360 The Challenge 2023 (Gran Canaria) – v cieľovej stanici Tejeda
360 The Challenge 2023 Full Story
V nedeľu som dobehla 269 km multiday preteky na ostrove Gran Canaria. A prišla do cieľa ako druhá žena.
V nedeľu som aj priletela domov. Za štyri dni som naspala štyri hodiny. Pomedzi kómatické stavy v lietadle som si znova a znova premietala scény z tohto šialeného dobrodružstva. Bol to pre mňa úplne nový level skúseností.
Z 80 štartujúcich pretekárov dokončilo akciu len 23. Ostatní boj nezvládli. Pre mňa bola iba jediná cesta…
Úvod
Nech je to pre mňa akokoľvek ťažké, nechcem sa vzdať. Vždy je veľa dôvodov, prečo trápenie ukončiť skôr…
Ja sa snažím pred každým mojim ďalším dobrodružstvom hodiny premýšľať. Za každým dobrodružstvom musí byť silná emócia. Tá mi pomôže sa mentálne pripraviť na hodiny koncentrácie, námahy, trápenia…
Je to už pár chvíľ – keď som sa rozhodla, že multiday ultra behy s minimálnou podporou sú to, čo chcem robiť. Tu sa cítim doma.
Čím viac technické. Čím dlhšie. V horách. Malé množstvo pretekárov. Manažment spánku a prestávok na mne… Fascinuje ma komplexnosť týchto podujatí. Neznamenajú iba prosto vedieť dlho behať. Behanie je nutná podmienka. Čo ešte?
Dôležité je mať viacero zručností a vedieť ich správne použiť.
Navigácia. Dostatočná hydratácia a výživa. Starostlivosť o kožu. Ochrana pred prehriatím alebo podchladením. Výbava… Dostatočná zásoba batérií, powerbanka, ale zas nie príliš veľa (kvôli hmotnosti). Mentálna sila.
Podcenenie ktorejkoľvek drobnosti môže znamenať koniec. Snáď iba pretekov… Podklady a gpx dostaneme až pár dní pred pretekmi. Aby nikto nemal výhodu.
Trasa na 360 The Challenge (okrem dĺžky 269 km a prevýšenia 14 km) je vedená voľným terénom mimo značiek.
Veľakrát sa prosto treba zahľadieť na krajinu a snažiť sa ju čítať. A priznám sa, v tomto dobrá nie som.
Ale učím sa.
Skúsim začať pekne po poriadku. Porozprávam Vám môj ďalší príbeh. Súčasťou neho ste aj Vy. Všetci, ktorí ste so mnou…
Tento rok bol pre mňa intenzívny, výživný, naplnený a aj úspešný. Keď som sa rozhodla, že maximum času budem venovať príprave na viacdňové ultrapreteky, prišla ponuka ísť na expedíciu do Venezuely a zlaňovať najvyšší vodopád sveta Salto Angel. Bola to pre mňa životná ponuka, ktorá sa neodmieta.
Ale čo moje behanie? Bežecká príprava sa zmenila na prípravu práce s lanom. Behanie počas troch týždňov vo Venezuele bolo tiež náročné. Kriminalita, pobyt v stene, extrémne teplo a vlhkosť…
Týždeň v Dolomitoch s Vittoriom ma však rozbehol a spoločne sme mohli absolvovať multiday preteky Eiger Ultra Trail 250 km (E250) a PTL (UTMB) 300 km.
Žiadne z týchto pretekov neboli zadarmo.
V prvý deň E250 sme mali šesť búrok. Prvých 48 hodín PTL v auguste nonstop snežilo.
Preteky 360 The Challenge na ostrove Gran Canaria som stále držala v hlave.
Sú to krásne preteky. Úžasná rodinná atmosféra. Parametre – dĺžka 269 km a celkové prevýšenie 14000 výškových metrov.
V novembri – u nás s najškaredším počasím, je to možnosť predlžiť si leto…
Ale boli aj nejaké ale.
Vzhľadom na to, že Eiger Ultra trail 250 aj PTL boli v extrémnych podmienkach, cítila som, že ešte nemám dobité mentálne baterky. Fyzická stránka sa mi zregeneruje celkom rýchlo. Deň po pretekoch už nabieham do ľahučkého tréningu. Ale mentálne som ešte nebola plná. Tiež som riešila financie a čas.
Ale. Túžila som isť. A tak som verila, že všetko sa tak nejako poskladá. Na preteky sa opäť chystal (tak ako aj minulý rok) i môj parťák Vittorio.
A tak som sa tešila, že sa s Vittoriom uvidíme.
Po minulom roku som sa rozhodla dať si pár dní na adaptáciu.
Mesiac som strávila v Tatrách, kde som behala už aj na mačkách.
Tu na ostrove som očakávala 30 stupňov.
Preteky štartujú v stredu. A ja prilietam už v sobotu.
Áno, je teplo.
30 stupňov („v tieni“).
Viacej ma však znepokojuje predpoveď. Na ostrov Gran Canaria má prísť horúci saharský vzduch.
Teploty vystúpajú na 38 až 40 °C.
Mám tri dni na ľahký tréning a spoznávanie krajiny.
S Vittoriom máme nejaké plány, dôležité je rozhýbať po ceste, ale príliš sa neunaviť pred samotnými pretekmi.
Nakoniec z toho boli tri poldňové výjazdy v kombinácii beh a chôdza.
Prezentácia a brífing
V utorok, deň pred pretekmi, sa chceme venovať pripravovaniu vecí, príprave drop bagov, aj účasti na registrácii i brífingu.
Na prezentácii sa dozvedám, že je 80 štartujúcich (v mojej kategórii jednotlivcov).
Znova komorná atmosféra.
Tak, ako to mám rada.
Dostávame štyri tašky.
Na 269 km budeme mať štyri life base. Mogán (76. km), Santa Lucía (134. km), Teror (194. km) a Fontanales (243. km).
Miesta – kde je pre všetkých pretekárov prichystané jedlo, pitie, zdravotná pomoc a lehátka na oddych.
Musím si všetko dokonale premyslieť.
Nemám tu nikoho ako support. Všetko, čo budem potrebovať, musím mať pripravené. Inak to už nezoženiem.
Do každého drop bagu si vkladám:
– náhradné oblečenie a spodné prádlo
– vlastné tyčinky, gély, jedlo
– náhradné čelovky a baterky
V dvoch drop bagoch mám tenisky na teoretickú výmenu.
Ja si tam ešte dávam colu a chlieb. Keď mi prestane fungovať žalúdok, spolu s gélmi to bude jediné, čo do seba dám.
Drop bag prinesieme na brífing. A čakáme, čo nám organizátor povie…
Je už v poriadku, že brífing začína pol hodinu neskôr. Južanská mentalita.
Dozvedám sa, že vodcovia na trase pracovali celý rok. Aby bola ešte náročnejšia, technickejšia a dobrodružnejšia ako minulý rok.
Tak teda neviem… Pre mňa toho dobrodružstva bolo minulý rok až-až. Aj som si poplakala. Ja už nechcem plakať.
Hneď prvý deň nás čakajú štyri úseky s výstrahou – náročné na navigáciu.
Ďalšie dni technické úseky cez skaly. Lano vraj nenaťahujú, ale nemáme spadnúť, lebo to by bolo zle…
Takmer celú trasu sa im podarilo viesť mimo značiek. Off trail. Ja viem, čo to bude znamenať. Kaktusy…
Mimoriadna pozornosť sa venuje predpovedi počasia. Predpoveď platí.
Nabádajú nás vždy, keď bude šanca zohnať vodu – nech zastaneme, doplníme, dokúpime, odfiltrujeme…
40 stupňov a 90 percent trasy bez tieňa nás môžu ohroziť…
Posledné prípravy…
Nastaviť budík a ísť spať.
Dá sa vôbec spať s takým adrenalínom?
1. deň – streda 15.11.2023
Preteky štartujú o 9:00 ráno. My musíme byť na štarte o 8:00.
Budú nám kontrolovať povinnú výbavu a trackery.
Tá kontrola ma veľmi neteší. Batoh som si pozorne zorganizovala tak, aby všetko bolo na svojom mieste.
Viem, že sa ma často pýtate…
Čo mám všetko so sebou na takéto viacdňové preteky… Tak som radšej napísala aj kompletný zoznam. Nájdete ho na konci článku.
Prichádzame na štart.
Toto nemám rada.
Milujem ľudí, ale v duši som asociál. Na preteky nechodím kvôli atmosfére.
Najviac trpím na štarte a prvé hodiny. Keď sa štartovné pole roztiahne a ja ostanem sama v horách, konečne sa nadýchnem.
Viem, že toto musím prežiť…
Organizátori sú milí. Určite to robia dobre. Problém je vo mne. Predstavujú každého pretekára, deti nosia naše vlajky, hrá hudba, fotí sa.
Konečne nás vypúšťajú do priestoru. Prvé prepaľovačky a lakťovačky. Bežíme ako blázni, lebo bežia všetci. Môj batoh má vyše 7 kg a zarezáva sa mi do ramien.
Bolí to. Vyráža mi dych. To už poznám. Myslím si, že je to adrenalín. Mám to vždy. Za chvíľočku bude dobre.
Po pár minútach už vidím nabudených pretekárov, čo zišli z trasy.
Nie, tu trasa nevedie logicky…
Rátam s tým, že prvý poldeň sa budeme vidieť aj s ostatnými pretekármi. Aspoň občas. Ďalšie dni budem (alebo budeme) často sami.
Verím, že sa nám podarí s Vittoriom držať spolu. Celé preteky.
Je 10:00 ráno a slnko šialene pečie. Trasu 360 The Challenge máme rozdelenú do piatich úsekov podľa life base.
Prvý life base v meste Mogán máme až po 76 kilometroch. Čaká nás 3700 m+, nazbieraných vo výške takmer od hladiny mora (33 m) až do 1300 m.
„Not that bad“, napadne ma. Ale na týchto pretekoch to môže znamenať aj 20 hodín. A nie preto, že ste bežecký loser.
Viem už, čo znamenajú varovania pred navigáciou.
Trasa povedie nekonečnými hlbokými dolinami uprostred skalných stien, bez turistických chodníkov, civilizácie, bez signálu a bez vody…
Pomedzi rákosie a kaktusy, naprieč odvodňovacími kanálmi a šachtami.
Neraz tu človek má priemerku 2 km/hod a motá sa ako v Bermudskom trojuholníku.
Gran Canaria je ostrov bez vody…
Takže na 44. km nám organizátor zabezpečí light refreshment La Aldea.
Z mestečka Tejeda vybiehame do rokliny Barranco Grande de Tejeda.
Po rýchlom zbehu stúpame po rozpálenej krajine hore do dediny Artenara (13. km).
Podľa mapy nám vyzeralo, že by tu mohla byť malá pumpa.
Vzhľadom na horúčavu by to bolo viac ako vhodné. A našťastie je. Kupujeme si vodu, rýchlo doplníme a stúpame znova hore.
Pretekári okolo sú stále ešte nabudení a v rýchlom tempe, ale v prudkom stúpaní často vidím bežca, ako zničený sedí na zemi.
Rozmýšľam, či po light refeshment La Aldea (44. km) mi voda vydrží. Začínam s ňou šetriť. Viem, že navigačne ťažký terén nás spomalí.
Ale hodiny, keď na nás bude páliť slnko, budú plynúť.
Aj napriek tomu, že sa pohybujeme vo výške nad 1000 m, nepohne sa ani lístok. Vlastne sa ani nemá aký. Stromy tu nie sú.
Začínam byť nervózna. Mám pocit, že nás všetci predbehli a sme úplne na konci. Pomaličky sa približujeme ku mestečku La Aldea (33 m).
Čaká nás dlhý zostup takmer až po hladinu mora. Voda nám došla už pred hodinou.
Od tej veľkej horúčavy nedokážem jesť a tak potrebujem dopĺňať aspoň tekutú energiu. Viem však, že to nie je dobre a budem to musieť zmeniť.
Inak mi žalúdok vypovedá službu. Počítam. Vypila som doposiaľ päť litrov tekutín. A necikala som ani raz…
Pozor. Na toto musím dávať pozor. Ináč skončím. Už keď ma dajú na infúzie, na preteky sa už vrátiť nemôžem. Budem musieť nosiť 3,5 alebo 4 litre vody.
Zbiehame do mesta La Aldea a hľadáme občerstvovaciu stanicu.
Je to iba malý stánok, ale s tým najvzácnejším, čo teraz môžeme dostať. Do všetkých fľašiek si pýtam izotonický drink.
Na občerstvovačku La Aldea sme prišli okolo 18:30. Zdržíme sa len pár minút a rýchlo vyrážame ďalej.
Sme pomalí. Po minulom roku – keď som skončila ako štvrtá žena, som tajne dúfala, že si zlepším umiestnenie aspoň o jedno miesto.
Teraz budem šťastná, ak vôbec prídem do cieľa.
O chvíľu sa však dozvedám, že celé pole pretekárov je pomalé. Od prvých až po posledných. Na trackeroch sa vidí, že ľudia blúdia a idú pomaly.
My s Vittoriom meníme stratégiu. Dali sme si cieľ prežiť.
Čaká nás ďalší úsek po prvý life base v Mogán (76. km). Už teraz nám je jasné, že prídeme v noci a že si nebudeme môcť dovoliť spať.
Z nadmorskej výšky 33 m (La Aldea) pomaly vystúpame do 1000 m. Potom klesáme a stúpame, klesáme a stúpame.
Trasa často vedie cez skalné steny. Veľakrát pri približovaní, neviem si vôbec predstaviť, kde bude cesta.
A potom krok po kroku stúpame po uzučkom chodníku priamo v stene a ocitneme sa na plošine na vrchu. Je to krásna krajina, aj keď tak horúca, pustá a drsná.
Veľmi sa už teším na Mogán.
Prichádza na mňa veľký hlad. Horúčava mi nedovolila jesť veľa kompletného jedla. Ale príchod do Mogánu nebude zadarmo.
Prechádzame ďalšou z dolín, technickým terénom a rovnakým aj zostupujeme.
Rada by som odviedla pozornosť počúvaním hudby, ale potom sa neviem sústrediť na navigáciu.
2. deň – štvrtok 16.11.2023
Prichádzame do Mogánu (76. km). Trasa vedie cez nočné mesto. Hľadáme life base. Našli sme konečne (o 03:40).
Vyzerá ako poľná vojenská nemocnica. Ľudia tu sedia, polihujú, strhaní v tvári, ťažko našľapujúci kvôli pľuzgierom.
Niektorí kašlú, iní zaspali na stole. Všetci sme špinaví od prachu a poriadne zhorení od slnka.
Ani si neumyjem ruky a vrhnem sa na cestoviny. A kura. A rizoto. A banány. A Nutellu. Jem všetko krížom krážom, rýchlo. A je mi dobre.
Aj keď mám hnusné čierne nechty a smrdím sama sebe. Žiaľ viem, že nemôžeme spať. Postupujeme oveľa pomalšie, ako sme mysleli.
A vtom… Dozvedám sa, že už vyše 20 ľudí vzdalo preteky.
A zrazu… Vidím lokálnu pretekárku, ktorá bola na druhej pozícii, ako sedí zabalená vo fólii a vydáva zvláštne zvuky. Počkať, to znamená…
Nie, Soňa. Kľud. Je prvý deň. Vonku 40 stupňov. Ľudia už kapú ako muchy. Sme pomalí. Nerieš poradie.
Ale aspoň na chvíľu som druhá žena. Vydrží to? Balíme veci a vyrážame. Do noci. A do horúčavy…
Do ďalšieho life base Santa Lucia (134. km) máme 58 km a 3300 výškových metrov. Najnižší bod je v nadmorskej výške 170 m, najvyšší cca 1200 m.
Vyrážam do noci so zmiešanými pocitmi. Sme sami. Pole pretekárov sa už veľmi preriedilo a roztiahlo.
Miešajú sa vo mne rôzne pocity. Túto fázu pretekov už mám rada. Telo sa dostalo do režimu. Prestáva sa brániť, ale neustály pohyb je to, čo sa teraz deje.
Cítim, že každá bunka môjho tela to prijala.
Ľahká úľava vychádza z toho, ako som pochopila, že pomalosť je relatívna. Nie je to moja vlastná neschopnosť, ale problém každého pretekára.
Marco, náš priateľ a víťaz minulého ročníka 360 The Challenge, išiel po prvý life base miesto plánovaných 12 hodín 16…
Rozbeh do noci z občerstvovacej stanice je pre mňa vždy ťažký. Pocit opúšťania bezpečia, civilizácie, ľudí a svetla, mi spôsobuje zvláštny pocit úzkosti.
Čierne myšlienky by mi pomohol zahnať rozhovor s blízkou osobou alebo počúvanie hudby. To si však tu veľmi nemôžem dovoliť.
S Vittoriom sme už unavení a konverzácia je namáhavá. Hudba nie. Stratím koncentráciu a bude zle.
Potrebujem byť v neustálom sústredení kvôli trase, ale aj terénu. Tri pády už mám za sebou, zdravotníci urobili, čo mohli…
Kráčame s čelovkami, občas pobehneme v miernom stúpaní, zahĺbení vo vlastných obavách. A keď tu. Zo zeme na mňa pozerajú dve očká.
Malý ježko. Obaja s Vittoriom ožijeme a rozplývame sa.
Učíme sa navzájom, ako sa to povie v našej rodnej reči. Je to milé, že sa tento človiečik objavil v mojom živote. Máme veľmi špeciálne priateľstvo.
Spája nás láska k horám a k dobrodružstvám v nich. Aj keď sme inej národnosti, iná generácia a žijeme inak, tu na trati sme ako jeden. Je to pre mňa vzácne.
Zabalím ježka do buffky a dávam ho na kraj cesty.
Čaká nás 36 kilometrov mimo civilizácie po mini občerstvovačku Ayagaures (111. km), ktorú organizátori dali kvôli vode. Potom ešte 22 km do life base Santa Lucía.
Tak veľmi dúfam, že si vyrobíme dostatočnú časovú rezervu, aby sme aspoň druhú noc mohli chvíľku spať.
Bez aspoň hodinového spánku budeme robiť chyby. A zvýšime riziko pádov…
Úsek pred svitaním je najťažší. Začína boj s potrebou spánku a únavou. Mám veľa techník. Kým je spánková deprivácia mierna, ešte pomáhajú.
Snažím sa byť minimálne oblečená, radšej nech mi je zima a môžem sa hýbať.
Neustále dopĺňam vodu a energiu, aby mozog dostal signál, že sa nespí. Ak sa mi už zatvárajú oči, skúšam si spievať, počítať násobilku, žujem žuvačku.
Ale raz príde čas, keď nezaberá nič. Vtedy už len dočkať sa svitania.
Prechádzame horúcim úsekom pomedzi kríky, ktoré už škriabu niekoľkonásobné vrstvy škrabancov. Bolí to. Obloha sa začína zafarbovať. A ja viem, že bude dobre.
Míňame okraj malej dediny, kde (po slovensky) skapal pes. Ani náznak živej duše. Voda nám musí vydržať.
Na 111. kilometri nás čaká občerstvovačka.
Podľa štekotu psov počujem, že sa k dedine Ayagaures už blížime. Samozrejme bolestivý a prudký zbeh. Prídem o nechty. To už viem.
Míňame malú krčmu a ja už vidím sanitku. A dobrovoľníkov. Srdečne nás vítajú. Hodinky ukazujú čas nášho príchodu o 16:35.
Veľa roboty už nemajú.
Dozvedáme sa, že na trati je už len okolo 30 pretekárov. Z 80 na štarte a to je iba druhý deň pretekov. Vyzerá, že misia urobiť drsné preteky sa podarila.
Sadám si na zem a hneď ku mne pribehnú dvaja mládenci. Úžasne sa o nás starajú. Doplnia vodu. Zdravotníci preverujú, v akom sme stave. Kameraman robí interview.
Veľa na jedenie tu nie je. Chlapec mi chce podať zvyšky nakrájaného melónu, pritom sa potkne a melón je na zemi.
Pýtam sa Vittoria, koľko času ešte potrebuje. Päť minút. Schmatnem peňaženku a bežím do krčmy. Videla som tam nanuky. Ale už je čas ísť.
Vyprevádza nás kameraman a fotograf.
Priznáva sa mi, že je prekvapený, že organizátori nezmenili opatrenia vzhľadom na 40 stupňové horúčavy. Myslí si že, je to veľký risk…
Stúpame znova hore. Čaká nás 23 kilometrov a vystúpame až do 1200 m. Odtiaľ následne sklesáme do druhého life base Santa Lucía na 134 kilometri.
Prechádzame okolo nádrže Presa del Angostura a odtiaľ stúpame hore.
Viem, že za chvíľu príde znova tma. Noci sú veľmi dlhé. Na týchto pretekoch je to výhoda, ale aj nevýhoda.
V tme na nás nepečie slnko a teplota aspoň trošku klesá. Ale orientácia v neznačenom teréne je veľmi ťažká. A spánková kríza je stále väčšia a väčšia.
Stúpame opustenou krajinou. Znova cítim ten nepríjemný pocit. Nechcem tým zaťažovať Vittoria. Ideme síce spolu, ale každý z nás musí bojovať so svojimi krízami.
Dostávame sa do orientačne náročného terénu. Bojím sa. Niekedy mám pocit, že tu zostaneme navždy.
Prosto podľa navigácie treba ísť zarasteným terénom a veriť, že ste správne.
Príchod na life base Santa Lucía nám vychádza tesne pred polnocou (o 23:57). Budeme môcť spať. Aspoň hodinu. Som šťastná.
Pamätám si St. Lucíu z minulého roka.
Čakala ma tam moja priateľka Monika. Pomohla mi, postarala sa o mňa.
Teraz ma tu nečaká nikto. Potrebujem sa umyť. Doškrabané telo, pot a prach je na rany zlá kombinácia.
Vojdem na dámsku toaletu a do záchodu dávi Japonec. Keď ma uvidí, našťastie bez slova odíde. Rýchlo sa umyjem v studenej vode a popri jedení si balím batoh.
Jedlo na týchto pretekoch je jednoduché, ale dobré. Dávam si ryžu s mäsovými guličkami. Dolejem vodu, nachystám čelovky, doplním tyčinky a rýchlo spať.
Máme hodinu. Zaspím v momente. Ale za desať minút som hore. Bolesť až do kostí. Volám to stovková bolesť. Nedá mi spať…
3. deň – piatok 17.11.2023
Pri odchode z lifebase Santa Lucía sa dozvedáme, že nás čaká technicky a navigačne náročný úsek.
Máme byť obozretní.
Už po pár metroch zistíme, že ideme zle. Naspäť. Cestička tu predsa musí niekde byť. Nakoniec sa trafíme.
Sú dve hodiny ráno.
Uvidíme, koľko mi vydrží nabudenie. Čaká nás 60 kilometrov a 2900 m+ do ďalšieho life base v mestečku Teror (194. km).
Pomedzi máme malú občerstvovačku na vodu v dedinke Valsequillo (171. km).
Naša trasa sa pomaličky stáča na východ a znova hore na sever smer Tejeda.
Dobrovoľník sa nás snaží potešiť. Tvrdí, že tu už nebudú štyridsiatky a možno aj trochu vietor zafúka.
Stúpame postupne smerom ku vrcholu Cuevas del Molino (1100 m), kde chytáme konečne východ slnka.
Toto miesto si pamätám z minulého roka. Išli sme tu opačným smerom.
Život je znova o dosť jednoduchší so svetlom. Aj keď zdroj svetla zo mňa o chvíľu už znova vysáva energiu.
Zbiehame do údolia.
A ja znova padám. Strácam už koncentráciu. Odniesol si to lakeť a zodratá noha. Už to ani neriešim. Mám pocit, že dnes je najhorúcejší deň.
Cítim, ako ma páli koža. Podobný pocit som mala na saunovom rituáli. Cítim zvláštny pocit. Chytím sa za tvár. Mám krvavú ruku. Krv. Rinie sa mi z nosa.
Vyťahujem servítku. Potom druhú. A potom tretiu. Musím niečo urobiť. Ideálne by bolo zastaviť sa a schladiť krk. Ale ako a s čím. Posledná servítka.
Verím, že už to prestane.
Neprestalo. Obetujem čelenku. Napchám si ju do nosa. Oznamujem Vittoriovi, že mám problém. Ale nemá mi ako pomôcť. Spomalím. Vittorio však nie.
Viem. Každý máme svoje starosti a musíme ich zvládnuť, ako vieme.
O niekoľko kilometrov bude ľahká občerstvovačka Valsequillo. Som vydesená. Čelenka už presiakla.
A tak používam buffku.
Pár kilometrov pred občerstvovačkou musíme zastaviť v malom tieni.
Slnko nás vysáva, spaľuje, sadisticky pečie a ničí každú bunku nášho tela.
Vyberám si z nosa kúsky krvi.
Stúpame pomaly k pomoci. Na občerstvovaciu stanicu Valsequillo (171. km) prichádzame okolo 13:45.
Zdravotníci sa ma ujímajú. Pýtajú sa, koľko to už trvá. Pár hodín. Po očistení ma nechcú len tak ľahko pustiť. Merajú tep, tlak, okysličenie.
Vyzerá, že som v poriadku a zrejme ide o extrémne vysušené sliznice.
A púšťajú ma ďalej… Po 11 km by sme mali prechádzať cez dedinu. Nabádajú ma, ak by som mala problémy, nech vyhľadám zdravotnú pomoc…
Na trati stretávame Giancarla. Je to môj parťák z tohtoročného PTL (300 km okolo Mont Blanc v rámci UTMB).
So smiechom hovorí, že tieto preteky sú vysoko eliminačné. Chvíľu ideme spolu. Je fajn znova ho vidieť.
V hlave sa mi vynárajú spomienky z PTL. A presvedčujem sa, že každé trápenie sa raz skončí. Tam som bojovala so snehom a mrázom v auguste.
Teraz v novembri bojujem so 40 stupňovými horúčavami.
Paradox.
Budem sa musieť zrejme trošku prispôsobiť môjmu problému s krvácaním.
Rozhodli sme sa s Vittoriom, že v nasledujúcej usadlosti si urobíme kratučkú prestávku. Na okraji mestečka Vega de San Matteo stoja organizátori so sanitkou.
Preboha. Dúfam, že ma nechcú zastaviť kvôli zdravotným problémom.
Našťastie je problém iný. Vypadol mi gpx tracker. Niečo s ním urobia a znova funguje. A my môžeme pokračovať ďalej.
Nemôžeme! Zabudla som si v dedine bežecké palice. Bežím, koľko vládzem späť. Bez nich by to bolo už pre mňa tak veľmi ťažké.
Začína mi štrajkovať žalúdok. Toto je moja nočná mora. Ak prestanem prijímať energiu, je to začiatok konca.
Jeden takýto krutý koniec som už zažila na PTL v roku 2022. Namiesto po svojich som do cieľa prišla na záchranárskom vrtuľníku.
Teraz už mám trochu viac skúsenosti.
Viem, že jedlo a energiu musím prijímať naďalej. Aspoň to, čo sa dá. U mňa to znamená čistý chlieb alebo pečivo, maximálne k tomu gél.
Dokým moje problémy neprejdú. Aspoň, že niečo existuje, čo mi funguje.
Tešíme sa na life base Teror. Na pretekoch zostalo už menej ako 30 ľudí. Máme už dostatočnú rezervu na to, aby sme mohli na life base spať. Blíži sa tretia noc na trati.
Pred nami je úsek dlhý 50 km. Potrebujeme si oddýchnuť. Ak sa nevyspíme, tak budeme robiť chyby v navigácii a budeme pomalší.
Mestečko Teror. 194. kilometer trasy. Life base. Jedlo a oddych. Prichádzame pred 22:00. Dohodli sme sa, že o polnoci vyrážame. Hneď nás odchytí dobrovoľník.
Chce kontrolovať našu povinnú výbavu. Nie. Ja nevládzem. Som hrozne unavená a hladná. Tento rok sa však organizátori rozhodli dôkladnejšie všetko kontrolovať.
Nielen povinnú výbavu, ale aj nepovolený support na trati. Na stole je narodeninová torta. Pýtam sa, či si z nej môžem dať.
Vzhľadom na môj žalúdok je to veľké riziko, ale musím. Prosím dobrovoľníka, aby som sa mohla najprv natlačiť tortou a až potom mu ukázať povinnú výbavu. Súhlasí.
Znova všetko čím rýchlejšie a efektívnejšie. Najesť sa a pomedzi baliť batoh, aby som všetko mala poruke. Nachystať baterky do čeloviek a vodu do fľašiek.
Umyť si nohy a tvár od prachu aj soli. A rýchlo si isť ľahnúť. Mám 1:15 hod. Oznamujem dobrovoľníčke, kedy chcem vstať a utekám do telocvične spať. Kóma.
Zobudím sa, ako so mnou niekto trasie. Mladá dobrovoľníčka na mňa hovorí. Pýta sa, či chcem pokračovať s Vittoriom ďalej.
Nechápem, kde som, čo sa deje, prečo som tu. Zaspala som!!! Vittorio už sedí oblečený na stoličke s čelovkou na hlave a s palicami v ruke. Doriti.
Spala som hodinu a pol. Ako sa mi to mohlo stať? Úplne ma vyplo.
Dobrovoľníčka mi tvrdí, že ma zobudila a ja som povedala, že vstávam. Nepamätám si. Vyrážame o 15 minút neskôr a chvíľu je ticho…
4. deň – sobota 18.11.2023
Predo mnou je 50 km úsek s 2900 m+ bez občerstvovacej stanice. Mali by tu však byť po ceste nejaké osady.
Nikto však netuší, či bude reálne niečo otvorené. A ak náhodou aj áno, či sa trafíme do otváracích hodín.
Záverečný úsek tejto etapy budeme stúpať do 1300 m a potom na poslednú lifebase Fontanales (243. km).
Ako sa nám znova ťažko odchádza z bezpečia. Vnárame sa opäť do hlbokej tmy a noci. Na trati sme už veľmi dlho sami.
Občas sa objaví Giancarlo – pred alebo za nami. Je to milý človiečik. Vysoký ako ja, ale nohu má obrovskú a širokú.
Musí kráčať špičkami od seba, aby mu nohy nezavadzali…
Tento úsek vystúpame postupne až do 1300 m. Je tu hrozne dusno a horúco. S Vittoriom za chvíľu obaja chytáme strašné spánkové krízy.
Prosto kratším spánkom telo neoklameme. Je piatková noc a my bežíme od stredy. Naspali sme tak tri hodiny maximálne spolu aj so všetkými krátkymi napmi.
Pokúšame sa o konverzáciu. Nič zmysluplné to už nie je. Môj žalúdok nefunguje a ja cítim, že nemám energiu.
Oznamujem Vittoriovi, že musím ísť na toaletu. To sa opakuje trikrát a ja už vyťahujem Imodium. Nohy sú už tak unavené, že vykonávanie potreby je výzva.
Rozprávam Vittoriovi, ako jedna moja známa vždy musela nájsť nejaký padnutý strom, keď potrebovala ísť na záchod – lebo ju nohy nedržali.
Vittorio sa pridáva. Ukazuje mi, ako používa palice, keď už je zle. Zapichne ich dopredu a pomocou nich si poradí.
Slzy nám tečú od smiechu a od zúfalstva, v akom stave sme…
Dohadujeme sa, že po pretekoch napíšeme manuál pre kritické situácie na multiday pretekoch a toto bude jedna samostatná kapitola. Zo smiechu sa mi znova rinie krv.
Vittorio dodáva, že pokračovanie bude 50 odtieňov červenej.
Aj napriek lepšej nálade o chvíľu prichádza kríza a Vittorio mi ukazuje na rovné miestečko, kde chce spať. OK, dohadujeme osem minút. Na chvíľu nám to pomôže.
A kluskáme ďalej. Po dvoch hodinách prichádza ďalšia kríza. Svitanie je ešte ďaleko. Vittorio si ukazuje ďalšie miestečko. Ja už odmietam.
Mentálne už chcem bojovať. Veľakrát si uvedomím, že klusám a zozadu do hlavy mi prichádza sen. Oči držím nasilu otvorené, telo sa pohybuje, ale sen sa už sníva.
Pozerám sa doprava do priekopy pri ceste. Čupia tam moje deti. Ako je to možné? Nie, to nemôže byť možné. Soňa, prestaň!!!
Ale spať už nechcem. Zapínam hudbu z mobilu. Do slúchadiel radšej nie, potrebujem sa dobre navigovať.
Idem dopredu, hudba naplno. Sme tu sami, nikoho to nevyrušuje. Vittorio poznamenáva, že má prvý krát na multiday race disco.
A konečne. Prvé ranné zore.
Máme pred sebou dlhé stúpanie. Hore by mala byť osada. Tajne dúfam, že tam bude niečo otvorené. Stále neviem jesť nič iné okrem chleba a pečiva.
Vchádzame do dediny. Je strašidelná.
Nie je tu ani živej duše. Ani povestné kanárske psy. Ani mačky. Vittorio poznamenáva že tu jedia ľudí, psov aj mačky.
Je sobota 8:00 ráno. Obchod s potravinami je zatvorený.
Zato čínsky obchod s milión zbytočnosťami otvorený.
Pán akurát dáva von figurínu s krikľavo červenými šatami a zlatými reťazami.
Pýtam sa ho, či náhodou nepredáva aj nejaké jedlo alebo aspoň vodu. Nie, nemáme šťastie. Ukazuje však o kúsok vyššie.
Vidím retro bar ako z 80. rokov v Amerike.
Tajne dúfam, že tam niečo budú mať.
Chlapík v obsluhe samozrejme nehovorí inak ako po španielsky.
Nejako sa dohovárame a dávame si kávu, colu a trvanlivý koláč. Tento koláčik je tu asi od vzniku dediny.
Na veľké šťastie zisťujem, že v bare majú dokonca aj chlieb. A tak si pár kúskov so sebou na cestu kupujem.
Vyrážame.
Okrem barmana a predajcu čínskych vecí sme tu vôbec nikoho nevideli.
Krajina sa mení.
Je trošku viac zelená. Ale dedina je strašidelná. Okrem toho, že tu zjedli všetky mačky a psov, ideme okolo dlhého plotu.
Na vrchu je celý posiaty ostrými črepmi skla.
Bojím sa.
Na elektrickom vedení visia zavesené bežecké tenisky. Vittorio poznamenáva, že toto tu robia s bežcami.
O ďalšiu chvíľu vidíme na strome zavesené tepláky. To už je na mňa priveľa.
Chytám energiu a rozbieham sa. Zbiehame dole.
Je tu futbalové ihrisko. Na tabuli sa píše, že je to camping. Okolo celého ihriska vedie vysoký plot a navrchu ostnatý drôt.
S Vittoriom sa na seba pozeráme a vybuchujeme smiechom.
Keby sme však vedeli, čo nás čaká…
Pamätám si jeden úsek z minulého roka. Údolie, ktoré malo iba 20 km, ale trvalo nám takmer sedem hodín… A to sme patrili k tým rýchlejším.
Celý rok sme ho občas s Vittoriom spomínali, ako veľkú skúšku morálu.
Tentoraz to nie je údolie.
Je to stena. STENA. Klesáme ku nej z 890 m (z osady Caideros) a zídeme dole až na 260 m (ku dedinke San Pedro).
V závere klesania chodník nečakane zmizne.
Stojíme na okraji veľkej „The Wall“.
Nevidím cestu, značku, ani mužíkov. Pečie. Skala prudká a tak nasatá horúčavou, že keď sa jej chcem chytiť, tak páli. Padnem raz a potom druhý krát. Som už vyšťavená.
Vittorio našťastie chytil druhý dych. Vidím, že všetky jeho zmysly sú napnuté naplno. Má za sebou bohatú minulosť v oblasti horolezectva a mountaneeringu.
Vittorio akoby vetril a čítal terén. Odrazu sa vnorí medzi trávu a skaly. Nám sa konečne odkrýva CESTA.
Bolestivá, prudká, zarastená, po vysiľujúcom slnku, ale cesta. Krátky úsek schádzame dve hodiny.
Dole doslova padám od únavy. Prosím o trochu oddychu. Nájdeme mini tieň. Ľahnem si na zem a hneď ma vypne. O chvíľu ma budí Vittorio.
– „Soňa, musíme ísť.“
Rozplačem sa. Chytí ma za ruku a kývne hlavou. Zvládneme to.
Cez slzy vstávam a stúpame hore. Čaká nás vyše 1000 výškových metrov popri stene po slnku. Oproti nám ide skupina turistov s vodcom. Tlieskajú.
Znova mi vyjdú slzy. Vedia, kto sme a čím prechádzame. Ďakujem! Zase krvácam. Vittorio ma fotí na pamiatku s nosom zapchatým krvavou servítkou.
Hore nás čaká fotograf. Vidí nás, ako zo zúfalstva vtipkujeme. Hovorí, že oproti inými máme perfect mindset. Na vrchole dobrovoľník preveruje náš zdravotný stav.
Ešte 10 km do Fontanales (štvrtý a zároveň posledný life base). A potom už „iba„ záverečných 26 km do cieľa. Akých? To ešte neviem…
Do life base Fontanales (243. km) napokon prichádzame okolo 16:30.
Už ma čakajú zdravotníci.
Ani sa neviem najesť… Hneď chcú vedieť, ako som na tom s mojím krvácaním. Znepokojuje ich, že neprestáva.
Prosím zdravotníkov, či by mi aspoň vedeli dať vedro so studenou vodou na nohy, keď ma budú vyšetrovať.
Svietia mi baterkou do nosa a vystriekavajú všetku zaschnutú krv. Dávajú si naozaj záležať. Dvaja ma ošetrujú a tretí ma drží, nech sa nehýbem.
Strácam cenných 15 minút z oddychu. Rýchlo sa najesť. A spať!!! Dávame si hodinu a pol. Prosím dobrovoľníkov, aby ma budili dovtedy, kým sa nepostavím na nohy.
A nebudem kráčať. Sľubujú. Mám pocit, že dobrovoľníkov je už viac ako pretekárov. Teda určite to pocit nie je. Ale je čas isť. Aj žalúdok sa trošku zlepšuje.
Volám kamarátovi Jančimu. Môj support na telefóne. Dokonale naštudovaná trasa, profil, ostatní pretekári.
S malou dušičkou sa ho pýtam, ako išli ostatní pretekári tento (posledný) úsek. Vyzerá, že veľká zrada tam nie je.
My však už hneď pri prvom výšľape strácame cestu. V tme je všetko tak ťažké. Žiadne odrazky a fáborky.
Vittorio nadáva, hreší, kľaje, mrnčí. Prosím ho:
– „Vittorio, I want to stay positive.“
Trošku sa to poddá a my pokračujeme. Hrozne sa bojím, že ma prikvačí spánková kríza. Už nechcem. Do cieľa v mestečku Tejeda máme 26 km a 1500 m+.
Zatiaľ to ide dobre. Keď prechádzame cez cestné sedlo Cruz de Tejeda (1520 m), stojí pri nás auto. Organizátor kontroluje.
Už asi vážne o nás majú strach. Sme v poriadku.
Vidíme dole pod nami cieľ – Tejeda. Je pre mňa veľmi ťažké prijať, že Tejeda je tak blízko, my však musíme urobiť ešte obrovské koliečko.
Pre mňa nezmyselne naberať kilometre navyše a okruhom prísť do cieľa. Ide to však.
5. deň – nedeľa 19.11.2023
Na malú chvíľu sa oddelíme.
Vittorio navštívi lokálnych psíkov za plotom.
Nevadí, už iba na vrchol a posledný zbeh.
V momente, ako začíname zbiehať, zákerná spánková kríza aj napriek cieľovému adrenalínu nás ničí, kvári, trápi.
Pri zbehu sa pozerám na terén a kamene, na ktoré došľapujem a nevidím nič. Iba veľkú bielu machuľu.
Každé trápenie má svoj koniec. A my prichádzame na asfaltku 2 km pred cieľom.
Nezrýchľujeme.
Spomaľujeme. A rozoberáme, akú silnú ryhu sme si touto akciou opätovne urobili do nášho života.
Sme tu. Sme tu. Sme tu.
Vidím svetlá. Počujem hudbu. Cítim cieľ.
Prichádzam s pokorou, potíšku, pomaly. S tým, čo stále hľadám a vždy nájdem. Čo mi tak chutí, aj tak strašne bolí.
Tá sadistická rozkoš, bez ktorej už neviem žiť.
Výsledky
Po poslednom úseku (26 km/1463 m+) z lifebase Fontanales (1000 m) prichádza v čase 91:00 hod (o 04:00 ZEČ) cieľ pretekov v stredisku Tejeda (1050 m) na 269. km okruhu 360 The Challenge (s celkovým kumulovaným prevýšením 14339 m+).
Úspešný príchod do cieľa znamená 2. miesto v kategórii žien a celkovo 16. miesto (v kategórii jednotlivcov).
Z 80 sólo pretekárov na štarte 360 The Challenge akciu dokončilo aj vzhľadom na horúce počasie iba 23 účastníkov (približne 30%).
Použitá výbava
Zoznam – obsah môjho batohu po pretekoch
V batohu som mala veci, ktoré patrili do povinnej výbavy (na trati mi ich dvakrát kontrolovali) a zvyšok moje osobné veci.
Povinná výbava
3 litre tekutín (väčšinou som mala 3,5 l a niekedy až 4 l)
Dostatočné zásoby jedla (civilizácia bola 1x až 2x za deň)
Dve čelovky (s náhradnými batériami)
Powerbanka
GPS Navigácia (hodinky)
Záložná navigácia s pokladovými mapami (telefón)
Papierové mapy (od organizátora)
Kompas
Finančná hotovosť (150 EUR)
Osobné doklady
Tričko s dlhým rukávom
Dlhé legíny
Rukavice
Čiapka (šiltovka)
Nepremokavá bunda (vodný stĺpec min. 10000)
Nepremokavé nohavice (vodný stĺpec min. 10000)
Lekárnička
Izotermická fólia
Emergency Shelter
Píšťalka
Road Book (od organizátora)
Odporúčaná výbava
Palice
Opaľovací krém
Tablety na čistenie vody (Micropur)
Jedlo a pitie v batohu (na dopĺňanie energie)
Hypertonický nápoj Edgar (dávkovaný v sáčkoch)
Lepeňák (biela bageta s maslom, šunkou a syrom)
Suché pečivo
Zmes orechov a sušeného ovocia
Cukríky Anticol (počas multiday pretekov mám vysušené sliznice a hlieny)
Žuvačky (pri žalúdočnej nevoľnosti)
Energetické gély Edgar
Tyčinky Edgar
Proteínová tyčinka DM
Jedlo a pitie na lifebase
Voda, minerálka, káva
Ryža s kuracími prsiami
Ryža s mäsovými guličkami
Biela bageta s džemom
Jablko
Horká čokoláda
