Tiroler Höhenweg – po alpských chodníčkoch v talianskom regióne Südtirol
Tiroler Höhenweg alias Nebezpečná krása v Alpách
Tiroler Höhenweg… Prekrásna, odľahlá, exponovaná, divoká trasa v Alpách…
S rôznymi variantmi od 130 do 200 kilometrov. Samota vo veľkých horách. Ale…
Neodporúčam ju prejsť!
Prečo? Takisto ako nádherná, je aj extrémne náročná. Veď prečítajte si…
Report som písala, tak ako sme trasu vnímali a čo na nej prežívali. Na záver pripájam zoznam mojej výbavy – môj celý život, čo som si nosila so sebou päť dní po alpských štítoch.
Celkový itinerár (140 km/10700 m+)
1. deň: Merano – Bockerhütte (14 km/1700 m+) a cesta vlakom z Bratislavy
2. deň: Bockerhütte – Stettiner Hütte (26 km/2800 m+)
3. deň: Stettiner Hütte – Albergo Hochfirst (33 km/1800 m+)
4. deň: Albergo Hochfirst – Magdeburger Hütte (42 km/3200 m+)
5. deň: Magdeburger Hütte – Ausserpflersch (25 km/1200 m+) a cestovanie domov vlakom do Bratislavy
Úvod
Jeden ďalší projekt za mnou? Ako toto celé vzniklo? Tentoraz aj s trochou plánovania.
Rada sa s priateľmi rozprávam o našich projektoch v horách. Milujem preteky. Ale čo zbožňujem najviac, sú vlastné projekty v horách, kde bojujem sama so sebou.
Bez podpory. Je to ťažká cesta, kde treba neustále vyhodnocovať situáciu a robiť rozhodnutia. Ale aj nádherná dobrodružná cesta, kde sa človek naučí veriť vo vlastné sily.
Kamarát Miro mi už dávnejšie rozprával o jednej trase na viac dní v Alpách. Ja som si postupne skladala rok… Príprava na veľké projekty a preteky začala v Dolomitoch. Generálka bola Eiger Ultra Trail 250 km dlhý ultrabeh.
Vrchol má byť PTL UTMB, 300 km preteky okolo Mont Blanc. Sú to jedny z najťažších pretekov, so svojimi 29000 výškovými metrami. Beží sa neustále medzi 2000 a 3000 m.n.m. po technickom teréne, mimo značených chodníkov… Toto chce dobrý tréning.
A tak si nechávam voľno tri týždne pred štartom PTL a píšem Mirovi, či nepôjdeme jeho vysnívaný projekt.
– „Daj mi deň čas“, znie jeho odpoveď.
Ja rátam ešte s Monikou, mojou super parťáčkou na dobrodružstvá. Vytvárame skupinu na Messengeri a začína sa plánovanie. Toto ma baví!!! Veci musia byť dokonale pripravené.
Cesta do Südtirol
V Bratislave nasadneme na vlak smer (talianske) Merano s batohom a oblečením, ktoré budú všetko, čo máme nasledujúce dni v horách.
Nič nesmie chýbať, ale zároveň nič neberieme navyše, keďže sa všetko musí zmestiť do 20 litrového batohu. Toto je vždy ťažký boj a kompromisy pri balení. Zoznam vecí, ktoré som so sebou mala, je na konci článku.
Mám pocit že v cestovaní na hory som za posledné obdobie už profík.
Bratislava – Viedeň…
Viedeň – Innsbruck…
Innsbruck – Brenner…
Brenner – Merano…
Pár minútové presuny (prestupy)…
A konečne sme v Merane.
1. deň – 01.08.2023 (utorok) Merano – Bockerhütte (14 km/1700 m+)
Vystupujeme na stanici v Merane a obzeráme si okolité kopce. Už nech sme tam. Zapíname navigáciu a blížime sa ku štartu trasy Tirolen Höhenweg.
Náš plán je odteraz (od utorka 18:00) neustále sa hýbať v horách až do soboty večera, keďže ja musím byť v nedeľu večer doma.
Nevieme odhadnúť, kam sa na tejto trase dostaneme. Rýchlosť závisí od kilometrov, prevýšenia, ale aj nadmorskej výšky, terénu, počasia…
Takže… Vyrážame. Dnes plánujeme nástup po prvú Refugio Malga Bocker (Bockerhütte) vo výške 1700 m.n.m.
Na 14 kilometroch nastúpame 1700 výškových metrov. Prijemný „warm up“ po vlaku. Takí sme šťastní z toho, čo nás čaká, že po prvom výšľape nad Merano sa odrazu znova ocitáme na štarte. Dokelu, tak toto je trapas a sľubujeme si, že to zostane v tajnosti, ale nedá mi…
Takže odznova, von z Merana a do hôr.
Stúpame z Merana (325 m) okolo Weinweg a Apfelweg do mestečka Dorf Tirol (594 m).
Kontinuálne hore.
Pot sa z nás leje prúdom.
Vystúpame popri hrade Schloss Tirol (630 m) na vrchol Mutkopf (1664 m) s chatou Berggasthaus Mutkopf a pokračujeme ďalej bočným hrebeňom smerom na Mutspitze ku odbočke na Bockerhütte (1880 m).
Telo ešte bojuje s námahou, bráni sa ťažkému batohu…
Na pocit splynutia si ešte musíme počkať.
Na Refugio Malga Bocker (Bockerhütte) prichádzame po 23:00. Je to príjemné v tme s čelovkami v horách zahliadnuť svetielko. Domáci už spia, ale sľúbili, že nás pustia (my už pre istotu obzeráme blízky altánok). Nechceme robiť veľký hluk, ale tak trochu o sebe dávame vedieť.
Našťastie sa rozsvieti. Domáci nás potichu odprevadí na povalu, kde niekto statočne píli. Na zemi sú matrace a hore iba dosky. Zakuklím sa do spacáku, kapucňu naťahujem na hlavu… A s očakávaním dobrodružstva zaspávam.
2. deň – 02.08.2023 (streda) Bockerhütte – Stettiner Hütte (26 km/2800 m+)
Druhý deň začína a my sa o 6:00 chystáme na trať.
Nevieme, ako to bude so zdrojmi jedla a tak si dávame raňajky na refuge.
Rodina, ktorá ju spravuje, tu žije a raňajky sú z ich produktov. Domáci chlieb, čerstvý syr, džem.
Dnes nás čaká štart z 1700 m do sedla Forcella Sopranes vo výške 2600 m.
Sem vystúpime popri Oberkaser Alm Hütte (2131 m) a bývalej chate Meraner Hütte (2310 m) pod jazerom Lago Verde (2340 m).
Zo sedla Forcella Sopranes (2600 m) potom sklesáme dole pod 2000 m smerom ku dedine Pfelders (Plan) a ak budeme mať šťastie, prídeme na Rifugio Francesco Petrarca (Stettiner Hütte) v Parco Naturale Gruppo di Tessa (Naturpark Texelgruppe).
Uvidíme… Rýchlo zisťujeme, že v tomto teréne sa dá len veľmi ťažko odhadovať rýchlosť pohybu.
Prísť na chatu pre nás bude znamenať prekonať 3000 výškových metrov a vystúpať do nadmorskej výšky okolo 3000 metrov.
Neviem, ako to máte Vy, ale ja už od 2700 m až 2800 m začínam fučať a nohy oťažievajú.
Trasa je krásna. Čím sme vyššie, tým je chladnejšie a veternejšie.
Často pridávame alebo uberáme vrstvy. Nazvali sme to, že to dávame na Helenku.
Terén je najprv krásny trávnato skalnatý, postupne už iba skalnatý.
Z príjemného terénu typu Západné Tatry sa mení na technicky skalnato suťový terén.
Stále pracujeme s možnosťou pokračovať aj do noci do ďalšej refuge. Ale… Nevieme, čo bude na tomto „iba „17 kilometrovom úseku.
Na mape sú naznačené rebríky. Čo to znamená? Ferrata? Strmé úseky zaistené rebríkom? Mostík? Čelovky máme, ale rozhodujeme sa neriskovať.
A ja mám hneď plán.
Rifugio Petrarca (Stettiner Hütte) je v 2900 m a nad ňou je chodník až po Cima Altissima (3482 m). Ideme tam!!!!
Rýchlo vyložíme ťažké veci na chate, niečo zhltneme a aj sa bojíme priznať, kde máme namierené.
Máme iba tri hodiny svetla, kvôli nadmorskej výške to nepôjde až tak rýchlo.
Terén je prudký, technický, fúka.
Toto je to, čo milujem.
Drsnosť a temnosť veľkých hôr.
Sute okolo nás. Pôda, ktorá uteká pod nohami.
Monika sa bojí. Ale pomaličky postupuje.
Miro je „Poker Face“. Neviem, čo prežíva.
Trasa sa mení na ferratu, akurát mam pocit, že je tak na človeka vysokého aspoň dva metre. Máme hodinu do zotmenia a na ľadovec nevylezieme. Musíme sa vrátiť na chatu.
Ísť po reťaziach v tme je riskantné.
Na chate dostaneme miesta na poschodových posteliach a v jedálni vykladáme zásoby. Wrapy, saláma, tvrdý syr, oriešky – sme hrozne hladní.
Máme tu dokonca aj elektrinu. Dobíjame veci a všetko si pripravujeme tak, aby sme ráno rýchlo o 5:00 mohli vyraziť. Raňajky si dáme na ďalšom rifugio na trase.
Zaliezame do spacákov, ale spánok neprichádza. Telo proste hore funguje úplne inak… Aj tak je tu super!
3. deň – 03.08. (štvrtok) Stettiner Hütte – Albergo Hochfirst (33 km/1800 m+)
Budík zvoní a my sa snažíme potichu vyliezť z preplnenej nocľahárne bez toho, aby sme zobudili ostatných. Už včera sme pútali pozornosť.
Medzi naobliekaných turistov a horalov sme dobehli v šortkách s malým batohom a v bežeckých teniskách.
Zjeme kus tyčinky a chceme čím skôr vyraziť na trasu. Vyliezť z teplučkej chaty, útočiska vo veľkých horách do tmy, vlhka a hmly… To je na morál.
Nevieme trafiť turistický chodník. Ukazuje nám, že sme takmer na ňom, ale nikde ho v tme a hmle nevidíme.
Nie prvý raz sa nám stáva, že musíme navigovať dvaja spoločne. Nakoniec obídeme chatu a nachádzame cestičku.
Čaká nás krátky traverz a následný výstup na vrchol Bockberg (2497 m). Odtiaľ na horskú chatu Zwickauer Hütte (2989 m).
Je chladné, hmlisté ráno. Terén je najprv príjemný, aj keď s ťažkými batohmi, sklusáme dole. Za chvíľu odkladáme čelovky.
Ideme po suti kombinovanej s veľkými balvanmi.
Otvárajú sa nám výhľady. Terén sa pri miernom sklesaní zmení na úzky chodníček, ktorý traverzuje prudké doliny, kde je tráva a kamenistý povrch.
Prichádzajú prvé prekážky. Snehové polia. Nemáme mačky. S týmto sme už nerátali.
Niektoré snehové polia vedú ponad ľadovcové potoky. Môžem sa zasekávať paličkami alebo nie?
Predstavujem si, že ak sa prepadnem dole, budem mať „canyoning“. S jasným fatálnym koncom. Sneh sa šmýka a podo mnou je hlboko, hlboko. Nemyslím na riziko. Teraz nie…
Za mnou ide Monika a Miro.
Ďalšia prekážka nás čaká v podobe rozvodneného potoka. Hľadáme lavičku. Nie je. Skúšame nájsť miesto, kde by sme vedeli prejsť po kameňoch. Nič…
Voda je prudká a rýchla. Kráčame popri potoku smerom hore až popod skalu. Vyššie to už nejde a tak musíme brodiť. Nechceme byť vo vode hlbšej ako po kolená, aby nás nestrhla. Aspoň už nebudeme obchádzať kaluže…
Som hrozne hladná. Konečne stúpame a v diaľke zahliadneme Zwickauer Hütte (Rifugio Plan).
Znova sa ponárame do mlieka a dychčíme. Dúfame, že nám dajú niečo zjesť, lebo naše zásoby sa zmenšujú a dnes až do večera budeme mimo civilizácie.
Posledné kroky po mokrej terase a sme dnu. Mám chuť na polievku, aj keď je iba 9:00 ráno. Všade sú fotky Reinholda Messnera a okolitých štítov. Chata je maličká a útulná.
Pýtame sa, či nám dajú najesť. Majú dokonca aj polievku, ale nakoniec si vyberám raňajkový mini bufet. To bude najväčšia dávka jedla za najlepší peniaz. Sme šialene hladní! Nabehneme ku stolu a kompletne všetko vyčistíme.
Vločky s jogurtom a džemom, káva, čaj, chlieb, maslo, syr a potom celé odznova. Aj sa hanbíme, aj nevieme inak. Terén, hodiny, chlad – to všetko z nás vysáva energiu. Dievčina na nás pozerá, nič nehovorí a ide do kuchyne krájať ďalší chlieb. Potrebujeme kalórie a veľa.
Dávame si desať minút na strávenie. Trošku debatujeme, odkiaľ kam ideme.
Dnes nám veľmi nevychádza spanie. Zrejme budeme musieť spať vonku. Výbavu máme, ale má to niekoľko háčikov.
Spanie vonku je v Taliansku zakázané. Od večera má pršať.
Stále sme minimálne v 2000 m.n.m. – v tomto chlade a vlhkosti s naším ultra light vybavením by sme vydržali zrejme iba pár hodín.
Dúfame, že sa to nejako vyvinie. Aj tak sa nedá ani telefonovať na ďalšiu rifugio.
Pokračujeme ďalej.
Cestou nás čaká krásny bivak Rauhjoch Biwak (2707 m), kde sa dostaneme cez sedlo Oberes Kreuzjoch.
Och, aké by bolo krásne tu spať. Škoda, že nám to nevychádza.
Bivak vyzerá ako UFO a vnútri je nádherne útulný.
Dáme si tu krátku pauzu a ideme ďalej.
Znova nám chvíľu trvá trafiť trasu.
Tiroler Höhenweg ide často mimo značiek. Doteraz sme nestretli živú dušu na traili, iba okolo chát.
Terén je veľmi exponovaný.
Cítim sa ako vo videách s Kilianom, kde beží po hrebeni, ktorý je z obidvoch strán exponovaný. Len sa nepozerať dole.
Občas odkladáme palice, aby sme sa mohli držať skalnej steny z jednej strany.
Z času na čas nám pomáhajú reťaze a laná.
Monika sa bojí a ja fotím.
Toto si nesmiem nechať ujsť.
Prechádzame cez sedlo Grubjoch.
Zostupujeme cez vrch Sunnenbichl dole.
Sme už unavení aj z neustálej koncentrácie na terén.
Čaká nás prechod cez cestu z talianskeho St. Leonhard in Passeier do rakúskeho Sölden. Chceli by sme prísť na najbližšie refuge kvôli dažďu, ktorý má prísť v noci.
Monika a Miro však majú veľmi zlé chodidlá a tak zastavujeme na chate pred cestou Seeberalm a dávame dokopy hardware.
Ponáhľame sa dole a hneď, ako máme signál, voláme na refuge Malga Tumulo. Spať sa tu nedá… My sa rozhodneme ku chate z cestného sedla vystúpať. Obzeráme terén.
Vyzerá, že tu nikto nie je a že by sme sa mohli nenápadne niekde okolo chaty uložiť na noc. Je osem hodín a nechceme pokračovať ďalej, keďže nás čaká stúpanie do takmer 3000 m.n.m. a nevieme, aký bude terén.
Rozmýšľame, kto si ľahne na ktorý stôl, keď tu v chate sa niečo pohne. Niekto tam zrejme je. Nič to, musíme sa vrátiť na cestu, pokiaľ nechceme mať problémy s políciou.
Tam sme videli jeden penzión (Albergo Hochfirst). Ale dohadujeme sa, že musíme vyraziť o 4:00, keďže poobede je hlásený silný dážď. Zložíme sa, prichystáme všetko na ráno a ukladáme sa. V noci počujeme silný lejak…
4. deň – 04.08. (piatok) Albergo Hochfirst – Magdeburger Hütte (42 km/3200 m+)
Vstávanie nám nerobí problém. Už splývame s horami. Práveže komfort penziónu nám nerobí dobre. Bez dohadovania a dobrovoľne sme si ani večer nezapli telefóny z letového režimu. Nechceme, aby z nás vyšumel ten pokoj hôr.
Pani nám nachystala raňajkový balíček. Zrejme nevie odhadnúť našu kalorickú spotrebu. V balíčku máme jablko a dve minižemličky, pre nás sú to skôr jednohubky.
Znova hlad… Zásoby pomaly, ale už takmer definitívne končia. Ostáva nám len pár tyčiniek a gélov.
Vyrážame skoro ráno do dažďa.
Čaká nás mierne stúpanie do bývalej banskej osady, kde je v 2355 m.n.m. chata Schneeberghütte (Rifugio Monteneve).
Tu nás včera odmietli. Je to pre mňa nová skúsenosť. Horské chaty pre mňa boli vždy istota záchrany. Jednoducho neexistovala možnosť odmietnutia, keď človek nemá kde zložiť hlavu a je na ceste.
Tu to tak nie je.
Takisto jedlo. Naše úžasné tatranské chaty. Dá sa jesť teplé jedlo, ale aj si kúpiť zásoby so sebou. Aj keď len keksíky, tyčinky, ale aspoň niečo.
Tu nemajú balené potraviny. Preto je pre nás väčší problém s jedlom a musíme viacej nosiť.
Na Schneeberghütte prichádzame ešte v daždi. Vedľa je kostolík. Keby bolo na mne, včera prespíme tu. Vyzerá, že Miro a Monika by to nedali.
Chceme si dať čaj a trošku sa dať dokopy.
Na chate z nás nie sú veľmi nadšení, keďže zaberáme miesto ubytovaným hosťom a veľkú tržbu nerobíme. Aspoň sa nezdržíme dlho.
Čaka nás výstup na horské sedlo Kaindlscharte (2690 m) s následným traverzom a zostupom do dediny Maiern im Ridnauntal (1350 m).
Postupným prechádzaním a študovaním trasy vidím, že má nejaký hlbší význam. Nie je to iba nakreslený trail. Ukazuje nám aj históriu. Ľudia sa v tomto prostredí kedysi pohybovali pri preprave drahých vecí. Mali osady v dolinách.
Neďaleko trasy bol nájdený Ötzi. Fascinuje ma, akí museli byť silní. My sa tu tvárime, akí sme drsní, že robíme takýto prechod. A pritom pre nich to bol bežný život. S každodenným rizikom smrti.
Pri výstupe do sedla Kaindlscharte padajú krúpy.
Pri debate o Ötzim sme odrazu na druhej strane.
Zostupujeme v mlieku po suti.
Znova máme problémy s navigáciou, ale spoločne s Monikou to zvládame. Miro hovorí, že nepozná také silné ženy a že s nami by išiel na koniec sveta. Príjemné…
Áno, v horách sa cítim dobre. Nebojím sa. Učia ma spoliehať sa na vlastné sily a nie na druhých.
Veríme, že v dedine Maiern (Masseria) zoženieme nejaké jedlo. Omyl. Zostáva posledná možnosť a ak nevyjde, máme problém. Ešte jedna dedinka Wiesen a potom už stúpame znova z údolia Ridnauntal (Val Ridanna) hore.
Maiern je však skôr luxusné (zimné) turistické centrum. Cítime sa nekomfortne. Jediná reštaurácia je v štvorhviezdičkovom hoteli. Tam nás nepustia, ale… Máme šťastie. Opravujú tu cestu a akurát idú robotníci na obed. Splývame s nimi a dávame si rýchlu pizzu. V batohu máme už iba pár tyčiniek a suché wrapy.
Rozhodujeme sa, čo urobiť. Sme už dosť unavení.
Čaká nás ďalšie sedlo Passo del Muro (2511 m).
A potom nasleduje klesanie.
Nikde však nič, kde by sme mohli prespať.
Je nám jasné, že v tomto počasí s našim ultra light vybavením by sme sa vonku veľmi trápili.
Hľadáme na mape najbližšie refuge. K tým treba isť znova na hrebeň. Ak by sme to však zvládli, budeme vo výške skoro 2500 m a sme blízko 3000 m.n.m., kam vedie zajtrajšia etapa.
Zavoláme. Majú voľno. Rozhodneme sa zabojovať.
Cestou nás ešte prekvapí uzávera kvôli ťažbe, ale obchádzať odmietame. Predierame sa pomedzi konáre aj blato a blížime sa ku chate Furtalm (1690 m), ktorá slúži ako hostinec. Odtiaľ musíme vystúpiť na Magdeburger Hütte (2423 m), kde máme nocľah.
Sme už naozaj unavení. Vyzerá, že chata je zatvorená, ale odrazu vidíme deti, psy, mačky a veselého chlapíka v tirolskom klobúku a športovou bundou Karpos. Obzrie si nás a pozýva dovnútra. Dávame si kávu, čaj a miestnu „senovicu“ na guráž.
Chlapíka veľmi zaujíma náš prechod a povzbudzuje nás, že oproti odhadu v mapách 2,5 hodiny nám bude výstup trvať hodinu. Veľmi mu neverím. Sme už veľmi unavení. Je šesť hodín večer a na ceste sme od 4:00 ráno. Ale sme rozhodnutí pokračovať.
A tak ideme na to. Krok za krokom po prudkom stúpaní, serpentínami, potokmi, suťami. Už bez slova. Vrchol sa nečrtá, ani chata. Snažím sa tešiť z prítomnej chvíle, ale už sa veľmi teším na suchú posteľ.
Nakoniec nám výstup na Magdeburger Hütte (Rifugio Cremona alla Stua) trval 1,5 hodiny a prichádzame ešte za svetla. Výskame, fotíme, tešíme sa, smejeme…
Nevadí, že tu nie je sprcha a na jedenie iba polievka. Sme tu…
5. deň – 05.08.2023 (sobota) Magdeburger Hütte – Ausserpflersch (25 km/1200 m+)
Krátko po tom, ako sme si ľahli do postele, spustil sa dážď. Najprv dážď a potom lejak. A hneď aj vietor, ktorý sa zmenil na silný vetrisko.
Sme radi, že sme stihli prísť na chatu a dúfame, že sa vyprší v noci. Počas noci nás však budí neustále zvyšovanie intenzity. Dúfam, že to prejde.
Veľmi som sa tešila na nasledujúcu etapu. Prechod po hrebeni stále vo výške 3000 metrov, odkiaľ sme si plánovali „odskočiť“ na niektoré vrcholy.
Intenzita nárazov vetra a dažďa sa zvyšuje a ja dúfam, že to chata vydrží.
Schádzame na raňajky a pýtame sa chatárky na situáciu.
Predpoveď na dnes je nepriaznivá. Vietor 80 km/hod a od 3000 m sneženie. Zrážky celý deň.
Je to jasné.
Bohužiaľ.
Dostávame lekciu pokory.
Musíme zísť dole.
Keďže nie je iná možnosť, musíme zbehnút všetko, čo sme včera vyšli hore…
A potom sa napojiť na trasu v mieste, kde vedie traverzom okolo 2600 m.
Je mi smutno, ale iné možnosti nie sú. Máme ľahkú výbavu a bude vietor na exponovanom hrebeni…
Po raňajkách sa oblečieme do nepremokavých vecí a začíname zostup z chaty Magdeburger Hütte.
Vietor je veľmi silný a dážď intenzívny.
Mrzneme.
Vrcholky hôr odvčera obeleli.
Nižšie fúka menej, ale chodník sa premenil na potok.
Dnes suché nohy mať nebudeme…
Zbiehame až do dediny St. Anton (Innerpflersch) a hľadáme, kde by sme si dali aspoň teplý čaj, keďže sme totálne premrznutí. Je tu iba jeden hotel. A situácia sa opakuje.
Cítime, že nás tu nevidia radi. Už to neriešime.
Dávame sa dokopy pri čaji. Čaká nás ďalší výstup hore do vetra a dažďa. So sklonenou hlavou vyrážame.
Začiatok je pomedzi stromy, potom postupne popri kosodrevine a tráve až nakoniec znova ideme po suti a stúpame ku stene pod Cima Rossa do výšky 2400 m.
Nech hľadíme akokoľvek, nevidíme, kde v tej stene je cesta. A podľa mapy tam je… Znova nárazy. A dážď.
Cez stenu sa máme dostať do sedla. Mapy ukazujú päť kilometrov a časový odhad sedem hodín. Ako je to možné??? Tu musí byť niekde chyba.
Keď konečne vystúpame ku stene, pochopíme.
Čaká nás obrovská ferrata.
Preto tých sedem hodín.
Odkladáme palice, napijeme sa, dohadujeme stratégiu. Držíme si odstupy, informujeme sa, čakáme sa…
Pri niektorých úsekoch sa mi robí trochu zle.
Neviem mať tri pevné body. Skala je drobivá, zostáva mi v ruke. Sute utekajú pod nohami.
Sme na hrebeni. To by už mohlo byť lepšie.
Ale za rohom sú ďalšie laná. Niektoré kompletne roztrhané. Iné vytrhnuté zo skaly. Už chápem – tak preto sme za celý čas stretli iba jedného človeka, ktorý tvrdil, že ide túto trasu.
Bojím sa, že čo bude za ďalším ohybom. Hovorím si, že ja nemôžem dať najavo, že mám strach.
Veď ako to potom zvládne Monika?
Nahlas komentujem podmienky, trať. Znova laná, scrambling, úzky traverz…
Neustále predýchavame. Chodníky a laná sú v zlom stave.
Až…
Kus trailu je celý zosunutý. Laná sa lesknú v doline.
Pozrieme sa na seba.
Je koniec.
Vieme, čo to pre nás znamená. Nádych, výdých, pozbierať zvyšok morálu a krôčik po krôčiku sa dostať do bezpečia.
A potom dole.
Alternatíva neexistuje.
Iba trail dolinou do Brennera. Trail v skale zrejme po zime zmizol.
Rešpektujeme hory. Viac urobiť nemôžeme.
Tentoraz nás silno vyškolili…
Použitá výbava
Oblečenie (na seba plus ďalšie vrstvy na horšie počasie)
Suknička so šortkami – La Sportiva Swift Ultra Skirt
Dlhé elastické bežecké nohavice – La Sportiva Triumph Tight Pant
Dlhé nepremokavé nohavice (vodný stĺpec 10000) – La Sportiva Drizzle Overpant
Tričko (merino) s krátkym rukávom – Blackhill Outdoor
Tričko (merino) s dlhým rukávom – Blackhill Outdoor
Nohavičky (merino) – Blackhill Outdoor (dámske nohavičky Gina)
Ponožky (merino) – Blackhill Oudoor (letné ponožky Chabenec)
Ponožky Five Finger UTN (dva páry)
Návleky na ruky
Buff, čelenka
Rukavice – La Sportiva
Rukavice (nepremokavé) – Black Diamond
Bežecká bunda (vodný stĺpec 10000) – La Sportiva Hail
Nepremokavá bunda (vodný stĺpec 20000) – La Sportiva
Letná páperová bunda – La Sportiva
Jedlo
Energy Bar (10 ks) – Edgar Power Energy Bar (kakao)
Energetický gél (10 ks) – Edgar Powergel (lesné ovocie)
Iontový nápoj (5 dávok) – Edgar Power Isotonic Drink
Proteínový nápoj (5 dávok) – Edgar Power Whey Protein (slaný karamel)
Proteínová tyčinka (5 ks) – DM Sportness (tyčinka 50% v bielej čokoláde)
Šumivý vitamín C – DM Mivolis šumivé tablety vitamín C (červený pomaranč)
Magnézium – DM Mivolis rozpustný prášok Magnézium Kálium Direkt
Wrapy (dve balenia)
Sušené mäso (dve balenia)
Tvrdý parmezán (1 ks)
Soľ
Olivový olej (1 dcl)
Orechy
Sušené ovocie
Elektronika
Čelovka Petzl Actic (s náhradnými batériami)
Čelovka Petzl na baterky (s náhradnými batériami)
Powerbank
Nabíjačka (s dvoma vývodmi plus káble)
Hodinky Garmin (s GPS navigáciou)
Mobilný telefón (so stiahnutými mapami offline z mapy.cz)
Ostatná výbava (spanie, kozmetika a drobnosti)
Dry Bag – Sea to Summit
Spací vak – Sir Joseph Minimis
Karimatka (alumíniová) – Thermarest
Bivy vak
Mini vankúšik (nafukovací) – Sea to Summit
Slnečné okuliare – Julbo Rush Reactiv 1-3 LAF
Cestovné balenie (ústna hygiena) – Curaprox
Hrebeň
Mini uterák – Sea to Summit
Univerzálny krém – Indulona
Krém proti zapareninám
Balzam na pery
Lekárnička
Servítky
Špagát
Gumička
Duck tape (páska)
Náhradné šnúrky do topánok
Nožík
Izotermická fólia (2 ks)
