V cieli 360 The Challenge (268 km/17000 m+ – na 4. mieste medzi ženami)
Čo Vás napadne keď znova vyskočí zo sietí nejaký môj ďalší výlet? Čo už tá šibnutá baba znova nevymyslí? Že je to super? Alebo že to preháňam? Keď som sa rozbehla s behaním stoviek, začalo mi byť hrozne ľúto, že po 17, 20 alebo 24 hodinách to skonči. Cítila som, že aj keď na začiatku sa motám niekde na konci, tempo nemením. Idem si stále rovnako a postupne stretám ľudí, ktorým som uvidela na začiatku iba chrbty. Nohy ma menej boleli na 50 kilometri ako na štarte. A druhý, tretí deň, moje telo akoby pochopilo, že teraz to bude takto. Je to dar? Alebo roky tréningu? Neviem. Viacdňové prebehy, prechody, preteky ma však omámili a cítim sa na nich veľmi dobre. Ak počúvam, čo cítim.
Na 360 Challenge som sa prihlásila už pred dvoma rokmi. Zaplatila štartovné aj letenku. A potom moja Katrinka ochorela. A dostala silný epileptický záchvat. A bola v nemocnici. Na ARO. A ja som nedokázala odisť. Tento rok som bola čast tímu na Big Bear Backyard Ultra Championship. Cez týždeň šampionátu som však ochorela, horúčky a vysoké CRP a účasť musela zrušiť. Veľmi ma to trápilo.
Ešte tento rok musím niečo zažiť! Buď vlastný projekt alebo preteky. Cítila som v sebe tú potrebu. A vedela som o 360 Challenge. Ale nemala odvahu sa prihlásiť. Čas, peniaze, mala som pocit ze nemám formu…
Stále som to riešila, až mi kamarát hovorí: „Sonička, nevymýšľaj a prihlás sa, veď celý rok drieš a zaslúžiš si to…“
Pár klikov a bolo… Letenka kúpená tak, aby som bola čím menej od detí. Utorok prílet, streda štart pretekov, limit pretekov v nedeľu 12:00, ale moja letenka je už na nedeľu 10:00. Nič sa nedá robiť – v pondelok už musím voziť deti do školy. Samozrejme, v stredu mi ochorela Katrinka. A ja som chytila stres. Čo ak jej znova bude zle? Čo keď bude mať horúčky, alebo záchvat? Nejdem. Kašlem na peniaze, zostanem doma. Alebo dobre. V nedeľu večer sa rozhodnem, ale skôr nie… Zostala som s ňou doma a čakala. Moje dievčatko to zvládlo. A ja som mala deň na balenie, chystanie a organizovanie.
Zvládnem to sama?
Neustále som riešila, či to sama zvládnem. Cesta lietadlom, transfer do mesta štartu, narýchlo registrácia, na druhy deň ráno štart. A hlavne po pretekoch. Budem schopná sa dopraviť späť na letisko? Nebudem 3 – 4 dni spať. Dám to najmä po pretekoch? Priebežne som ešte obvolávala všetkých kamarátov. Či by nešli so mnou. Nejako polepíme náklady. Chuť by aj bola, ale nemohol nikto…
Ešte posledná skúška. Monika. Odolná ženská, ultrabežkyňa, matka, archeologička, super parťáčka, ktorá nemala problém so mnou týždeň brázdiť Aosta Valley, supportovať Paliho a prespávať v aute. Bez sprchy a teplého jedla. Stačila hodina a bolo rozhodnuté. Ideme na dobrodružný výlet. Prenajmeme mini autíčko, v ktorom bude Monika jazdiť po ostrove na moje life base, ktoré sú cca každých 50 km. Spať samozrejme v aute. A ide sa..
V meste Tejeda je už od nedele Marek, ktorý tiež štartuje. Okrem nás je tam z rodákov ešte Čech Martin. Registráciu stíham len tak-tak. Brífing už nie. Neskôr zisťujem, že by sa zišlo na ňom byť…
Trasa má 268 kilometrov a 17000 výškových metrov. Nachádza sa na nej päť „life base“ alebo v preklade občerstvovacích staníc. Na všetkých bude teplé jedlo a na štyroch z nich možnosť prespať.
Popis pretekov podla organizátorov: Dlhá a technická trať, bez značenia a chodníkov, prudké stúpania od pobrežia až do 1600 m.n.m. Každý si bude sám manažovať svoj spánok a jedlo. Ste pripravení trpieť? Tento ročník bude najextrémnejší. Hmmmmm… To chce asi organizátor pôsobiť cool, myslím si…
Povinná výbava:
– tri litre tekutín so sebou
– jedlo na 24 hodín
– dve čelovky a náhradne batérie
– Fólia, power bank, dlhé nohavice a tričko, nepremokavé nohavice, bunda aj pončo, okuliare, rukavice, čapica, kompas, nôž, ručná navigácia, vytlačené mapy, lekárnička, filter na vodu
To už začína vyzerať naozaj vážne. Začínam byť v strese. Čo keď to bude naozaj ťažké a ja nestihnem lietadlo? Na ďalšiu letenku nemám peniaze. Naplním batoh povinnou výbavou. Au. 8 kíl. No uvidíme… Do dropbagov si prichystám náhradné tyčinky a oblečenie. O 23:00 si líham spať. Ráno 9:00 štartujeme.
TEJEDA – SANTA MARÍA DE GUÍA (59 km / 2300 m+)
Na štarte to, ako vždy, žije. Iba tí bežci sú trochu iní. Žiadni ultralight chrti, podskakujúci na čiare. Sú to ošľahané tvare, so zarezanými črtami, často už so šedinami. Svalnaté lýtka, veľké batohy, vekový priemer nad 40. Bežci? Áno, aj. A hlavne dobrodruhovia, mountainieri, horali, ľudia iskry pre mňa, moji ľudia…
Zapneme si GPS tracker a štartujeme. Konečne. Štart je rýchly. Ako na 50 km pretekoch. A ja sa nechávam strhnúť masou. Cítim, ako sa mi ťažký batoh zarezáva do ramien. S ôsmimi kilami na chrbte behať je sranda. Ešte že mam svoju bodybuildingovú minulosť.
Prvá čast vedie z mesta Tejeda na západ cez najvyšší kopec vo výške 1760 m až dole ku západnému pobrežiu a po ňom na severné pobrežie až do mestečka Guía kde je „Life Base“. 58 kilometrov, 2250 výškových metrov. Hlásia horúce počasie, až do 30 stupňov a na tomto úseku bude iba jedno mestečko Agaete, kde sa dá zohnať voda.
Po prudkom rozbehu sa našťastie dostávame ku stúpaniu na kopec Moriscos. Milujem kopce. Som tam silná. Cítim silu v stehnách, zadku, silno zaberiem paličkami. Mam to rada. Predbieham ľudí. Mužov.
Začínam chápať povinnosť mat tri litre vody. Krajina je tu už taká africká. Na Kanárskych ostrovoch som už bola na dovolenke, ale nikdy nie tu vo vnútrozemí. Zem je vysušená, červená… Stromy tu nie sú žiadne, alebo ak aj áno, tak len pár borovíc. Potom ešte kaktusy. Slnko neskutočne pečie a nie je tu ani kúsok tieňa. Mam krátke legíny a tričko a horím. Cítim ako mi pulzuje hlava na temene. A rozmýšľam, či je to zle. Neviem. Som zdravá, trombocytov mám pod normu, tak snáď nie. Cítim už soľ na tvári a rukách z môjho potu.
Pri týchto úvahách hodinky hlásia, že som mimo trasy. Ale kam ísť? Ved je tu iba chodník obrastený z každej strany kríkmi. Vraciam sa späť. Naháňajú ma traja Španieli, ktorí už vedia, o čo v týchto pretekoch ide a suverénne skočia do húšťavy vedľa chodníka. Skočím za nimi. Predierame sa a púšťame na seba pichľavé konáre. Po čase vyjdeme na vrchol kopca a začína zbeh, ktorý sa zmení na „mačo“ preteky. A ja sprostá s nimi.
Do Agaete prichádzam s vypitými troma litrami vody a ani jedným cikaním. Dokúpim vodu, colu, vyhodím smeti, umyjem tvár a cupkám ďalej. Pretekári okolo sú ešte stále na môj vkus príliš nabudení.
Čaká nás ešte 25 kilometrový úsek po pobreží s krátkymi, ale prudkými a technickými klesaniami a stúpaniami. Chvíľu bežím po pláži a pozerám sa na ľudí, ako si užívajú. Nemala by som toto robiť aj ja?
Okoloidúci na mňa pozerajú ako na zjavenie. Niektorí povzbudzujú. A veru nemala. Žijem. Naozaj žijem. Som šťastná. Úsek popri oceáne je dramatický. Obrovské vlny trieskajú o útesy, vytvárajú silný hluk. Ja splývam v pohybe s nimi a užívam si tieto chvíle.
Odkláňame sa od pobrežia, je tma, mala by som nasadiť čelovku, ale akosi sa mi nechce. Po dvoch zakopnutiach si ju dávam a prichádzam do „Life Base“, kde ma už čaká Monika. Zvládla presun serpentínami a čaká tu na mňa. Je to dobrý pocit.
Nechcem sa dlho zdržať. Dávam nabíjať telefón a hodinky. Sadám na zem, upracem si batoh, doplním tyčinky aj gély a Monika mi dopĺňa vodu. Idem si umyť nohy a dávam si nove pásky proti pľuzgierom. Chodidlá sú základ. Zjem ryžu s mäsom, kávu a na 10 minút si doprajem horizontálnu polohu.
Stačilo. Vyrážam do noci.
SANTA MARÍA DE GUÍA – TEROR (39 km / 2500 m+)
Vyrážam sama do noci. V tomto úseku ideme iba do nadmorskej výšky 950 m, ale od úrovne mora. A čakajú nás iné vychytávky. To však ešte neviem.
Po chvíli doháňam španielskeho bežca. Má ideálnu športovú postavu, super výbavu. Iba je nejaký pomalý. Naznačuje, že mu nie je dobre. Predbieham ho. Vyšli sme z mestečka a sepentínami stúpame hore. Na vrchole hrebeňa sa neviem trafiť do trasy. Je noc, tma a s čelovkou sa horšie orientujem. Krútim sa po hrebeni a neviem trafiť trasu. Za mnou zbadám čelovku. Doháňa ma pomaly Španiel. Počkám na neho. Skúšame hľadať trasu spolu. Prichádzame ku odvodňovaciemu kanálu a tam je ďalší zblúdilec. Hreší, lebo už pol hodiny hľadá trasu. Na konci kanála je betónový múr s kovovými vrátami. Sú mierne zdvihnuté.
Trasa mieri tam. To nie je možné. Po bruchu sa preplazíme popod vráta a ocitneme sa v nejakom tuneli. Kráčame 200 metrov a vychádzame do ďalšieho rákosia. Áno. Sme na trase. Toto je trasa.
Za rákosím stretáme Íra. Je celý skrvavený. Nadáva sám na seba. Takisto nevedel nájsť trasu. Tak to zobral po hlave a preliezol tunel zvrchu. Akurát nerátal, ze tam bude pletivo a kaktusy. Vyzeral fakt zle. Medzičasom mi stihol povedať svoje športové úspechy. Dvakrát absolvoval Spartathlon, päť ročníkov Winter Spine Race, víťaz 6-dňových pretekov na dráhe…
Moje nervy. Som tu správne? Neprepálila som to, keď som v takejto skupinke? Pri zbehu chvíľu nepozerám na hodinky a som mimo. Vletím priamo medzi kaktusy a jeden mi pretne ústa. Krvácajú. Navyše som znova mimo trasy. Chytám trošku paniku. Toto asi naozaj nebude pobehovanie pri mori. Musím dávať viac pozor, tento úsek idem celý v noci, trasa je vedená mimo chodníkov a pôsobí veľmi demotivačne, keď blúdim.
Podarilo sa mi vrátiť na trasu. Neviem, ako to okolo mňa vyzerá. Je tma, stále horúco. Na trase máme aj prírodnú rezerváciu, ale veľa z nej neuvidím. Doháňam „skupinu“ Talian a Španiel. Idú svižne a ja sa ich skúsim držať. Keď zastavím na cikanie, nikto z nich sa neobzrie. Každý si tu ide svoje preteky. A to je správne. Chcem pretekať s mužmi, tak sa musím o seba postarať.
Čelovka mi oznamuje, že končí a prechádza do úsporného režimu. Vytiahnem náhradnú a tá nefunguje. Dokelu, prečo? Skúšam to spraviť a moji dvaja spoločníci sa strácajú v tme. Ak tu zostanem s jednou končiacou čelovkou, mám smolu. Pridávam a dobieham ich. Hlavy dole a idú si svoje. Ja hlava dole a idem za nimi. Každú chvíľu kontrolujeme navigáciu. Čelovka svieti slabučko.
Dobiehame ďalsiu skupinu. Jeden Španiel hovorí, že končí. Zlomilo ho teplo a pomalý postup kvôli blúdeniu. Tento rok absolvoval preteky Crossing Switzerland a TOR350. Na TORe skončil na piatom mieste, čo je neskutočný výsledok. A teraz to vzdáva. Prišiel sem behať a on sa musí predierať cez húštiny… Mne to nevadí. Znova sa niečo nové naučím.
Prichádzame do mestečka Teror. Znovu je tu moja drahá Monika. Šoférovala sepentínami za mnou. Spala tri hodiny. V aute. Je to vzácne nájsť takéhoto človeka.
Na tomto mieste je iba ľahká občerstvovačka bez možnosti spania a teplého jedla. Nevadí, aj keksy potešia, plus WC a voda. Veci na nabíjačku, doplniť tyčinky, ošetriť nohy a zadok, vymeniť baterky v čelovke. Na ďalšom „Life Base“ už by som mala aj trochu spať.
TEROR – SANTA LUCÍA DE TIRAJANA 38 km / 2700 m+
Na tento úsek sa teším. Znova pôjdeme hore na kopce! Až do 1560 metrov nadmorskej výšky. A luxus, v strede je jedna dedina, kde by som chcela doplniť vodu a jedlo.
Vyrážam v kraťasoch a tričku. Je zima. Čaká ma stúpanie a verím, že to rozchodím. Je mi stále zima, ale hrozná. Fúka. Musím zastaviť a priobliecť sa.
Idem znova sama a užívam si to. Troška sa síce bojím záludnosti od organizátorov, ale už sa brieždi a ja verím, že to dám. Z 500 m.n.m. stúpam do 1000 m.n.m., potom do 1300 m.nm., znova trošku dole a tak zas a znova. Milujem tento život. Riešim iba základné veci. Mam takú čistú hlavu. Už neriešim nič. Pozerám sa do diaľky, inokedy pod nohy. Teším sa z plného vaku vody a správ, čo mi posielajú moji blízki. V strede ma čaká mestečko Vega de San Mateo, kde sa chcem posilniť jedlom a dokúpiť vodu.
Po čase som znova sama. Skúsim počúvať hudbu, ale nejde to. Hneď som mimo trasy. Odrazu prefrčí okolo mňa vysokánsky svalnatý Španiel s klobúčikom. Je to zvláštne. Niekedy doslova šprintuje a inokedy stojí, sedí, motá sa… Ja sa snažím isť tak rovnomerne. Nech sa nezraním a nevyhorím. Fyzicky ani mentálne. Možno by som mala ísť viac na doraz. Ale stále som v tejto oblasti nováčik. Čas na pretekanie ešte príde.
Predo mnou je mestečko Vega de San Mateo. Teším sa na INTERSPAR! Mam hroznú chuť na maslo. Kúpim si žemľu a dám tam polovicu masla. A chladenú colu. Stále je strašne horúco. Vbehnem do mesta. Podla mapky bude obchod 100 – 200 metrov z trasy. Vbehnem do uličky, som mimo. Vbehnem do druhej, znova mimo. Som nervózna zo seba. V hlave mam iba to maslo. Vidím Spar a bežím k nemu. Za mnou beží a kričí skupina organizátorov. Myslia si, že som sa pomýlila. Nikto ma nezastaví. Kupujem si dve žemle, maslo, colu, čokoládu. Maslo odkusujem a prstom robím priestor v rožku naň. Nie som dáma. Mňam. Polka kocky padla.
Prežúvajúc vychádzam z mesta znova do kopcov. Sama. Čaká ma znova stúpanie do 1555 m.n.m. a ticho od civilizaácie. Pomaly mám za sebou dva dni a jednu noc v pohybe. V najbližšom „Life Base“ by som už mala trochu pospať. Cesta sa krásne vlní, nestretám žiadneho pretekára a tak si cestu musím užiť bez hudby či podcastu. Míňam veľa skál, v ktorých sú väčšie a menšie jaskyne. „Life Base“ je už 400 metrov odo mňa, ale ja som stále v horách. Na mape vidím, že je cca 500 metrov pred dedinkou, je to horská chata. A tam na kameni sedí a čaká Monika.
Znova rovnaká postupnosť. Sadnem si na zem, vybalím smeti z batohu, prázdne fľaše, doplním vodu, vymením baterky, dám nabíjať hodinky a mobil, umyjem si nohy a nanovo prelepím pľuzgiere, najem sa a vyberiem sa spať. Je výhoda chodiť na preteky, kde je minimum žien. Dostanem vlastnú izbičku. Ľahnem si, ale spánok neprichádza. Adrenalín mi pulzuje v žilách. Je sedem hodín večer a mňa čaká celá noc behu. Hlava začína šrotovať. Čo ak bude znova ťažké sa navigovať? Čo ak pôjdem celú noc sama a budem v únave robiť chyby? Je to márne. Po pol hodine ležania vstávam. Vojdem dovnútra. Vidím že sa dvaja Španieli chystajú vyraziť. Prejaví sa moje slabšie ja. Oslovím ich, či sa môžem na noc pridať. Súhlasia a tak tri čelovky vyrážajú von.
SANTA LUCIA DE TIRAJANA – SORIA (51 km / 2900 m+)
Máme pred sebou najdlhšiu etapu a podľa organizátorov najťažšiu. Vystúpame do 1350 m.n.m. Budeme prechádzať cez skalnatý hrebeň, kde sú údajne lezecké úseky až klasifikácie 3 a organizátori nám tam natiahli laná. A na celej etape nie je nič. Žiadna voda, žiaden obchod ani krčma… Mám rešpekt.
Som rada, že nie som sama. Ale Španieli sa nejak uvoľnili. Vykecávajú sa. Som z toho nervózna. Pobehnem dopredu a čakám ich. Znova pobehnem a čakám. Toto nie je možné. Veď sme na pretekoch. A že vraj ženy sú ukecané. Som sračka. Po predošlých skúsenostiach s blúdením už to nechcem v noci zažívať. Znova čakám. Vycikám sa, napijem. Hovorím im, že sa teda asi odpojím.
Navrhujú mi, nech vydržím po prvé stúpanie, čo je 15 kilometrov. Z vrcholu kopca Roque Almeida by sme mali zliezať po lanách do dedinky Fataga. Dobre, skúsim. Ale oni kvákajú a kvákajú. Vzdávam to a rozbieham sa sama dopredu.
O chvíľu doženiem Španiela Oscara a Taliana Vittoria. Španiel ma ochotne púšťa dopredu navigovať. Je to únavné. Noci sú už dlhé a my sme 12 hodín potme. Vrchol kopca je ploský, motáme sa pomedzi kaktusy a trávy.
Blížime sa ku zostupu. Tu stojí organizátor. Upozorňuje nás, že sme na vrchole skaly a zostup bude trvať minimálne dve hodiny. Čaká nás scrambling a technický zostup. Nebojím sa – naopak – teším sa. Uplynulý rok ma Pali veľa brával na skaly. Baví ma to. Skladám paličky a lana sa ani nechytám. Radšej si hľadám vlastné chyty a stupy.
Predbieham chlapcov a púšťam sa dopredu.
Som hrozne unavená. Celý výstup ma vypínalo. Nepomohol ani kofeín. Dve noci sú dve noci. Mám plán. Keď zleziem dole do Fatagy, navlečiem na seba všetko čo mám, nájdem si nejakú lavičku alebo čistý smetiak a hodinku si pospím. Snívam už iba o spánku. Aký by mohol byť pekný tento úsek. Nič z neho však nevidím. Možno aj dobre, aspoň sa nebojím. Zostup je nekonečný. Tak hrozne chcem spať.
Dedinka je blízko a ja sa približujem tak pomaly. Raz však moje trápenie končí. Som dole.
Nachádzam si tiché miestečko, naobliekam sa a schúlim do klbka. Spím hodinu, až pokiaľ ma nevytrasie zima. Musím vyraziť.
Našťastie je tu ešte asfalt a tak môžem bežať. Asi mi už všetci ušli.
A odrazu vidím čelovku. Martin, jediný Čech na trati. Prihovorím sa a navrhujem, nech ideme spolu v noci. Súhlasí, ale za chvíľu ho stratím. Čakám. Rozbehneme sa a znovu ho stratím. Dokelu. Tak znova sama.
Z dediny odbočujem do prudkého kopca. Čaká ma 1000 výškových metrov do 1350 m.n.m. Stúpam hore a odrazu som mimo trasy.
Cítim divný smrad a zvuky. Vrátim sa naspäť a odbočím na druhú stranu. Znova zle. Znova sa vraciam na späť. Zbehnem dole doľava. Niečo tu kope a fučí. Zasvietim čelovkou. Dostala som sa k ťavej farme. Tak toto asi nie je správne.
Ešte jeden pokus. Je mi už do plaču.
Nachádzam smer, ktorým mam stúpať hore. Bez chodníčka.
Mam znova hrozné spánkové krízy. Skúšam jesť. Nepomáha. Skúšam žuvačku. Nepomáha. Skúšam zrýchliť.
Ocitám sa v kríkoch. Musím si znova ľahnút. Mam svoj štýl. Ľahnem si s ruksakom na chrbát a ruksak si vysuniem hore tak, že mi slúži ako vankúš. V momente, keď mi pokrčené nohy spadnú, musím vstať a isť ďalej. Také 3 – 4 minúty musia stačiť. Púšťam si podcast. Uspáva. Púšťam SNP playlist. Uspáva.
Vyťahujem poslednú moznosť. Techno. Slúchadla púšťam na maximum a telefón ma varuje, že si ubližujem.
Odrazu sa niečo pri mne pohne.
Ďalší bežec vstáva zo zeme. Bojuje s rovnakým problémom ako ja. A tak ideme až do východu slnka. Raz prebehne okolo mňa ležiacej na zemi on, raz okolo neho ja.
A už to cítim, vidím. Prvé farby ohňa. Oranžové náznaky na nebi. som zachránená. Viem, že s prvými lúčmi ožijem. Vychádzam akurát na vrchol kopca Morro del Guirre. Sadám si a kochám sa. V hrdle mam obrovskú hrču.
Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.
Vstávam a bežím. Po dvoch nociach a dvoch dňoch bežím. Akoby žiadna kríza nebola. Slniečko mi vlieva silu. Dobieham dvoch bežcov a potom ďalších dvoch. Teším sa už na „Life Base“ v dedinke Soria. Prebieham ešte okolo jazera Presa de Chira a potom nekonečnými hojdačkami až do dediny.
Monika je už tu. Prišla dopredu a stihla si pobehať okolo jazera. Je to super baba. Užíva si prírodu a pohyb. Nevadi jej, že spi dve – tri hodiny, poskladaná v malom Renault Clio, bez sprchy a teplého jedla. Moja krvná skupina.
Znova rovnaká postupnosť krokov. Spať nechcem, radšej v noci. Iba na desať minút si vystriem chrbát od ťažkého batohu. Beriem veci a vyrážam.
A odrazu. Baterka na hodinkách je takmer vybitá. Ako je to možné?
Ved sa celý čas nabíjali. Skúšam iný kábel – nič. Zrejme je problém s kontaktom. Bez hodiniek nemôžem ísť. Nemôžem držať v ruke navigáciu a tak bežať. Skúsim poprosiť dobrovoľníkov o pomoc. Vyčistia mi hodinky. Trošku to chytá. Ale nabíja pomaličky.
Nič sa nedá robiť. Musím počkať. Mohla by som využiť čas a ľahnúť si. Ale nezvládam. Som nabudená, nahnevaná. Strácam hodinu času. Vyrážam s 50 percentami.
SORIA – LA ALDEA DE SAN NICOLÁS (43 km / 2200 m+)
Opäť ďalší úsek bez možnosti doplnenia vody, alebo jedla. Žiadna civilizácia, žiadny prameň. Raz bude dedina nablízku. Znamenalo by to však pár kilometrov zísť z trasy.
Hneď na začiatku ma čaká stúpanie. Nejak sa mi ide ťažko. Je horúco a ja mam obavy z mojich hodiniek. Čo keď úsek bude technicky a dlhý? A hodinky nevydržia. Budem sa musieť navigovať telefónom.
Odbieham Martinovi, dobieham Vittoria a Oscara. Oscar sa ženie dopredu. Blúdi. Zastane a rozhodne sa počkať na nás. Tento úsek zaváňa problémami. Znova sme v úsekoch predierania sa kaktusmi a prechádzania po hrane kanálov. Stúpame stále hore a prichádzame na nádherný kopec Montana de Tauro.
Je tu nádherný výhľad. Trošku sa zamyslím a klusám po hrebeni. Kufor. Doriti… Ako je to možné? Som vyše 500 metrov mimo. Nieeeee… A to som sa chcela držať ostatných, ak by mi zlyhali hodinky. Hodiny na nohách sa prejavili.
Koncentrácia je už zlá. Je strašne horúco. Znova idem spolu s Vittoriom. Čaká nás krutý serpentínový zbeh. S ostrými kameňmi. To tak bolí. Nohy sú už rozbité riadne. A je stále horúco. Bolí každý krok.
Znova som spotrebovala vodu a tak vyzerá ze pri dedine Mogán budem musieť zliezť z trasy. Od nej máme ešte 20 kilometrov po noci a to sa bez vody neodvážim. Vittorio mi však oznamuje že on má vody dosť a tak pôjde dopredu, ved ja ho doženiem. Ale ja nechcem zostať sama. Mám slabé hodinky. Ale má pravdu. Sú to moje preteky. Som tu dobrovoľne a musím ísť sama za seba.
Bežím do Mogánu, čo to dá. Sú tu dva bary a obchod. Obchod zatvorený. V jednom bare súkromná oslava. V druhom si beriem vodu a colu a chcem zaplatiť. Majiteľ ma vyzýva k trpezlivosti. Majú už večernú pohodu. Vysvetľujem mu, že som na pretekoch. Zdôrazňuje mi, že ešte moment. Nechám mu tam 10 eur a balím batoh. Nakoniec mi vydá a ja bežím ako v prvý deň naspäť na trasu.
Zastaví pri mne auto. Organizátor. Na trackeri mám slabú batériu. Musí mi vymeniť tracker. Ďalšie zdržanie. Do kopca stúpam so slzami na kraji.
V strese som zabudla jesť a cítim, že ma trasie od nedostatku energie. Snažím sa jesť, ale veľmi to nejde.
Po čase dobieham Vittoria. Chcem s ním zostať až do „Life Base“. Tam už konečne potrebujem spať. Stále je veľmi horúco.
Keď vystúpame na vrchol, odrazu sa spustí silný vietor, takmer víchrica. Silný zvuk vetra ma desí. Pridávame tempo. Vietor zo mňa odvádza telesné teplo, ale nezvládam zastaviť. Tak radšej bežím. Do uší si dám slúchadla bez hudby. Silný zvuk vetra ma už toľko nedesí. Dva, trikrát spadnem. Trošku sa bojím. Hodinky sa vybili.
Posledných päť kilometrov sa zavesím na Vittoria a som vďačná, že mu to nevadí. Veľmi sa teším, ako si ľahnem. Chodidlá ma už neskutočne bolia. Tretí deň sa na koži už prejavil a ja cítim, že mi vyskočili pľuzgiere. Záverečný zbeh po asfalte je krutý.
Sme tu. Posledný „Life Base“. Musím sa dať poriadne dokopy, nech posledný deň zvládnem bojovať.
S Vittoriom sa dohodneme, že dobojujeme spoločne. Dávame si hodinu spánku a hodinu na servis.
LA ALDEA DE SAN NICOLÁS – TEJEDA (41 km / 3200 m+)
Tento rozbeh je už krutý. Rozbiehanie sa na pľuzgieroch bolí. Po čase bolesť otupuje, len znova nezastať. Spánok bol taký dobrý. Adrenalín ma však zobudil ešte pred budíkom. Nechápem to. Čo to robí, tá naša psychika. Je sobota skoro ráno. Ja bežím od stredy. A bežím. Aj napriek hodine spánku po pár kilometroch sa ozýva spánková deprivácia.
V stúpaní sa nám tempo líši – ale myslím, že teraz je už lepšie zostať spolu. V svetle čelovky vidím, že po ľavej strane je nejaký kaňon. Vyzerá to akoby nejaké staré bane, keďže sú tu lanovky s vozíkmi. Odrazu nás trasa vedie prudko dole. Schádzame až na dno kaňonu do rákosia a močariny.
Pred nami je betónová stena. Trasa ukazuje preliezť cez ňu. Tak lezieme. Škriabeme sa hore kopcom, prechádzame cez nejaké opustené budovy (zrejme bývalých baní). Teraz nás čakajú skaly. Veľmi sa nepozerám, čo je podo mnou. Radšej sa sústredím na každý krok. Iba sa sústrediť. Som už unavená. Rada by som si oddýchla, ale asi už na to nie je čas. Som už vo finále. Teším sa na východ slnka. Tie skaly musia byť nádherné.
A konečne to prichádza. Východ slnka. Na chvíľu sa zastavíme a robíme si fotky. Tieto momenty milujem. Všetka únava spadne, krása krajiny sa ukáže v tej najkrajšej podobe. Je však čas ísť. Zbiehame dole, pretíname opustenú cestu a znova stúpame hore.
Keby sme vedeli, čo je pred nami. Najťažších 20 kilometrov. Prečo?
Sme na holom kopci. Pečie slnko. Chodník neexistuje. Najprv ideme krížom cez rákosie, potom cez vyschnuté koryto, neskôr traverz po skale zarastenej bodliakmi. O čo tu ide?
Nohy mam už strašne poškriabané a škrabance na poškriabanú kožu hrozne bolia. Dvaja navigujeme a blúdime. Predierame sa raz cez kríky, inokedy cez kaktusy. Mäkké pichliačiky zostávajú v koži.
Voda dochádza. Sme hrozne pomalí. Nikto pred nami, nikto za nami. Terén je stále na otvorenom slnku, hojdá sa hore a dole, vedie nás po skalách a húštinách. 20 kilometrov a 8 hodín. Bez prestávky. Poškriabaní, znechutení, často štvornožky.
Posledných 20 kilometrov pred nami.
Bojím sa, že keď to bude takáto zrada, zlomí ma to psychicky. Čaká ma ešte vystúpanie do 1660 m.n.m, predikcia dobehu je 1:00 ráno. Ja už nechcem ísť potme. Takto to nemalo byť. Odporná dolina, vysala zo mňa veľa síl. Na celom tomto úseku znova nie je žiadna možnosť dokúpenia vody alebo jedla. Organizátori nám aspoň pri ceste nechali položené fľaše – 1,5 litra na osobu. Nezomriem…
Ale ja nechcem ísť potme.
Znova sa strháva vietor. Je mi hrozná zima a je to super. Neobliekam sa. Stúpame do kopcov. Vidím, že vchádzame do búrky. Bojím sa? Nie. Aspoň ma to preberie. Vietor ma občas takmer zhodí z nôh. Musím si dať fukérku. Začína pršať. Pridávame. Ideme cez krásny národný park. Vietor znova strašne hučí, som totálne zamrznutá, ale kraťasy už nebudem prezliekať. Musíme sa hýbať.
10 kilometrov do cieľa.
– „Vittorio, I do not want to use headlamp tonight.“
Vittorio pozrie na mňa a pridá. Sťahujeme predikciu. Už sme na 20:00.
Ešte posledný kopec hore a potom už len dole, trošku hore a sme v cieli. Na kopci je kameraman. Beží s nami a točí. Keď sa odpojí, my v nabudení zbiehame nesprávnou cestou. Otočka a odznova.
Posledné kilometre sú nekonečné. Nakoniec čelovku nasadzujeme. Ale už iba na pár minút.
Vidíme mesto a počujeme hudbu. Prší. Už nás čakajú. Je to magické. Som tu. 16. a 17. miesto. Zo 72 štartujúcich. Iba 39 dobehlo.
Rozmýšľam, kam ma táto skúsenosť dovedie. Zatiaľ viem, ze do Dolomitov. Za mojim novým priateľom Vittoriom. A k tomu, aby som nezabudla, že sa nesmiem vzdávať. Keď bude ťažko, budem myslieť na údolie, kde som strávila osem hodín. Aj na to, že na tento výlet som takmer nemohla odísť. Ako veľa som tu našla. Ďakujem.