Sky Marathon v alpskom masíve Monte Rosa (4634 m) s Jankou
Monte Rosa Sky Marathon – alias môj extrémny nástup späť po zranení
Kto je Soňa Kopčoková? Slovenska športovkyňa, ktorá sa presadila v dvoch disciplínach. Fitness a ultrabehy, najmä veľmi dlhé, viacdňové a extrémne.
Do takejto škatuľky som sa dostala a v podstate som sa s tým aj stotožnila. Viacdňové a extrémne ultra – toto ma baví a tu chcem byť.
Ale nehoda a zranenie na začiatku roka moje plány zmenili. A čas plynul. Tentoraz bolo hojenie pomalé a ja som si uvedomila, že pretekať budem najskôr v lete.
Moje pretekárske sebavedomie úmerne k tomu klesalo. Obavy aj pochybnosti o sebe. Začala som pochybovať, či sa ešte ku pretekaniu vrátim a či ešte na to mám.
Keď som si pozerala svetovú špičku v dlhých ultramaratónoch, všimla som si, že okrem viacdňových ultra behajú aj „kratšie“ trate v rozmedzí 50 až 150 km.
S Jurajom sme sa veľa rozprávali a dohodli sme sa, že sa znova rozpretekám na kratších tratiach. Ideálne každý mesiac jedny preteky. Získam sebadôveru a otestujem telo.
A tak som začala skúmať. Strašne má potešila nová energia. Aké prekrásne preteky existujú aj na kratších tratiach. A skončila by som ich niekedy ešte za svetla!
Tak teda začneme od júna. Vybrala som si 70 km preteky Alpe Adria – technické, krásne a s prevýšením 4000 m+. Prihlásená!
Juraj mi sľúbil že jeden víkend tam pôjdeme spoznať terén, aby som sa nebála. Náročnosť terénu a technické pasáže predčili moje očakávania. Bola som nadšená.
Celkový itinerár:
1. deň (12.06.2025) Aklimatizácia na Rifugio Mantova (3498 m)
2. deň (13.06.2025) Aklimatizácia na Rifugio Città di Mortara (1945 m)
3. deň (14.06.2025) Preteky Monte Rosa Sky Marathon (4554 m)
Úvod
Po dvoch dňoch tréningu na Alpe Adria sme si v aute rozprávali dojmy a mne pípla správa. Píše Janka.
– „Soni, nechceš so mnou v páre ísť na Monte Rosa Sky Marathon? Kamoška nemôže ísť, zadarmo Ti dá štartovné…“
Srdce sa mi rozbúchalo. Toto bol vždy môj sen. Ale nikdy som nenašla odvahu alebo partnera. A teraz… Život mi prináša výzvy. Prijmem ju? Ešte nie som OK po zranení.
A som zvyknutá skôr na dlhšie a pomalšie aktivity. Výškové metre som trénovala už od apríla, pri výjazdoch na talianske jazerá. Nadmorská výška tento rok bude problém.
Ale prečo ostávať v zóne komfortu? Možno dostanem výprask. Možno nestihnem s tými chrtmi ani prvý limit.
Povedala som Janke, ako sa veci majú. Ale… Som pripravená urobiť maximum. Prepadne mi štartovné na Alpe Adria, ale toto je šanca, ktorú neodmietnem…
Janka napísala organizátorovi a čakali sme. Nech on rozhodne. A ja som zatiaľ začala horúčkovito zisťovať všetky informácie.
Trasa, prevýšenie, časové brány, povinná výbava, videá, reporty… Pretekári chodiaci na tieto preteky sú trocha iná kategória ako moji multiday ultra kamoši…
Juraj nám pomohol so svojou taliančinou a všetko vykomunikoval s organizátorom. Tak teda ideme do toho…
Aj keď sme mali do štartu dva týždne, sústredenie na preteky som ešte musela odložiť. Mala som týždeň na presťahovanie celej rodiny do nového bývania.
Popri bežných povinnostiach ako práca, domáce úlohy a tréning. Potrebovala som udržať aj napriek tomuto to, čo som zatiaľ natrénovala.
Budík zvonil každé ráno o 4:00 a ja som vybiehala na tréning. Potom raňajky, odviesť deti do školy, práca a pomedzi to rýchlo druhá fáza. Bicykel, posilka, plávanie, fyzio…
Od víkendu sa ku mne pridal Juraj a spoločne sme makali. Všetko sme museli stihnúť najneskôr do stredy obeda, aby sme mohli vyraziť 1000 km smer Monte Rosa.
Takže moje dni sa točili okolo balenia krabíc, plnenia kontajnera, vynášania a znášania… V stredu sme konečne vyšťavení sadli do auta.
Cestou sme kúpili posledné veci a o 4:00 sme vyrazili z Bratislavy. Spanie v stredu sme mali luxusné. Na parkovisku v autogrile niekde na talianskej diaľnici…
12.06.2025 Štvrtok – Aklimatizácia (Rifugio Mantova)
Vo štvrtok ráno, keď sme konečne odbočili z diaľnice ku horám, cítila som sa akokoľvek, len nie na pretekanie do nadmorskej výšky 4554 m.
S trénerom Zdeňkom sme boli dohodnutí, že dáme vo štvrtok aj v piatok aklimatizačný tréning (spojený so spoznávaním).
A s Jankou sme sa dohodli, že sa uvidíme vo štvrtok večer na ubytovaní. Vyfľusnutí po nočnej ceste sme zaparkovali v stredisku Alagna Valsesia (1191 m).
Obuli sme bežecké boty a vyrazili sme. Aby som sa príliš neunavila, prvú časť sme sa vyviezli lanovkou, ktorá ide až do cca 3000 m (na Punta Indren).
Aké bolo moje prekvapenie, keď som pri stanici uvidela dve známe tváričky. Linna a Sanna. Švédske dvojičky, s ktorými sme spoločne dobehli PTL UTMB. Sú to oni?
Áno, sú. Skočili sme si okolo krku… Zo soft fľašky, čo sme stlačili, sme sa pooblievali a začali sme sa rozprávať. Dvojičky tu už pretekali pred štyrmi rokmi.
A samozrejme vyhrali. Oni sú úžasné. Nepoznám nikoho ako ich dve. Milujú šport, pretekanie, hory, sú stále usmiate a milé. Mám ich rada.
Dali sme si kávu, napozerávali trasu a užívali si ten sen. Včera sme ešte lietali s krabicami hore dole a dnes sme tu. Na ľadovci pod Monte Rosa…
Nakoniec sme dali pár sto výškových metrov (m+) a pár hodín v priestore až na chatu Rifugio Mantova (3498 m).
A ja som si vďaka týmto chvíľam uvedomila, na čo nesmiem zabudnúť. Od opaľovacieho krému cez tekutiny až po oblečenie.
Kus lanovkou sme zišli dole a zvyšok pešo. Ešte zastávka v miestnych potravinách. Pri debate o tom, čo si kúpime, vidím známu tvar. Janka. Akurát prišla a ide vyraziť hore.
Stretneme sa na izbe. Ona zajtra ešte musí pracovať. Mala som v pláne vstať skoro a o 6:00 vyraziť na tréning, obzretie prvej časti pretekov…
13.06.2025 Piatok – Aklimatizácia (Rifugio Città di Mortara)
Raňajky boli až o 8:00, ale pani v penzióne bola veľmi milá a prichystala nám balíčky. My sme s Jurajom mohli podľa plánu po rannom cappuccine vyraziť.
Už skoro ráno bolo obrovské teplo a dusno. Chodníček bol prudký a úzky. Dohodli sme sa, že si z Alagna Valsesia (1191 m) dáme prevýšenie maximálne do 1000 m+.
Voľba padla na chatu Rifugio Città di Mortara (1945 m). Čakala nás totiž ešte registrácia, chystanie vecí a večerný brífing.
Po ceste späť sme stretli veľa bežcov, ktorí si nabiehali trasu. My sme sa vrátili dole a dali krátku poradu s Jankou.
Dohodli sme sa, že o 14:00 pôjdeme na registráciu, aby Janka ešte stihla trénovať. S Jurajom sme išli na izbu a ja som si začala kontrolovať výbavu.
Prilba, sedák, mačky na obuv, čelovka, dlhé nohavice, dlhé tričko, paličky, ferratový set, lano. Ferraťák! Dokelu! Pri chaose s balením som ho musela zabudnúť. Čo teraz?
Navyše chýbajú nám ešte aj tanieriky na paličky. Sneh je mäkký a prepadáva sa. Juraj sa chopil iniciatívy a vybral sa zháňať. A ja som si ďalej chystala veci.
Pred 14:00 sa Juraj vrátil so slovami:
– „Neboj sa, vyriešil som to.“
Paličky kúpil nové, vraj budú jeho… A ferratový set sa mu podarilo zohnať v požičovni. Chvalabohu. Ani som sa nenazdala a bolo 14:00.
Rýchlo na registráciu, potom ďalej chystať, jesť a oddychovať. Poobede sa spustila obrovská búrka. Čo keď príde aj zajtra? Organizátori snáď vedia…
Brífing prebehol v športovom centre v talianskom štýle. Mám ich rada. Emócie, nadšenie, oni športom žijú. Každá veková kategória, muži, ženy…
Po výklade trate pretekov (aj s inštrukciami) ešte prehodím pár slov s talianskou ultrabežkyňou Valeriou.
S ňou sme sa spriatelili na UTLAC (Ultra trail del Lago di Como). Časť trasy sme bežali spolu, prežívali sme spolu najprv jej krízu a potom aj tú moju.
Valéria býva vo vedľajšej dedine. Minulý rok Sky Marathon nedokončila. Tento rok ide s manželom. Posledné víkendy trávili stále na Capanna Margherita (4554 m).
Pani v penzióne sa javí veľmi milá a chce sa o nás maximálne postarať. O 4:00 nám pripraví raňajky. Budík si dávam na 3:30, nachystám všetko na kôpky a zaspávam.
14.06.2025 Sobota – Preteky Monte Rosa Sky Marathon
Ráno nemám problém vstať. Nikdy pred pretekmi. Veľmi sa teším na preteky, na ľadovec a na nadmorskú výšku. Asi preto, že nie som pripravená, mám menší stres.
Prosto urobím všetko, čo bude v mojich silách. Pre mňa sú to krátke preteky. Akékoľvek trápenie nebude trvať dlho.
Obliekam sa podľa povinnej výbavy. Dlhé nohavice, dlhý rukáv (alebo návleky), lavínový vyhľadávač na tele, ultraľahký sedák… Ostatné časti vybavenia do batohu…
Čelovka, ferratový set, mačky, lano (s dľžkou 10 m), paličky, slnečné okuliare, bunda s odolnosťou proti vetru (windstopper), gély, aspoň liter tekutín…
Rýchle raňajky a presúvame sa na štart. Podľa inštrukcií tu musíme byť najneskôr o 5:00, aby sme aktivovali tracker.
Dron nám lieta nad hlavou, moderátor robí atmosféru. Kedysi som tento humbuk pred štartom nemala rada.
Po nehode v januári som vďačná, že som tu. Na štarte. S týmito úžasnými atlétmi. Úplne iná kategória ako ultrabežci. Dostihové kone.
Najprv urobíme oblúk cez mesto, kde sa ešte neráta čas. Neskôr zisťujem, že ísť to kľudne bola chyba. V stúpaní už bolo náročné predbehnúť pretekárov pred sebou.
Začína výstup. Prvý časový limit máme na Indren (3260 m) na hornej stanici lanovky z Alagna Valsesia (1191 m) po 10,7 km (3 hod). Pomer čas a stúpanie mi nerobí stres.
Vertikálne metre mám natrénované. Terén nás však určite spomalí. Prejdeme cez bod, kde nám kontrolujú „pieps“. A cez ďalšie miesto, kde musíme povinné nasadiť mačky.
Postup sa stáva náročnejší. Mokrý a ťažký sneh v prudkom stúpaní. Občas ho striedajú skaly, takže v mačkách sa jedná o zaujímavý pohyb po nich.
Ideme za sebou, v tesnom závese. Snehom sa predbieha ťažko. Nad skalnou stenou nad sebou počujem zvonce.
Blížime sa ku prvej časovej bráne Indren. Tam nás čaká Juraj. Som prekvapená, že limit míňame tesne.
Toto som na pretekoch nikdy neriešila. Skutočne iné ako 100 km alebo 400 km ultramaratón. Môj dieselový motor má čo robiť.
Od tohto bodu sa musíme povinne naviazať s Jankou na lano a zapnúť si ferratový set. Rozbiehame sa v ústrety ďalšej časovej bráne…
Ďalší checkpoint bude vysokohorská chata Rifugio Gnifetti (3647 m). Čaká nás vertikálny žľab, ktorý som s hrôzou uvidela už vo štvrtok.
Úzky žliabok pomedzi dve skalné steny. Mentálne mi trochu pomáha, že organizátori tu natiahli fixné lano. Ale ktokoľvek by sa v hadíku pošmykol, berie so sebou všetkých.
Tesne pred lanom stojíme v rade a čakáme. Musíme sa povinne cvakať na ferraťák. Zboku nás obiehajú dva francúzske tímy. Nepáči sa mi to.
Nad ferratou nás čaká znova stúpanie po ľadovci. Nachádzame sa už skoro v 3700 m (v blízkosti Rifugio Gnifetti). Janke sa začína robiť zle.
Doteraz ťahala vpredu ona, teraz prichádza čas na mňa. Snažím sa rozbehnúť a potiahnuť.
Po pár sekundách sa mi obráti žalúdok a príde mi zle. Takto to nepôjde. Skúsim to inak. Nastavím si konštantné tempo.
V ňom síce dýcham zhlboka kvôli výške, ale nie je mi zle. Trafila som ho. Krok za krokom. Vidím, že nikto tu nejde už rýchlejšie.
Na občerstvovačke si dáme krátku pauzu. Janke sa točí hlava. Mne je zle od žalúdka. Skúsim si dať kúsok koláča a čaj. Pomohlo. V diaľke už vidím Capannu Margherita.
Rýchli pretekári už zbiehajú dole. V mäkkom hlbokom snehu sa potkýnajú a padajú. Ale vstávajú a bežia ďalej.
My ideme krok po kroku až do výšky 4554 m. Blížime sa k poslednému stúpaniu. Organizátor nám oznamuje, že máme 15 minút do limitu.
– „Doriti, Jani, ideme!!!“
Bojujeme. Nevzdáme sa. Krok, krok, krok…
Áno, nemám natrénovaný pohyb na lane v páre… Tento rok ani výšku a som krátko po zranení. Ale hore v limite prídeme. Prudké stúpanie cik-cak traverzom.
Prichádzame po viac ako šiestich hodinách konečne hore na chatu Capanna Margherita (po 17 km výstupe s 3330 m+).
Sadáme si na nejaké drevo. Rozplačem sa.
– „Ďakujem Jani.“
Nevzdám sa. Áno, už starnem… Áno, moje telo už začína degradovať… Zranenia sa spočítavajú. Ale pôjdem dopredu. Stále. Akokoľvek. Nevzdám tento boj.
A teraz rýchlo dole. Zdesím sa. Dolu sa nejde cik-cak. Ide sa priamo vertikálne nadol po snehu. Pre falošný pocit bezpečia máme natiahnuté lano. Ale čo z toho, keď bez uzlov.
V ruke to nevládzem udržať. Sadám na zadok. Rozbieham sa a dúfam, že zastavím. Mám plné nohavice snehu. Na ramenách mi pristál pretekár s mačkami, ktorý je za mnou. Ufff.
A teraz bežať. Chytám adrenalín. Zatiahlo sa a my sa ocitáme v bielej tme. Mne zoskratovali Garminy. Prosím Janku o kontrolu navigácie.
Snažíme sa bežať v tejto brečke. Padáme, bežíme, padáme, bežíme. Naspäť nejdeme prudkým žľabom, ale okolo cez skalnatý traverz s istením.
Tam však natrafíme na turistov a skialpinistov vracajúcich sa zhora. Niektorí nás pustia, ale iní nie.
Majú problém s vlastným pohybom a neriešia nás. Som z toho hrozne nervózna. Strácame čas. Bojujeme o minúty…
Bežíme traverzom ku kontrole. Posielajú nás však ku ďalšej. Tam nám oznamujú, že sme tento kontrolný bod (opäť Indren) nestihli. Nie!
Do poslednej chvíle som verila. Čo cítim? Sklamanie? Prekvapivo (až tak) ani nie. Ešte pred pár týždňami som pochybovala, či ešte niekedy budem behať.
Teraz som vybehla na Capanna Margherita (4554 m) za šesť hodín. Bola som tu s Jurajom, ktorý má celý čas podporoval.
Zblížila som sa s Jankou a našla som úžasnú parťáčku na alpinistické dobrodružstvá. O pár týždňov spolu pôjdeme na Gran Paradiso (4061 m).
Ale to hlavné… Viem, že sem ešte prídem. Mám obrovskú motiváciu. Vyliezla som zo svojej škatuľky. Multiday bežec.
Aj keď posledná, ale tieto preteky dobehnem. Budem makať, tvrdo trénovať. Chcem niečo nádherné a mám obrovské množstvo pozitívnej motivácie.
Priznávam si svoju prehru. Ale viem, že neúspech ma vždy doviedol ďalej ako priemerný úspech.
Monte Rosa!
Ešte prídem…
Použitá výbava
Mačky (s hrotom 1 cm)
Paličky Leki (s rukavicami Leki)
Ultra light sedák Petzl
Ferratový set
Lano (s dĺžkou 10 m)
Čelovka Petzl
Soft flaška s iontovým nápojom Edgar (2x)
Gély Edgar
Krém na opaľovanie Piz Buin
Bežecké topánky La Sportiva Prodigio Pro
Tielko La Sportiva Tank
Tričko s krátkym rukávom La Sportiva
Návleky na ruky
Vodeodolná ľahká bunda La Sportiva (so stĺpcom 20000)
Kukla
Čelenka
