UTMB PTL 2023 – dobeh tímu do cieľa vo francúzskom Chamonix
UTMB PTL 2023 Full Story
PTL… La Petite Trotte à Léon…
U mňa v poslednej dobe najčastejšie spomínané písmená…
Viacdňové bežecké, vyše 300 kilometrové preteky. Áno. Veď na takéto chodievam. Už si zvykáte. Sú v niečom extra? Áno, sú…
Trochu budem skákať. A potom už pôjdem chronologicky, sľubujem.
Týždeň mi trvalo, kým som sa pustila do písania a pritom som sľubovala, že začnem hneď… Emócie boli príliš silné a spánkový deficit tiež…
PODCAST DOBRODRUH.SK STAČÍ LEN VYRAZIŤ „VYŠE 300 KM A PREVÝŠENIE 28000 METROV ZA 6 DNÍ. TO SÚ PRETEKY OKOLO MONT BLANCU“
Úvod
V čom je (UTMB) PTL extra, výnimočné?
Na rozdiel od ostatných tratí, kde sú tisíce štartujúcich, na PTL (La Petite Trotte à Léon) dominuje limit 200 pretekárov. Pretekov sa dá zúčastniť iba v dvojčlennom alebo trojčlennom tíme – kvôli bezpečnosti.
Ako sa vyberajú pretekári?
Losovaním, nazbieranými bodmi? Nie… Každý účastník tímu vypĺňa viacstranový formulár. A neoplatí sa v žiadnom prípade klamať.
Rozoberajú sa skúsenosti s technickým terénom, vysokou nadmorskou výškou, extrémnymi zmenami počasia (tento rok štart neodložili aj napriek 40 mm zrážok na štarte a hustému sneženiu prvých 48 hodín na horách).
Pýtajú sa Vás, či sa viete orientovať na horách vo dne, v noci, hmle…
Či viete pracovať s kompasom…
Či sa viete pohybovať po ľadovci…
Alebo či sa viete s ľahkosťou pohybovať po sutiach a skalnatých hrebeňoch.
Na 303 kilometrov je prevýšenie 28000 výškových metrov a pretekári sa pohybujú väčšinu času v nadmorskej výške 2000 m až 3000 m.
Trať vedie niekoľkokrát cez ľadovec, ferraty a tzv. čierne úseky.
Nechýbajú exponované skalnaté hrebene, lezecké obtiažnosti 1 až 3.
Väčšina trasy (UTMB) PTL vedie „off trail“, mimo turistických chodníkov, kde často jediná možnosť je stanoviť si azimut a hľadať najbezpečnejšie riešenie.
Aj preto povinná výbava obsahuje nasledovné veci:
Štatistiky zľahka… Keď prejde tím schvaľovacou komisiou, tak môže štartovať.
Ale aj tak však v priemere 50 až 60% tímov preteky nedokončí.
Za 20 rokov histórie pretekov zo Slovenska UTMB PTL dokončil jeden mužský slovenský tím (Peter Brestovanský a Martin Sekér).
A teraz ja, ako prvá Slovenka – spolu s mojimi talianskymi parťákmi.
Možno viete, možno nie, že na PTL som bola v tíme aj minulý rok.
Ale na šiesty deň, približne 35 kilometrov pred cieľom som miesto šťastného dobehnutia do cieľa zažila stav, s ktorým som bohužiaľ nebola schopná ďalej pokračovať. Z vrcholu Mont Buet (3096 m) ma do Chamonix priviezla helikoptéra.
Nerada o tom rozprávam. Žiaľ, zrejme moja hlava bola silnejšia ako telo a po jedenástom zvracaní už vo mne neostala sila ani dokráčať.
V tom roku na trati zomrel brazílsky pretekár.
To je PTL. Prenádherne drsné preteky.
Absolvovala som niekoľko viacdňových ultra pretekov. Buď ako pretekár alebo v rámci supportu (podpory blízkych).
Bežne bývajú občerstvovacie stanice každých 15 až 20 kilometrov. Aj to však v horách môže znamenať i šesť hodín (rýchleho pohybu).
Na 300 kilometrových pretekoch PTL (La Petite Trotte à Léon) sú dve alebo tri. Okrem toho ponúkajú pomoc ešte horské chaty (refuges)…
Už keď som cítila vzlietanie vrtuľníka a slzy sa mi liali prúdom po tvári, vedela som, že som našla niečo výnimočné.
Neviem to úplne presne opísať.
Na PTL sa dokonca ani nevyhlasuje celkové poradie. Tí, čo prežijú, idú na pódium všetci. Spolu s organizátormi, dobrovoľníkmi, horskými vodcami…
Už s infúziou v ruke som vedela, že PTL chcem dokončiť. Chcem stáť na záverečnom ceremoniáli so všetkými.
Chcem a budem. Viem to!!!
Ale s kým?
Moja túžba už však niekde lietala vo vesmíre… A ja som na 360 WAA Challenge (viacdňových bežeckých pretekoch na ostrove Gran Canaria) stretla na trati talianskeho pretekára Vittoria Benvenutiho.
Išli sme spolu noc aj deň a prišli spolu úspešne do cieľa. A dohodli sme sa, že pôjdeme ako tím na PTL (La Petite Trotte à Léon).
Spoločné tréningové výjazdy s Vittoriom na hory (v Dolomitoch), v zime aj v lete…
Švajčiarsky Eiger Ultra Trail 250 – 250 km preteky absolvované v trojčlennom tíme…
Rok prešiel a my sme sa stretli v turistickom stredisku Chamonix.
0. deň
Mám rada francúzske Chamonix. Je to mesto so špeciálnou atmosférou. Je veľa miest s horami okolo. A áno, Mont Blanc je výnimočný.
Ale Chamonix je pre mňa miesto, kde sa cítim rovnoprávne, aj keď prespávam v aute a vyjedám konzervy tuniaka. Žije láskou k horám.
Teraz sme tu však s dôležitou misiou.
V pondelok o 8:00 ráno vyštartujem v zmiešanom tíme s mojimi dvoma talianskymi partnermi Vittoriom a Giancarlom na preteky PTL.
300 kilometrov s 28000 výškovými metrami okolo horského masívu Mont Blanc cez Francúzsko, Taliansko a Švajčiarsko.
Vittoria poznám. Máme približne rovnaké tempo.
Mám trochu obavy z Giancarla.
Je to tréninový partner chlapíka menom Luca Pappi. Momentálne elita v „multi day races“, častý víťaz takýchto extrémne dlhých pretekov.
Bojím sa, že ma Giancarlo svojim tempom uštve…
Nedeľa je krásny deň a my si užívame výhľady.
Čaká nás prezentácia a brífing.
Ten je dôležitý. S horskými vodcami, ktorí tvorili trasu, prejdeme „čierne úseky“ a nástrahy, ktoré na nás budú číhať na trati.
Takisto dostaneme inštrukcie k satelitnému telefónu, ktorý obdrží každý tím od organizátora PTL (La Petite Trotte à Léon).
V horách, kde sa nachádzame, totiž nie je signál na väčšine miest…
Jeden z členov tímu vždy musí nosiť satelitný telefón navrchu batohu.
Nechce sa mi veriť predpovedi.
Na štart v pondelok hlásia až 42 mm zrážok. A od 2000 m sneženie. No na druhej strane sme vo veľhorách (a už prakticky na konci leta)…
Ale žeby až taká zmena?
To nie je možné. Na brífingu predpoveď potvrdzujú. Namiesto sukničky chystám na štart pončo, nepremokavé nohavice a rukavice.
V noci ma budí buchot dažďa a vetra do okien. Takže sa predpoveď počasia predsa len splnila. Na štart máme prísť o hodinu vopred.
Odovzdať drop bag – tašku, kde si môžeme zbaliť svoje veci. Bude nás čakať v troch „life base“ na trati PTL (La Petite Trotte à Léon).
Mám tam prichystané náhradné oblečenie, tyčinky, jedlo…
1. deň
Leje. Neprší, ale leje.
Kým prídeme na štart, budeme premoknutí.
Prosíme náš supportný tím Moniku, Aďku a Štefana, aby nám pomohli s taškami. Sú hneď tu. Nič nie je pre nich problém…
Štart pretekov je na námestí na pešej zóne v Chamonix. Nie je tu veľa miest, kde sa dá skryť pred lejakom a ak aj, už sú obsadené.
Zvláštna zberba.
Vyzeráme ako bežci, ale máme veľké 20 až 30 litrové batohy. Na nich navešané prilby, núdzové svetlá, satelitné telefóny… A navrchu pončá.
Blíži sa 8. hodina. Volajú nás pod oblúk.
Organizátori sa nám prihovárajú. Stále leje. A vieme, že keď vystúpame trochu vyššie, silný dážď sa zmení na hustý sneh.
Prihovára sa k nám Marta Poretti:
– „Vy viete, prečo tu ste…“
Áno…
Na to, aby sme štartovali s vidinou silných zrážok, vetra a snehu najbližších 48 hodín – musíme vedieť, prečo tu sme…
Vyrážame… Čaká nás permanentné stúpanie z nadmorskej výšky 1000 m do 2500 m.
Ako vždy (na štarte), pretekári sú poriadne nabudení. Aj keď vieme, že nás čaká 6 až 7 dní behania v ťažkých podmienkach. Adrenalín robí svoje…
Stúpame prudko, zatiaľ vo vláčiku.
Terén je veľmi blatistý a poriadne sa šmýka. Odrazu vidím periférne, ako sa pri mne skotúľa jeden pretekár dole žľabom.
Zdá sa mi, že vo vzduchu poletuje sneh.
A veru nezdá. Naozaj poletuje.
Dostávame sa nad 2000 m a v tejto nadmorskej výške už iba sneží.
Počujem Giancarla, ako hovorí:
– „Merry Christmas.“
Mrznú mi ruky, ale vidím, že moji parťáci neplánujú stáť. Neodvážim sa niečo povedať. Keď už sme po členky v snehu, tak poviem, že sa potrebujem zatepliť.
Stihnem si dať akurát kuklu a rukavice.
Telo sa zatiaľ dokáže zahriať. Šmýka sa už veľmi. Pod novou vrstvou snehu je stále ešte stále hustá, zelená tráva…
Keď sa pozriem, čo je podo mnou, začínam sa báť. Ale niet času na nič.
Kto mi tu pomôže. Keď zastanem, začne ma triasť zima. Som premočená z dažďa aj prepotená a navyše sme na hrebeni, kde sneží, mrzne a fúka.
Kuknem sa pod seba…
Je mi jasné, že keď hore sadnem na zadok, zastavím sa až dole po stovkách metroch voľného pádu. Hovorím, že si chcem dať mačky, ale reakcie sa nedočkám.
Znova sa šmyknem smerom do žľabu a teraz už chytám naozaj poriadnu paniku. POTREBUJEM SI NASADIŤ OKAMŽITE MAČKY!!!
Moja požiadavka je prijatá, ale nedá sa.
Stále sa nachádzame na úzkom exponovanom hrebeni, pretekárov je okolo dosť a nie je kde sa ani poriadne postaviť.
Nakoniec si vydupem v snehu kúsok miesta a nasadzujem mačky. Ufffffffff.
Toto už bolo aj pre mňa trochu cez hranicu. Ja nechcem riskovať život… Ostatní pretekári okolo mňa začínajú hromadne nasadzovať mačky.
Trasa pokračuje po skalách. S mačkami sa cítim lepšie, ale musím stále dávať pozor.
Za chrbtom počujem výkrik. Obzriem sa a vidím pretekára, ako sa kotúľa po balvanoch a končí zakliesnený s ruksakom na chrbte v štrbine.
Po tomto nepríjemnom zážitku radšej trošku spomaľujeme a zvažujeme každý krok.
Prichádzame na vrchol k ľadovcu Glacier de Blaitière. Pomedzi sneženie vidím ľadovec. Je nádherný. Tyrkysovo biely. Ako drahokam.
Čaká nás klesanie.
Dlhé ako väčšina stúpaní a klesaní na trase PTL.
Na najdlhšom zbehu sa klesá vyše 2500 m-. Tentoraz „iba“ 1600 výškových metrov dole z 2600 m do 1000 m do dedinky Les Houches.
V Les Houches by mala byť fontána, kde si plánujeme doplniť vodu.
A musím už niečo zjesť. Prešlo šesť hodín a v hustom snežení som takmer úplne zabudla dopĺňať energiu. Máme za sebou 26 kilometrov. Sme dole a tu iba prší.
Predýchavam uplynulý intenzívny zážitok.
Fontána nefunguje. Vbehnem do kaviarne a naberám vodu. Stúpame znova hore. A ja dúfam, že ten sneh bol iba zlý sen.
Rýchlo však zistím, že bohužiaľ sen to nebol.
Máme pred sebou znova stúpanie na asi 6 km najprv do 2000 m, potom na horu Mont Joly (2524 m) a vrch Aquille Croche (2487 m).
Začínam sa učiť za pochodu.
Do bočných vreciek si strčím rukavice a buffky. Do ľadvinky si dávam mačky. Všetko musí byť dostupné v každom okamihu hneď poruke.
Vo výstupe nasadzujeme čelovky.
Deň pred štartom sme rozmýšľali, kedy budeme prvýkrát spať.
Či prvú noc pobežíme bez spánku… Alebo či si doprajeme aspoň veľmi krátke (zhruba polhodinové) zdriemnutie.
V týchto drsných podmienkach však už vôbec neváhame.
Na 66. kilometri s kumulatívnym prevýšením 5471 m+ máme Refuge de la Gittaz. Malá horská chata v 1660 m praská vo švíkoch.
Potrebujeme sa ako tak dať dokopy po prvom dni lejaku alebo snehu. V strede je malá piecka a všetky miesta na sušenie už obsadené.
Hľadám malé „skulinky“, kde by som vedela zavesiť aspoň na chvíľu premočené veci. Zjeme teplé jedlo. A radi by sme sa aspoň na 30 minút niekde tu uložili.
Nad „jedálňou“ je povala, kde sa dá byť iba skrčený a malý priestor na spanie maximálne pre 15 ľudí. Ukladáme sa jeden vedľa druhého, aby zostalo čím viac miesta. Ako sardinky… Pre Giancarla už bohužiaľ nezostalo.
Spí pri stole posediačky.
2. deň
O 5:00 ráno s čelovkami vyrážame z Refuge de la Gittaz. Dni sú už kratšie. Čelové lampy potrebujeme od 8:00 večer do 7:00 ráno.
Bojím sa snehu.
Viem, že ideme hore a terén bude exponovaný na vrchole s ferratou.
Vo vyšších polohách je hustá hmla a sneží. Naviguje sa nám ťažko. Neustále musíme kontrolovať všetci traja, či sme správne.
Svetlou vyhliadkou je ďalšia „refuge“ na ceste – Refuge du Plan de la Lai (1810 m).
Začíname stúpať hore. Pomaly si zvykám, ako ukladať nohy. V týchto polohách nasnežilo miestami aj do 20 cm snehu.
Ten však nie je stabilný a pod ním je ešte čerstvá tráva.
Vystúpame až na vrchol Rocher du Vent (2360 m).
Tesne pred ním nám zvoní satelitný telefón. Máme povinnosť správu prečítať hneď a okamžite aj odpovedať. Na prechod cez vrchol s ferratou sú mačky povinné.
Odpovedáme, že rozumieme a zastavujeme.
Prichádza francúzsky zmiešaný tím a pýta sa na informáciu.
Pretekárka sa nás opýta, či sú tu mačky naozaj povinné. A ak si je vedomá, že riskuje svoj život a ide do toho, či ich nemusí mať…
Absolútne nechápem.
Ja som za mačky nesmierne vďačná. Dokonca si ich nechávame aj pri ďalšom klesaní, kde je blato a šmýka sa.
Viem, že od stredy majú prestať zrážky.
Dovtedy to prosto iba musíme vydržať. A ako hovorí Rastík – „nezrakviť sa“. Neviem však odhadnúť, ako bude telo fungovať.
Sme druhý deň na trati. Všetko teplé oblečenie, ktoré sme mali na sebe v povinnej výbave, som navliekla na seba.
Všetko je mokré.
Zistila som však, že keď sa hýbem, aj v mokrom oblečení si dokážem udržať teplo. Ideálne by bolo nezastavovať.
Dostávame informácie, že postupne začínajú prvé tímy vzdávať.
Vôbec sa však tomu nečudujem. Ale aj tak táto info ma o to viac burcuje neľutovať sa. Nikto nám predsa netvrdil, že to bude ľahké.
Rozprávala som sa s talianskym horským vodcom, ktorý stále tvrdil, že nič nebude zložité. (Napriek tomu však samozrejme bolo…)
Spomínaný vodca mi povedal:
– „Soňa, keby sme povedali, že je to ťažké – tak ako by sme potom nazbierali tých našich potrebných 200 pretekárov?“
Veľmi sa teším na prvý „life base“ v Petit St. Bernard. Konečne zas po čase uvidím mojich priateľov z nášho support tímu.
Vittoriio a Giancarlo sú super parťáci. Sme veľmi dobre zladení a pomáhame si.
Cítim, že nenápadne tlačia náš tím aj na výkon. Ale… Keď je ťažký terén a únava, nikomu sa nechce rozprávať po anglicky.
Snažím sa však aspoň čo-to zachytiť z ich vzájomnej konverzácie v taliančine.
Pri poslednom nasadzovaní mačiek vidím, že jedna je takmer roztrhnutá. Chytá ma panika. Bez mačiek to nedám! Navyše je to povinná výbava.
Nebudem môcť pokračovať.
Skúšam telefonovať dievčatám, či by mi ich mohli priniesť – ideálne na life base (alebo kúpiť). Smola. Signál tu na väčšine úsekoch nie je.
Aj preto musíme mať satelitný telefón.
Na 106. kilometri s kumulovaným prevýšením 8607 m+ budeme mať ešte jednu „refuge“ – Les Chapieux (1550 m). Prvé musím riešiť mačky. Potom všetko ostatné.
Pôjdeme do noci a snehu je stále veľa.
Vyťahujem môj emergency balíček. Sú tu zicherky, rôzne gumičky, duck tape… Vyťahujem dlhú gumu do gatí a mačky zošívam, ako viem.
Držia.
Medzitým sa doručí správa. Dievčatá sľubujú, že mi prinesú náhradné mačky (do Les Chapieux). Svoj sľub obratom aj do bodky splnia.
Odnášam si z veľhôr novú skúsenosť.
Kedykoľvek pôjdem do väčších hôr, hoci aj v júli alebo auguste, zbalím si aspoň ľahké mačky. A ak sa vydám v zime, pribalím pre partiu aspoň jedny náhradné.
Je to jediný spôsob, ako sa dostať bezpečne dole.
Vyrážame z Les Chapieux už pomaličky do tmy. Druhú noc nám už organizátor PTL (La Petite Trotte à Léon) aktivuje únikovú cestu.
Prebieha to takto:
V navigácii máme originál trasu.
Potom 12 únikových ciest s názvami od R1 po R12.
Takisto sme dostali niekoľko bodov W („waypointov“), s číselným označením a presnými súradnicami. Sú na trase originálnej trate.
Aktivovaná úniková cesta sa začína vždy v takomto waypointe (teda bode W). Nie je to úplne ľahké pochopiť a vykonať v teréne.
Na konci sa dozvedáme, že veľa tímov blúdilo.
A niektoré družstvá sa museli aj dve hodiny vracať späť na trať. Dva tímy dokonca diskvalifikovali za neuposlúchnutie organizátorových inštrukcií…
Takže… Keď nám zapípa satelitný telefón…
Prečítame pokyn, ktorá úniková cesta sa aktivuje. Jeden z nás si nechá v navigácii originál trasu. Druhý si dá bod, od ktorého začína náhradná alternatíva.
A spoločne sa snažíme to urobiť správne.
Je druhá noc a my pociťujeme únavu. Na prvý life base Petit St Bernard (2188 m) prichádzame opäť za tmy. Máme za sebou 133 kilometrov a 10674 m+.
Dohadujeme sa na 2,5 hod pauze. Sme na trati 45 hodín a podmienky boli ťažké.
Snažím sa urobiť servis čím rýchlejšie, aby som mohla spať čím viac.
Vidím, ako sa na mňa Monika pozerá ustarosteným výrazom. Neskôr po pretekoch mi hovorí, že som vyzerala zle. Vyčerpane a vydesene. Áno, tak som sa cítila…
Vybalím batoh.
Vyhodiť smeti… Naplniť prázdne fľaše… Dopĺňam si tyčinky a jedlo z môjho dropbagu. Tam som si všetko pripravila pred pretekmi.
Dávam nabíjať hodinky, telefón a čelovku. Mokré oblečenie vešiam na miesta všade, kde sa len dá. Nech aspoň trošičku preschne.
Prvý raz si idem vymeniť ponožky.
Ten pohľad ma nepotešil. Na obidvoch chodidlách sa mi urobili dve hlboké ryhy. A veľmi ma už štípu. Čo budem robiť? Umyjem mydlom, nechám presušiť.
Vidím, že v rohu je zdravotníčka. Skúsim ju poprosiť o pomoc.
Najprv však rýchlo jesť a spať.
Dobrovoľníci sú tu nekompromisní. Do priestoru, kde sú tašky a kde sa spí, nikto s nami nemôže ísť. Spanie je až o dve poschodia nižšie.
Nie…
Vyzerá, že toto bude trvať naozaj dlho. Tak teda… Všetko si nachystám, najem sa, umyjem si nohy. A ponáhľam sa rýchlo spať.
V prízemí je niekoľko dverí.
Prvé dvojo dverí sú zamknuté. Tretie dvere – miestnosť s poschodovými posteľami. Celá plná s chrápajúcimi „mŕtvolami“. Ďalšie dvere sú zamknuté.
Prejdem cez chodbu. Skúsim ešte tieto.
Miestnosť plná postelí… Prázdna a voňavá. Dokonca aj s obliečkami. Vôbec netuším, či toto je určené pre pretekárov. Ale radšej sa ani na nič nepýtam.
Rýchlo vkĺznem do postele. Mám len 1:15 hod na spánok. Ihneď zaspávam.
3. deň
Budím sa ešte pred budíčkom. Rýchlo hore. Podľa dohody mám byť o 15 minút vonku pripravená na odchod. Vittorio už stojí oblečený a hotový. Uf.
Ponáhľam sa a presne načas som vonku. Objímem sa s Monikou, Aďkou a Pištom. Vyrážame ešte s čelovkami a veríme, že príde predpovedané zlepšenie počasia.
Za tmy nás čaká najprv mierne stúpanie na sedlo Passage de la Louie Blanche (2524 m). Potom dlhé klesanie a znova výstup (teraz už technický) hore.
Na trati je zvláštna zachádzka. Prejdeme okolo kamenného monumentu zakladateľa PTL Jean-Claude Marmiera. Zahynul pri trasovaní PTL pod sedlom Col de Motséti…
Dnes je nám trochu veselšie. Sneh na horách zostal. Ale husté sneženie už prestalo.
Občas prejde krátka zrážka. A z času na čas musíme znova nasadzovať mačky. Či už na sneh alebo na tobogánove blato. Aj Giancarlove mačky už dožívajú.
Na dnešnom úseku budeme mať znova horské refuges. Je to príjemné mať nejaký bod, kde vieme, že sa pri zastavení nebudeme triasť od zimy.
Zároveň sa však snažíme po jedle vyraziť hneď späť na trať. Podmienky so snehom postup všetkých pretekárov výrazne spomalili.
Dozvedáme sa, že niektorí už nestihli časové limity. Bola som presvedčená, že budú časové limity zmierňovať. Ale nestalo sa tak…
Priznám sa (bez mučenia), že niektoré úseky si až tak nepamätám.
Kvôli exponovanému terénu sa fotiť príliš vlastne ani nedalo. Pamätám si, že sme mali pomerne častý problém s navigáciou.
Trasa viedla viacerými brodmi a okolo mnohých menších jazier.
A navyše bola miestami vo vyšších polohách aj hmla. Neustále sme sa zasekli pri nejakom skalnatom brale alebo rozvodnenom potoku.
Z Garmin záznamu vidím, že sme vystúpali na Refuge Deffeyes v 2490 m. A predtým sme sa pohybovali okolo horských jazier od 2400 po 2600 m.
Za chatou pravdepodobne nasledovalo horské sedlo Passo Alto (2860 m). Ale či to bol sen, alebo skutočnosť, vôbec netuším…
Telo bolo vo svojom režime. Prežiť.
A v noci sa mi stala zvláštna vec.
Únava na mňa prišla relatívne skoro. Väčšinou druhá noc bez spánku (na viacdňových pretekoch) je ešte relatívne zvládnuteľná.
Na hrebeni s 20 centimetrovou vrstvou nového snehu som uvidela Marylin Monroe. Krásna, usmiata, v plavkách a lodičkách. Sedela s prekríženými nohami…
Aj ja som kedysi bola pekná fitnesska.
Toho smerovania som sa však sama vzdala. A teraz som niekde úplne inde, aj keď je to tiež cesta posúvania vlastných limitov…
Z týchto výšok (zrejme najvyšší bod modifikovanej trasy) nás čaká dlhé a bolestivé klesanie do druhého life base v Morgex vo Valle d’Aosta – až do 923 m.
Tu máme za sebou 175 kilometrov, 13166 m+ a 65 hodín na trase pretekov.
Prichádzame o 1:00 ráno a dozvedáme sa, že 29 tímov je už mimo pretekov. My sme sa postupne prebojovali z 30. na 15. miesto zo 112 tímov (na štarte).
To mi s radosťou píše môj tím.
Som šťastná, že sú ľudia (aj keď nie na trati), ktorí to intenzívne a úprimne prežívajú so mnou. Milujem pretekanie, šport a dobrodružstvo.
Ale keď sa o to nemôžem podeliť s blízkou osobou, akú to má hodnotu?
Po nekonečnom zbehu prichádzame do druhého life base v Morgex. Čaká nás Monika, Aďka a Štefan. Občerstvovačka je na zvláštnom mieste. Kaplnka.
Pravidlá sú prísne. Support s nami nemôže takmer nikam.
Prvé si beriem moju tašku. Potrebujem si prichystať všetko na ďalší deň až dva na trase. Čaká nás dlhý a ťažký úsek. Okrem refuges pomoc nedostaneme.
Najprv musím všetko porobiť. Aby som vedela, koľko zostane na spánok a jedlo.
Takže: vymeniť baterky v čelovkách. Dať nabíjať hodinky a telefón. Vyhodiť všetky smeti. Doplniť nové tyčinky, jedlo, vodu do fľašiek. A lepeňáky.
Na každom z troch life base nám moji blízki nachystali bagety so šunkou a syrom.
Ale predovšetkým s veľkým kusiskom lásky. Ako to fantasticky chutí, keď sme stratení uprostred obrovských hôr. Ďakujem!
Vyzerá, že už si aj budem môcť zobrať kraťasy!!!
Všetko zabalím do batohu a idem sa najesť. Prosím Aďku o masáž hypervoltom. Aby sme nestrácali čas, ľahnem si a počas toho jem. Potom treba ísť rýchlo spať.
Počas masáže nás sleduje ďalší taliansky tím. Jeden z nich má problém s kolenom.
Pýta sa dievčat, či si môže strojček požičať. Aďka ho schytí so slovanskou spontánnosťou a už leží na karimatke s profi starostlivosťou.
Brčkavý, opálený Talian, vstáva s úsmevom od ucha k uchu. PTL je iné… Prajeme si.
Ja sa presúvam 300 metrov do telocvične. Kým sa vycikám, niekto mi zoberie deku. Prikryjem sa bundou a rýchlo si líham. Mam okolo 80 minút. Spím…
4. deň
Vstávam trochu skôr – ešte pred budíkom. Cítim sa, akoby by som celú noc pila a chvíľu rozmýšľam, kde som. Som spomalená, ale musím sa chystať rýchlo.
Čas odchodu sa blíži. Pri dverách ma už čaká moja Monika. Je to také príjemné, že sú tu. Cítim sa… Neviem to vysvetliť…
Rýchlo ešte niečo hodím do úst, zapijem a vyrážame na kraj mesta von…
A teraz to zas bude nekonečne dlho hore. Z nadmorskej výšky 923 m (Morgex) sa musíme dostať do 2819 m (na vrchol Tête des Fra).
Je to roztiahnuté stúpanie, niekedy prudké, inokedy pozvoľné. Prvé dve hodiny stúpania sú najväčšie trápenie.
Sme v pásme lesa, malými serpentínami sa točíme smerom hore a postupne naberáme výšku. Navigácia nám ukazuje, že sme mimo trasy.
Akoby sme ju kopírovali. Ale nie úplne presne. Keď sa však pozriem, kde by sme mali byť, uvidíme iba obrovský skalný zráz.
A tak neustále kontrolujeme všetci navigáciu a držíme sa udávaného smeru. Azimut. Konečne začína presvitať nočná obloha.
Mesiac je takmer v splne a je jasno.
Jeden po druhom sa striedame na dlhšiu „toilet“. Tak sme si to nazvali. Postupne, s hodinami strávenými spolu sme si bližší a zábrany sa strácajú.
Odchádzajú z nás všelijaké zvuky, nehráme sa na nič. Vittorio hlási päťminútovku. Má krízu a nie je tu sneh. Tak si ľahnem na zem na päť minút aj ja. Treba využiť.
Pokračujeme hore po podozrivo peknej cestičke. To sa na PTL nestáva. A už mi hodinky hlásia chybu. Ale veď tu nie je žiadna odbočka.
Skúšame to dole, doprava, nič nesedí. Podľa navigácie máme zabočiť priamo pomedzi kríky a stromy napravo.
Tak teda dobre, zabáčame…
O chvíľu zas prudko doľava na trávnaté kopce. A potom prudko hore, štvornožky s pomocou trsov tráv až na hrebeň.
Sme hore… Uff.
Toto bola skúška navigačných schopností.
Ďalej pokračujeme po skalnatom hrebeni. Začína piecť slnko. Ani sa mi nechce veriť, že deň dozadu som prišla k omrzline na prste.
Teraz však nie je čas sa vyzliekať a tak čakám, až kým niekto iný z tímu zastane. Som tu jedna žena s dvoma mužmi. Nechcem mať pocit, že som na obtiaž.
Po hrebeňovke budeme dlho klesať, až do 1632 m (Saint Rhemy en Bosses).
Občas naša trasa prudko zabočí doľava alebo doprava a zároveň prejde po hrebeni dlhej morény do druhej doliny.
Vyzerá, že do večera môžem mačky odložiť do batohu!
Na tento typ trate si veľmi dobre pamätám ešte z minulého roku. Traverzujeme hrebeň, ktorý je zložený z veľkých balvanov (ako v Nízkych Tatrách).
Ale tie sú do výšky prerastené kríkmi s pichliačmi. Iba veľmi ťažko sa dá odhadnúť, čože to má človek vlastne pod nohami…
Členky dostanú poriadnu skúšku, aké sú pevné.
Zbiehame do osady Saint Rhemy en Bosses, ktorá sa nachádza na 201. km trate s kumulatívnym prevýšením 15716 m+.
Je už poriadne teplo.
Aká výrazná zmena. Minula sa voda. A viem že, až tesne pred osadou bude prameň. Musím vydržať. Len na to nemyslieť…
Organizátor sa znova hlási. Ďalšia alternatívna trasa (R06). Sneh na hrebeňoch je nestabilný a pohyb po ňom nebezpečný.
Pre nás to znamená ďalšie kilometre navyše. Ale oveľa bezpečnejšie. Preštudujeme si, kde máme aktivovať „novú“ trasu.
Vydávame sa na ďalšie dlhé stúpanie postupne až do horského sedla Col de Saint Rémy (2540 m). Aj napriek traverzu, je nám znova pripomenuté, že sme na PTL.
Do sedla stúpame kolmo strmým žľabom.
V diaľke vidím pred nami dva tímy. Stretnutia s ďalšími „družstvami“ sú stále zriedkavejšie. Počet tímov v hre ustavične klesá.
Dnes v noci nebudeme mať na trase life base. Jediná možnosť, kde si pospať a oddýchnuť, je refuge Cabane du Plan de Jeu, ktorá leží na 226. km.
Predtým musíme prejsť cez sedlo Col du Grand Saint Bernard (2469 m).
Tento medzinárodný horský priesmyk sa nachádza na hlavnej ceste z talianskej Aosty do švajčiarskeho kantónu Valais.
Prichádzame tam akurát pri zotmení a začínajúcom daždi. Dúfame, že v tomto cestnom sedle bude aspoň niečo otvorené. Čaká nás ťažký a exponovaný úsek.
Tu máme povinné mačky. Potrebujeme si doplniť vodu (a ak by bola káva)…
Bohužiaľ otvorená je tu len jedna reštaurácia. A samozrejme beznádejne plná. Stojíme nešťastní pri vchode a nechceme odísť.
V kúte sedí kameraman PTL… Malý a tmavý Francúz. Uvoľní nám stôl. Dáme si kávu, vytiahneme čelovky aj teplé oblečenie a ponáhľame sa ďalej.
Nechápem, prečo nás Vittorio tak naháňa.
Je už úplná tma a ja vôbec nevidím, čo je okolo mňa. A možno je to takto v niektorých prípadoch aj lepšie.
Vittorio pozná tento úsek. Aj za svetla je technicky náročný, strmý a trafiť cestu nie je jednoduché. Skaly sú pokryté snehom.
Nasadzujeme mačky. Ja už sa nebojím. Asi som už vyminula svoju dávku strachu. Myslím iba na chatu, kde si oddýchneme a najeme sa. Tam chcem byť.
Na hrebeni sme maximálne koncentrovaní a držíme sa spolu. Hneď ako prejdeme sedlo Col des Chevaux (2720 m) a klesáme, ohlási sa potreba spánku.
A silná.
Ešte musíme sklesať dole a následne mierne vystúpať na refuge. Pred nami je elektrický ohradník. Vittorio ho chce obchádzať kvôli pastierskym psom.
Ale Giancarlo a ja v žiadnom prípade. Ani meter navyše. Pri preliezaní Giancarlo zakopne a na mňa padá stĺpik elektrického oplotenia. Toto bol riadny budíček.
Na chatu Cabane du Plan du Jeu (2070 m) stúpame intenzívne.
Nerozprávame. Vidíme svetlá. Prichádza správa zo satelitného telefónu. Pre padnuté lavíny sa bude znova meniť trasa. Až v dvoch úsekoch.
Uf. Lavíny. V auguste. Najprv však jesť a spať.
Refuge je maličká. Všetko robíme potichu, aby sme nezobudili ostatných. Zmeny v trase budeme riešiť, keď vstaneme. Znova na povalu a opäť ako sardinky.
Nahlasujeme, kedy chceme vstať. A zaspávame…
5. deň
Budím sa skôr. Schádzam dole. Giancarlo je už tu, Vittorio prichádza za chvíľu.
Na papierových mapách nám ukazujú zmeny. Najprv dlhý traverz a zostup dole. Následne výstup až do 2642 m (na chatu Cabane du Vélan).
Traverz je monotónny. Počasie sa už celkom ustálilo. Po sklesaní dole aktivujeme R8, alternatívnu trasu kvôli spadnutej lavíne. Brieždi sa.
V diaľke v stene vidíme svetlá čeloviek. Nechce sa mi veriť, že tade vedie trasa.
Keď sa do tohto bodu dostaneme, chápem.
Ferrata. A na jej vrchole nás očakáva znova ľadové, alebo vlastne skôr snehové kráľovstvo (príznačné pre prvú časť tohtoročného PTL).
Ale my stúpame ďalej hore.
Ideme ešte pomerne dlho po zasneženej moréne. V diaľke sa odráža oplechovaná horská chata (refuge) Cabane du Vélan.
V nohách máme 232 km a 18966 m+ celkového prevýšenia. Všade okolo je bielo. Ako na Vianoce. Vyšliapané schody do snehu…
Tešíme sa na jedlo a chvíľu oddychu.
Vnútri sedí obviazaný pretekár. Má dolámanú ruku a čaká na vrtuľník. Dnes, dva týždne po pretekoch sa dozvedám, že je ešte stále v nemocnici.
Objednáme si jedlo, ktoré bude najrýchlejšie. Polenta. Ako výborne chutí.
Ale, musíme ísť rýchlo dole. Prichádza vrtuľník. A mne sa vynárajú spomienky…
Začína sa už pomaličky snaha nielen o dokončenie, ale aj o dobrý výsledok. Celý kopec leží pod snehom a tak nasadzujeme znova mačky.
Ideme spolu s katalánskym tímom, ktorý je na 1. mieste v mix tímoch. Sú zlatí. A hrdí Katalánci. Dvaja muži a žena. Ona má strašný kašeľ. Registrujem to celé preteky.
Ona to očividne nerieši. Ani nikto z organizátorov. Škoda, že si dobre nerozumieme. Rada by som sa trochu porozprávala. Aká je silná. V takejto indispozícii také preteky…
Dnes bude teplo. Horúco. Je ráno a už teraz pečie slnko. Bude to znova iný boj.
Večer nás čaká tretí a zároveň posledný life base. Orsières. Na 265. km s kumulovaným prevýšením 21393 metrov.
A znova to prichádza…
Opäť to bolestivé a dlhé klesanie. Z nadmorskej výšky 2300 m do 887 m – najnižšieho bodu celých pretekov.
Celé po rozpálenom svahu.
Začína ma bolieť v ľavom lýtku. Akoby mi tam niečo zahryzlo. Uvedomujem si, že to bude s najväčšou pravdepdobnosťou nejaká mikrotrauma.
Mám signál. Píšem správu Monike. Či budú čakať. Viem, že áno, ale chcem to počuť.
Píšem:
„Monika, už mi je dosť zle, prosím, buď pri mne celý čas nablízku.“
Bude.
Rozhodla som sa, že prvýkrát obetujem drahocenný čas na sprchu. Prichádzame do dediny. K tretiemu a poslednému life base. Aďka, Štefan a Monika sú tu.
S prichystanými sendvičmi a Coca Colou. Oznamujú nám, že dovnútra ich organizátori nepustili. Znova striktné pravidlá. Ale ja potrebujem Moniku.
Nech je pri mne. Pýtam sa, či môžem byť s nimi. Áno, môžem. Ale len vonku. Na námestí, na chodníku, kdekoľvek von… Som strašne sklamaná.
Musím sa vyzuť ešte pred vchodom do budovy… Tašku si vybaliť iba v jednej miestnosti… Jesť o poschodie vyššie…
A sprcha… Nie je. Realita PTL. Horko-ťažko odtiahnem drop bag, dávam si nabíjať elektroniku a idem sa aspoň umyť.
A odrazu tu stojí Monika. Svojím nenásilným šarmom zlomila prísneho Francúza.
Pamätám si ho z minulého roku. Chcel nás diskvalifikovať. Mali sme rozostup väčší ako 30 metrov, keďže ja som si vedľa life base umývala nohy v potoku.
Monika mi pomáha s organizáciou batohu.
A prejde mi bolestivú nohu hypervoltom. Chcem sa ísť ešte najesť. A dať si znova zalepiť nohy od zdravotníčky. Tam už je dlhočizný rad.
Dohodli sme sa na poriadnom spánku – dve hodiny.
Bohužiaľ, tento life base nám nevyšiel ideálne. Prichádzame sem večer a vyrážať budeme na začiatku noci. A navyše čaká nás exponovaný technický priesmyk.
Mačky máme znova povinné. Vittorio ho pozná. Hovorí mi, že je problém trafiť správnu cestu pomedzi skaly a nezasekať sa.
Monika mi sľubuje, že budú tu aj potom, keď sa zobudíme. Potrebujem ešte objatie. Už začínam mať dosť. Asi aj telo, keďže začínam opúchať. Spí sa vo veľkej telocvični.
Vidíme, že katalánsky tím pokračuje ďalej na trasu bez spánku. To rozhodne o našom poradí. Nevadí. Chceme prísť. Živí. Tak to cítime.
Ľahnem si na žinenku a cez oči nasadím buffku. Štuple do uší nepotrebujem. Spím hneď. A keď sa zobudím, znova nechápem, čo sa deje. Bojím sa ďalšieho úseku.
Keď už Vittorio povie, že je to náročné, tak sa začínam báť. O 22:00 štartujeme z life base Orsières do noci. Máme za sebou 265 km a 21939 m+.
Sme na 2. mieste v mix tímoch a máme pred sebou „už len“ 46 km a 4234 m+. Čaká nás (ako ináč) stúpanie. Na 24 km prevýšenie 3387 m+.
6. deň
Niektoré úseky v stúpaní sú veterné, v iných mi je teplo. Neviem, ako mám byť oblečená. Moja termoregulácia už nefunguje.
A zas naopak, keď sa oblečiem, berie ma na spánok. Hovorím chlapcom, že asi počas noci budem potrebovať krátky „nap“.
Radšej sa vyzliekam.
Vyzerá, že teraz „krízujem“ najviac ja. Pokiaľ sa zavesím na niektorého, ešte sa to dá. V momente, keď ich stratím, okamžite zaostávam.
Už sa nečakáme. Každý bojuje sám so sebou. Chytá ma zúfalstvo. Ako mám nezaspávať? Už nefunguje nič.
Ani kofeín, ani mentolky.
Skaly mi vyzerajú ako horské chaty, kde si môžem oddýchnuť. Prídem bližšie a nič. Okolo nás nie sú žiadne tímy. Sme tu sami.
Viem, že si so svojou krízou musím poradiť sama. Sme tím, ale nemôžeme zaťažovať jeden druhého. Giancarlo je vpredu, za ním Vittorio a ja posledná sa snažím udržať.
Mám hrôzu z toho, ako sa motám. Ale vidím, že sa motáme všetci. A mám ešte väčšiu hrôzu. Keď prejdeme toto sedlo (2665 m), potrebujem si na chvíľu ľahnúť.
Zisťujem však, že je to utópia.
Zima a sneh. Svah je riadne prudký. Silno fúka. Takže nehrozí. Chlapci by potrebovali tiež, ale bohužiaľ nedá sa. Chytá ma zúfalstvo.
Neustále sa predo mnou vynárajú ďalšie a ďalšie fatamorgánové chatky.
Za chvíľu prídeme ku bodu (waypointu W019), kde sa napájame na ďalšiu ohlásenú alternatívnu trasu (R12) kvôli bezpečnosti.
Ale naše mozgy už v dôsledku únavy a spánkovej deprivácie nefungujú. Nakoniec traja s očami na hodinkách to dávame. Trochu dole a zas hore.
Začínam sa opúšťať, že chcem spať. Volám Jančimu, že mám krízu. Na trase by mala byť malá refuge. Je už ráno a za ohybom kopca je vlajočka.
A malá rodinná chatka. Otvorené dvere. A človek.
Urobí nám kávu!!! Kávu!!! Kávu!!! Vytiahnem lepeňák od dievčat. A všetky krízy sú zažehnané. Ako je to možné? Veď máme reálne strašný deficit.
Stúpame skalnou stenou s reťazami a chichúňame sa, že Vittorio nechal za tri kávy tri eurá. Čo je na tom smiešne? Už asi cítime finiš. Sme znova hore.
A čaká nás dlhý traverz ku poslednej refuge na švajčiarsko-francúzkej hranici.
Tu už sú chodníčky pekné, viditeľné, dá sa po nich aj bežať. Prečo to nebolo takto aj doteraz??? Viem. Nebola by som spokojná.
Noha ma už riadne bolí.
Pred Refuge du Col de Balme (2191 m) stojí dobrovoľník. Gratuluje nám.
Ešte však nie je k čomu. Stále máme 23 km do cieľa. A za sebou 289 km. S prevýšením 24780 m+. Doprajeme si krátky oddych.
Pozriem sa na svoju nohu. Na okostnici mi navrela hrča ako vajce a je červená. Rozmýšľam, či sa mám priznať chlapcom.
Nakoniec sa rozhodnem priznať. Ale riešiť to v tejto chvíli aj tak nevieme. Dohodneme sa, že do cieľa už pôjdeme „easy“.
Vtom Giancarla napadne, že na akej pozícii sme a či je 3. tím v mixoch blízko.
Zavolám Jančimu. Tretí tím je 3 km za nami. Ale nevieme to presne. Tracker sa totiž aktualizuje iba každých 15 minút.
Je mi jasné, že nohu riešiť nebudem. Bežíme. Giancarlo hovorí, nech idem prvá, aby sme tempo regulovali podľa mojich bolestí.
A začína sa boj. Zbeh väčšinou prudký, občas miernejší. Zbiehame do dediny, ale stále máme pred sebou vyše 15 km.
Nekonečný zvlnený trail, hore, dole, rovno. Šesť dní na nohách a stále bežať s tým obrovským hebedom a prilbou na chrbte.
Občas sa obzriem, či nás niekto nedoháňa. Už by sme mali byť celkom blízko mesta Chamonix. Ale zrazu strácame trasu. Šípka na navigácii nám ukazuje do húšťavy.
Tadiaľ však určite nikto nešiel. Tak teda poďme hocijako, ale hlavne príďme už konečne do Chamonix. Strácame nervy.
Nakoniec zbiehame lineárne s čiarou, kadiaľ sme mali ísť.
A rovina… Kde je už konečne Chamonix? Prestavujem si, čo urobím v cieli. Namočím nohy do fontány. Iba to. Nič iné mi netreba. Stretáme prvých ľudí a tí nám fandia.
Tieto uličky už poznám. Sme tu. Fanúšikovia nás povzbudzujú a tlieskajú.
Organizátor nás pred koridorom zastavuje. Akurát dobieha prvá trojka hlavnej trasy UTMB. Sľubuje nám, že ak nás doženie tretí tím, zastaví ho na rovnaký čas.
Nakoniec naše obavy boli zbytočné a prišli až hodinu po nás.
Vbiehame do koridoru. Je tu milión ľudí. Kričia, ťapkajú nás, povzbudzujú. Obrovská masa. Aká komunita. Aká atmosféra. Revem.
Ešte nemôžem. Koridor má kilometer, neudýcham to. Cez zábrany preskočí Štefan a beží pred nami a točí náš dobeh.
Počujem dievčatá ako kričia:
– „Soňa! Soňa!“
Chytíme sa za ruky a vbiehame pod oblúk. Objímame sa…
Výsledky
Náš (trojčlenný) tím CALIMERO dorazil v čase 126:38 hod (na šiesty deň o 14:38) do cieľa pretekov vo francúzskom Chamonix (1040 m) na 312. km okruhu PTL (s celkovým kumulovaným prevýšením 25627 m+).
Tím skončil na 2. mieste v kategórii zmiešaných tímov.
Celkovo dobehol na 15. mieste PTL (La Petite Trotte à Léon) – zo série hlavných pretekov Ultra-Trail du Mont-Blanc ako UTMB, TDS, CCC, OCC, MCC či YCC.
Náš (medzinárodný) slovensko-taliansky tím CALIMERO (č. 20160) spoludotvárali zahraniční ultraparťáci Vittorio Benvenuti a Giancarlo Callisardi.
Záver
Napísanie tohto reportu mi trvalo najdlhšie v histórii mojich reportáží.
Najprv to bola extrémna únava, ku ktorej sa pridala potreba spať. Potom „bielo“ v hlave. Pamätala som si iba pohyb dopredu.
Prešli dva týždne a ja ešte stále nie som 100 percent. Dozvedám sa, že štyria pretekári sú naďalej v nemocnici.
Prihlasovanie je v decembri…
Poďakovanie
Je super, že viem podať dobrý športový výkon. Ale aj ja som občas slabá, neverím si a nezvládam niektoré veci.
A preto z celého srdca chcem poďakovať:
Mojej rodine:
Za postupné pochopenie a toleranciu.
Môjmu Dream tímu:
Monike, Aďke a Štefanovi, ktorí so mnou v Chamonix boli.
Veronike a Jančimu, ktorí boli priatelia na telefóne non stop.
Sponzorom:
Blackhill outdoor:
za štartovné a tie najlepšie merino hodvábne tričká na svete.
Yak&Rysy:
za to, že ma podporujú už celé štyri roky – za ten čas to už je obrovská kopa vecí, čo som zodrala (ako aj nekonečné množstvo rád a podpory).
Go Create Performance Centrum:
za prevenciu aj riešenie zranení a občas aj vykarhanie, alebo pohladkanie.
Edgar Power:
za energiu v takej chutnej forme!
dm-drogerie markt:
za priestor kazdý mesiac nakúpiť doplnky a vitmamíny…
Julbo Slovakia:
za to, že môžem byť ich ambasádor.
BMW Slovakia:
za požičanie auta, aby som nedocestovala dolámaná.
Dr. Martin:
za starostlivosť o moje zúbky, ktoré majú velmi silný vplyv na moju výkonnosť, čo som už v minulosti ziaľ silno pocítila.
Použitá výbava
Oblečenie
Letná páperová bunda (Primaloft) – La Sportiva
Nepremokavá bunda (Goretex) – La Sportiva
Ľahká bežecká bunda – La Sportiva
Tričko s dlhým rukávom (merino) – blackhill
Tričko s krátkym rukávom (merino) – blackhill
Suknička so šortkami – La Sportiva
Dlhé elastické bežecké nohavice – La Sportiva
Dlhé nepremokavé nohavice – La Sportiva
Športová podprsenka (merino) – blackhill
Nohavičky (merino) – blackhill
Ponožky (merino) – blackhill
Rukavice – La Sportiva
Nepremokavé rukavice (Goretex) – Black Diamond
Buff, čelenka – blackhill
Pončo ultralight – Sea to Summit
Obuv
Bežecké topánky La Sportiva Jackal
Bežecké topánky Hoka Speedgoat
Bežecké topánky Salomon Genesis
Spanie
Spací vak (300 g) – Sir Joseph Minimis
Núdzový stan (povinná výbava)
Karimatka (alumíniová) – Thermarest
Batoh
Batoh 20 l – Montane
Bežecký opasok – La Sportiva
Dry Bag – Sea to Summit
Gumičky na prichytenie vecí o batoh – Tatonka
Návlek na batoh
Elektronika
Nabíjačka (s dvoma vývodmi plus káble)
Powerbank
Čelovka Petzl (s náhradnými batériami)
Čelovka Petzl na baterky (s náhradnými batériami)
Hodinky Garmin (s GPS navigáciou)
Mobilný telefón (so stiahnutými mapami offline z mapy.cz)
Doplnky
Izotermická fólia (2 ks)
Slnečné okuliare – Julbo
Bežecké palice – Black Diamond
Prilba
Ferratový set (ultralight)
Mačky (s 1 cm hrotmi)
Kompas
Mapy (v papierovej aj elektronickej verzii)
Lekárnička
Cestovné balenie (ústna hygiena)
Hrebeň
Mini uterák – Sea to Summit
Univerzálny krém – Indulona
Krém proti zapareninám
Balzam na pery
Servítky
Duck tape (páska)
Nožík
Jedlo
Štandardné jedlo
Tyčinky – dm
Gély – Edgar Power
Vitamíny – dm
Doplnky výživy – dm
Pitie
Soft flask (2 ks)
Fľaša 1,0 l
Iontové nápoje – Edgar Power
Proteínové nápoje – Edgar Power
Ahoj,
Perfektny zazitok aj ked verim, ze este sa znova pripomenie mnhokrat a zabludi v mysli. Pekne sa to citalo, az som si myslel ze tam obcas som hore. Neviem si ani predstavit ake nadherne utrpenie moze byt po takom casu nespanku a usilia v horach. Mam tiez velmi rad tu oblast a vzdy sa tam rad vraciam. Ked v Pondelok lialo a som si predstavil vsetkych PTL na starte vybehnut do kopcov a na hore som videl ten sneh, tak som tam hned chcel aj nechcel byt.
Drzim palce pri dalsich dobrodruzstvach.
Gratulujem, pekný výsledok a pekne napísaný článok. Držím palce v ďalšej výzve
No ty kokso, až dnes som to dočítal. Trvalo mi to čistého času skoro toľko ako vám absolvovanie preteku. Neuveriteľné veci. Počas čítania som miestami túžil byť tam a miestami som sa obzeral okolo počítača a za okno a pomyslel som, že je dobré, že som tu takto doma 😀
Úžasné, gratulujem.