

V deň pretekov vstávam o 4:00 ráno. Štart bude v stredisku Macugnaga o 7:00, ale cesta na miesto štartového výstrelu nám trvá asi 45 minút.

Chcem si nechať čas na prípravu, toaletu, rozdýchanie sa a rozcvičku. Spala som málo, ale preteky skončia večer, tak to nejako zvládnem.

Juraj mi sľúbil, že ma bude čakať na trase aspoň na jednom mieste (okolo Passo Mondelli). Bude to pre mňa úžasný pocit.

Postupne sa učím, ako sa pripraviť na ostré štarty. Dýchacie cvičenia od Zdeňka, rozklus, krátka abeceda a pár výbehov do kopca.

A už sa staviam na štart. Poskáčem si, aby som zistila, či mi všetko drží na bežeckej veste. A staviam sa dopredu.

Už sa nebudem schovávať vzadu. Chcem bojovať. A predať to, čo som do prípravy vložila. Púšťam si hudbu do uši.

Nemám rada, keď počujem ako mi ostatní pretekári dýchajú na krk. Chcem si ísť svoje tempo, svoju stratégiu a svoje maximum.

Bežím. Idem tak rýchlo, ako viem. Trasa ide cez les, blato, korene, kamene… Sústredím sa, aby som v rýchlosti neurobila chybu.

Mám pocit, že som pomalá a zavadziam. Až po pretekoch som sa dozvedela, že som bola v tejto fáze na druhej pozícii (medzi ženami).

Týchto 7 km musím vydržať a potom pre mňa príde vykúpenie v podobe stúpania na Passo Mondelli s 1600 m+. Pred týmto výstupom bude prvá občerstvovačka.

Pre mňa to však neznamená čas zastavovať. Dám si gél, glgnem vodu a stúpam hore. Predo mnou sú štyria pretekári.

Prvý sa mi uhne, ale ostatným sa zrejme nepáči predstava, že ich predbieha žena. Na úzkom single tracku ich horko ťažko obehnem.

Jeden to nezvláda a rýchlo ma predbehne. Ale unaví ho to a tak ma brzdí. Zahreším si po slovensky… Dobre, tak ešte raz. Musím sa mu vzdialiť viac, aby už dal pokoj.

Obieham ho opäť. Posledný raz, čo ho na pretekoch vidím. Nikde neevidujem žiadnu ženu. Netuším, že som na prvom mieste. Myslím si, že mi veľmi ušli.

Aj tak si ale musím ísť svoje. Na občerstvovačke som nedoplnila vodu a dúfam, že to do ďalšej nejako vydržím.

Krajina sa otvára a prechádzame do technickej žuly so suťou. Podo mnou zbadám Johannu, s ktorou sme v prvej pasáži bojovali.

Určite chce súperiť o prvé miesto. Snaží sa ma dohnať alebo aspoň nestratiť z dohľadu. Voda mi došla, ale teraz nebude čas doplniť si ju z potoka.

Čím viacej stúpame, tým viac sa mení počasie. Od cca 2500 m vchádzame do oblaku, kde popŕcha a fúka silný vietor.

Mala by som sa obliecť, ale na týchto pretekoch na to neostáva čas… Ďalšie výškové metre hore až po sedlo Passo Mondelli (2839 m).

Skladám paličky… Za pochodu po žule ich dávam do vesty a prechádzam na štyri končatiny. Johanna za mnou robí to isté. Terén pripomína už viac scrambling ako beh.

V exponovaných úsekoch sú natiahnuté fixné laná. Dvaja pretekári ma púšťajú pred seba a ja ich po štyroch obehnem.

Pozriem sa hore a v hmle vidím známu postavu. Juraj. Vyšiel hore. V tej zime a daždi tu na mňa čaká.

Za sedlom Passo Mondelli by mala byť občerstvovacia stanica. Som už strašne smädná, ústa sa mi lepia od zaschnutých slín.

Suť sa mi občas šmýka pod nohami a ja sa nechtami zarývam do hliny. V sedle sa nachádza mini občerstvovačka a v nej dobrovoľnici skrehnutí na kosť.

Doplním iba rýchlo vodu, keďže na jedlo nemám teraz čas. Iba rýchlo prehodím ponad bežeckú vestu fukérku. Štverám sa po kameňoch a reťaziach ďalej hore.

Johanna ide tesne za mnou. Na jednej skale sa šmyknem a padám. Našťastie sa jednou rukou držím reťaze.

Za chvíľu cítim na ruke niečo lepkavé. Krv. Bolesť nepociťujem, mám úplne skrehnuté telo. Zaváham a v tom ma Johanna obehne a mizne vpredu.

Technický zbeh ku vodnej nádrži na švajčiarskej strane. A môj blok v hlave (zo zlomeniny pred pol rokom). Mám ho ešte v nohe alebo už iba v hlave? Neviem.

Ale budem na tom pracovať. Viem však, že zbehy ešte nedokážem ísť naplno. Musím to prijať a vybojovať moje maximum.

Dlhý technicky zbeh ku priehrade Stausee Mattmark (2197 m). Prichádza strašná zima. Sneží. Nemá však zmysel zastaviť. V tom vetre, v daždi a v snehu…

Som taká skrehnutá, že by som sa aj tak nedokázala obliecť… Musím sa aspoň hýbať, ako sa len dá.

Po zostupe ku priehrade Mattmarksee ju treba obehnúť a potom ma čaká zas stúpanie do sedla Passo di Monte Moro (2853 m). Pri nádrži bude občerstvovacia stanica.

Tam sa už musím obliecť. Skrehnutá som už tak, že neviem ani otvoriť gél (a to je cesta ku koncu). Prichádzam na občerstvovačku. Zatiaľ som druhá (celkovo okolo 20. miesta).

Dobrovoľníčka ma chce poslať do odstavenej sanitky. Krv so seknutej ruky som si rozotrela po tvári. Ale ja nechcem stáť, iba sa zatiahnuť do stanu.

Plus dať na seba bundu a dlhé nohavice. Prsty mi však vôbec nefungujú, neviem bohužiaľ ani poriadne odpovedať.

Dobrovoľníčka mi nakoniec pomáha dať si na seba oblečenie a na prsty natiahnuť rukavice. Ďakujem. A teraz rýchlo preč.

5 km okolo priehrady. A zas hore na Passo di Monte Moro. Konečne sa zahrievam a dávam dole rukavice. Stúpam. Úsek bez dopĺňania sa odrazil na mojej energii.

V bruchu mám obrovskú dieru. Chápem však, že sa najem až v cieli a dávam si ďalší gél. Predbieham dvoch pretekárov.

A v diaľke zazriem vysokú blonďatú Nemku. Ide po mne. Občas počujem „scheize, scheize“. V cieli som sa od nej dozvedela, že bola pre medailu ochotná dať všetko.

Má už tiež vek, problémy s kolenom a dnes mala narodeniny. Nevie, koľko ešte bude pretekať, ale dnes chcela byť na bedni.

V stúpaní som lepšia. V zbehoch mám ešte handicap. Tento rok s tým budem zápasiť. Aj tak bojujem, ako viem… Ale keď sa trasa zmení z výstupu na zbeh, Nemka ma obieha.

Posledná občerstvovacia stanica… A ja iba glgnem vodu… Bežím hneď ďalej dole. A modlím sa, aby noha vydržala. A aby som si už udržala svoju pozíciu. Aj čas.

Prichádza strašná horúčava, pretože sneh a dážď sa po vetre zmenil na slnko a azúro. Ale vyzliekať sa už teraz nemôžem. Zbeh 1600 m- dole…