Plány na rok 2025

Keď robíme rozhovory, často dostanem otázku, či mám nejaké životné motto (alebo krédo), ktorého sa držím. Nemám žiadne.

Jednu vec sa ale stále učím a vychádza mi to ako schopnosť číslo jedna, ak chcem byť v mojich cieľoch úspešná.

A to schopnosť vedieť sa prispôsobiť zmene scenára, podmienok, okolností. Tak to bolo aj teraz. Rok 2024 sa mi znova podarilo posunúť sa dopredu.

Život mi dáva zmysel, ak sa učím nové veci a zlepšujem sa. Aj zároveň nemám pocit, že život sa mi prelieva pomedzi prsty.

A tak aj po tomto roku som sa rozhodla naďalej sa venovať multiday ultra. Vyberať si preteky a výzvy aspoň o kus náročnejšie, ako si myslím, že zvládnem.

Pritom rozvíjať schopnosti vedieť si samostatne poradiť vo veľkých horách a stále si užívať krásu spoznávania aj dobrodružstva.

Už od expedície vo Venezuele ma trápila veľká cysta v kolene, ktorú sme sa dohodli s mojim lekárom po sezóne chirurgicky odstrániť.

A tak som v novembri 2024 ležala na operačnej sále a verila som, že všetko dobre dopadne. Do rehabilitácie som sa intenzívne pustila hneď, ako som mohla.

V januári 2025 som už mala s Jurajom v pláne vycestovať na Sicíliu, kde som plánovala intenzívne sústredenie a nábeh do formy.

Dohodli sme si spoluprácu s „Karavan365“, sponzori ma nabalili výživou aj výbavou a vyrazili sme.

Telo celkom dobre reagovalo. A ja som behala, bicyklovala i liezla s Jurajom. Dokonca sme aj skialpovali na Etne.

Až kým… Jeden výjazd na bicykli nedopadol dobre. Po poldňovej jazde na horskom bicykli som už končila svoj tréning v Trapani.

V hlave som už mala zmrzlinu, išla som po krásnej novej cykloceste pri mori. Vtom som pocítila strašnú bolesť, letovú fázu a náraz.

Robotníci, ktorí opravovali cyklotrasu, tam nechali natiahnuté lano. Avšak bez výstrahy a ja som v plnej rýchlosti vletela doň na úrovni bicepsov.

Po počiatočnom otrase som pocítila obrovskú bolesť a šok. Preliačená prilba, spálené rukávy na bunde a dobitá…

Dvaja Taliani mi pomohli sa spamätať a Juraj pre mňa prišiel do Trapani. Bolesť pretrvávala ešte dni a týždne…

To by až tak nevadilo, ale moje koleno sa začalo zhoršovať a pociťovala som v ňom veľké bolenie. Takto som fungovala dva mesiace…

Snažila som sa bolesť a stuhnutie rozcvičiť, chodila som do Go Create centra na laser. Až keď nič nezaberalo, lekár ma poslal na MR a verdikt bol jasný. Prasknutá kosť.

Na čas sa mi zrútil svet. Ako sa to stalo? Po náraze? Alebo skôr, neskôr, zaťažovaním? To už nikto nevie. Vedela som, že minimálne do leta mám čo robiť.

Veľa som premýšľala. Čo chcem? Ktorým smerom sa chcem ďalej uberať? Som ešte pretekár. Mám v hlave túžby a sny, moje vlastné a aj organizované.

Behať multiday v snehu, púšti a Himalájach. Nastavila som si hlavu na trpezlivosť – v zmysle, že pretekať budem, až keď vrátim telo do sily.

A rovnako aj na tvrdú prácu za zotavením. Rozhodla som sa nič nenechať na náhodu. Vo fyziocentre sme urobili plán hojenia.

S mojim trénerom sily a mobility sme si dali za cieľ vrátiť silu, stabilitu a istotu do zranenej nohy. Stravu a suplementáciu sme s Rudkom rozobrali do posledného detailu.

Keď som si uvedomila, že by som mohla prísť o to, čo milujem a budujem, bolo to pre mňa veľmi ťažké.

Veľmi mi však pomohla podpora Juraja a priateľov, ktorí verili v moju schopnosť ísť za svojimi snami.

A tak som teraz tu – v máji. A po všetkých tých hodinách fyziocvičenia, laseru a injekcií miesto bolesti riešim letenky do Číny. Prečo? To je iný príbeh, ale súvisí s mojimi plánmi.

Posťažovala som sa môjmu priateľovi Palonczovi, čo sa mi stalo. Miesto ľútosti mi píše: „Hele, koukni na tohle… Ultra Gobi…“.

400 km dlhé ultramaratónske preteky v púšti Gobi, ktoré sú neskutočne nádherné, ale aj nesmierne drahé.

Dali do placu päťkrát štartovné zadarmo. Treba napísať svoju kvalifikáciu aj príbeh. A potom sa modliť…

A tak som to urobila. Odvážnym (alebo nerozumným) šťastie praje. A tak patrím medzi päť vyvolených.

Ak osud dá, v októbri budem stáť na štarte pretekov bez podpory, úžasnou a drsnou púšťou Gobi.

Som už na 100% v poriadku? Ešte nie. Ale tak, ako doteraz, nebudem robiť nič iné a len maximum. V hlave mám jasno. Nevzdám sa.

Ako sa mi zlepšuje stav, môžem pridávať na objeme, výškových metroch, nadmorskej výške a všetkom, čo potrebujem.

Ako prípravu som sa prihlásila na dvoje rôznych pretekov v Alpách, ktoré otestujú moju formu a ešte sú aj neskutočne krásne.

Na týchto alpských pretekoch zistím, na čom ešte musím pracovať a preto do nich pôjdem bez väčších očakávaní.

Júl sme si vyhradili s Jurajom na dvojtýždňové sústredenie v mojej milovanej (talianskej) Valle d’Aosta. Tam už príde čas na vyššie hory a privykanie tela na nadmorskú výšku.