UTLAC 250 (Lake Como Ultra Trail 250 km 2024) – v cieľovej stanici Lecco
UTLAC 250 Full Story
UTLAC alebo Lake Como Ultra Trail…
Lago di Como alias Lario…
Na jednej strane turisticky vychytené miesto neďaleko Milána, na druhej strane tak prekvapivo odľahlé a nádherné horské miesto s milión prekvapeniami.
Na 250 km dlhé preteky UTLAC 250 na Vás nevyskakuje reklama z Facebooku, ani nemajú tisíce finisherov…
Väčšina z Vás, aj keď behá ultramaratóny, asi nikdy o týchto pretekoch nepočula. A takisto ako ani ja.
Ale mám jedného ultra priateľa Vittoria. A ten mi raz o UTLAC porozprával. Bol na prvých dvoch ročníkoch. Najprv ich štartovalo do 20 a potom do 40.
Tak to je niečo pre mňa!!! Komunitné preteky v horách, kde sa po pár hodinách tak rozpŕchne štartové pole, že väčšinu dňa nikoho nestretnete.
Úvod
Pri zostavovaní plánov na rok 2024 bolo teda jasné, že preteky UTLAC 250 (Lake Como Ultra Trail 250) v kalendári budú.
V máji UTLAC 250, v júli 400 km na Crossing Switzerland a v auguste tretí krát 300 km na PTL (UTMB). Áno, znova. PTL sa už pre mňa stáva „náboženstvom“.
Po ukončení sezóny v novembri úspešnými 270 km pretekmi 360 The Challenege na Gran Canaria (s medailou) som sa tešila na športovanie bez tlaku.
A tak som robila, čo mi chutilo. Hlavne skialp a boulderovanie, ktorému som úplne prepadla pod Jurajovým vedením. Odrazu bol marec a ja som chytala stres.
Po analýze pretekov UTLAC 250 som zistila, že aj napriek prevýšeniu 13000 m+ sú prudko behateľné a mala by som ich dokončiť do troch dní.
Ufff. Mám radšej technické pasáže, kde ide o komplexný pohyb v teréne, navigáciu a odolnosť. Tu bude treba búšiť.
Mesiac pred pretekmi UTLAC 250 ma navštívila ešte aj črevná viróza a moje trávenie ostalo ako na vode.
Aj napriek tomu som sa neskutočne tešila na ďalšie dobrodružstvo a pripravovala som sa maximálne, ako som vedela.
S Jurajom sa mi podarilo pred pretekmi UTLAC dvakrát tréningovo vycestovať ku jazeru Lago di Como (Lario).
Logistika v tejto oblasti je veľmi jednoduchá a nestojí veľa peňazí (podrobnejšie popísané v článku „Talianske Lago di Como a švajčiarsky Graubünden“ – odkaz).
Som šťastná, že som mohla trénovať na trase v kľude bez pretekárskeho zhonu. Mohla som si aspoň predtým užiť tú úžasnú prírodu a výhľady.
Okrem toho som poctivo mobilizovala, riešila som problémy s kolenom a dávala som dokopy výbavu…
Už minulý rok som sa dohodla, že so mnou pôjde Aďka, ako support. Aďka si zobrala na posilu Zuzku a spolu s Jurajom vytvorili môj vysnívaný support team.
Okrem toho sme mali ešte mozog celej akcie Jančiho, ktorý bol na telefóne, keď bolo treba poradiť ohľadom odhadovaných časov.
A samozrejme moja Veronika.
Vždy so mnou…
Minulý rok som mala veľkú krízu v tom, či dokážem pokračovať v pretekaní na „multiday races“ sama.
V tých vypätých situáciách, extrémnej vyčerpanosti aj radosti mi chýbalo mať pri sebe niekoho, kto bude so mnou tieto zážitky zdieľať.
A teraz som tu.
A nie sama…
Pár dní pred pretekmi som zasypávala organizátorov množstvom otázok. Stránka aj pravidlá boli iba v taliančine.
Áno, na týchto pretekoch sa niekedy cítim ako mimozemšťan. Pretekári pochádzajú spod kopcov. Švajčiari, Taliani, Francúzi, Španieli. A jedna Slovenka…
Našťastie však Marta komunikovala po anglicky, Juraj po taliansky a ja som si postupne poskladala všetky podrobnosti.
Finálnu trasu sme však dostali až dva dni pred štartom. Najvyšší bod trasy Monte Bregagno (2107 m) bol celý pod snehom aj s priľahlým (severným) hrebeňom.
Nakoniec sa organizátori rozhodli pre zmenu trasy a traverz iba v 1900 m, ale ako povinnú výbavu sme museli mať mačky. Predbieham. Pekne postupne.
Ale priznám sa, že tento fakt ma celkom vystrašil. Vrátili sa mi zážitky z minuloročného PTL. V auguste prvých 48 hodín v hustom snežení. Desivý zážitok.
Prezentácia a brífing
Štart pretekov bol v stredu o 18:00 v meste Lecco. Cesta je dlhá a tak som cestovala už v nedeľu večer do Švajčiarska k Jurajovi, odkiaľ je to už iba kúsok.
Získala som dva dni na to, aby som sa zotavila z cesty, dospala a v kľude prichystala. V utorok v noci prišli dievčatá a ráno sme vyrazili spolu na štart.
Už cesta bola poriadne dobrodružstvo. Po zime bol čerstvo otvorený Splügen Pass (2114 m) aj s tonami snehu (ktoré dávali pocit, že sme uprostred zimy).
Keď sme cez sedlo prešli na opačnú stranu, prišli sme do iného sveta. Slnko, teplo, talianska káva a pohoda.
Na prezentácii k nám boli veľmi milí. Jeden z organizátorov ma (aj dievčatá) previedol po každom kúte zázemia.
Baby okolo seba šírili slovanskú energiu a nejeden Talian zabudol, čo vlastne robil. Čakal nás obed a brífing.
Na brífing som bola zvedavá kvôli tomu, aby nám vysvetlili situáciu ohľadom snehových úsekov a búrok, ktoré mali byť na štarte v Lecco.
Niečo bolo preložené do angličtiny a zvyšok som si domyslela. Zostávali tri hodiny do štartu. Neznášam to. Neznášam. Prosto toto musím vytrpieť.
Hudba, hluk, adrenalín… Ostávajúci čas som strávila v šatni na zemi na karimatke a snažila sa načerpať sily na nočnú etapu.
S jedlom som musela byť opatrná. Žalúdok ešte nebol zotavený. A tak som točila dookola ryžu, pečivo a suché keksíky.
Tesne pred štartom nám ešte pridelili trackery, odovzdali sme drop bag (ktorý nás mal čakať na troch lifebase) a už nás hnali pod oblúk.
Pol hodinu pred štartom vyčíňala riadna búrka. Na štarte v Lecco som stála s dáždnikom a bundou cez plecia. Nohy stuhnuté.
1. deň – streda 08.05.2024
Odštartovali sme konečne o (plánovaných) 18:00 po spomínanej výdatnej búrke pred začiatkom pretekov…
Samozrejme, štart bol rýchly a prepálený (ako vždy). A ja som mala kŕče ešte aj za ušami a nevedela som chytiť dych.
Tak to býva vždy. Iba prežiť. Hlavne, že to už začalo a ja som v priestore. Rýchlo som sa obhliadla za dievčatami.
Zrejme ich uvidím až na prvom life base Colico (po prvých 50 km a 2600 m+). A Juraja zrejme tiež. Uviazol v zápche na diaľnici, keď po práci vyrazil za nami.
Na tejto časti (po lifebase Colico) nás čakajú tri malé občerstvovačky. Na 17. km Lierna, na 27 km. Perledo a na 36. km Dervio. Aký luxus.
Žiaľ, tento komfort je vykúpený rýchlym tempom. Na to som si už odvykla. Tak mala som sa menej zabávať na skialpoch a bouldroch. Teraz sa musím trápiť.
Organizátor povolil supportu, že môže byť aj na občerstvovačkach. Mňa sa to síce zatiaľ netýka, ale verím, že za chvíľu sa to zmení.
Prvý (50 km) úsek zo štartu v Lecco po lifebase Colico sme takmer celý bežali. Až na jednu časť…
Bol to výšľap v oblasti Ortanella (z 200 m do 960 m). Na toto som sa tešila. Aspoň trocha zmena pohybu.
Občerstvovačky v mestečkách Lierna (17. km) a Perledo (27. km) preletím. Ešte nie je čas sa zdržiavať. Svoju pomalosť musím nahradiť efektívnosťou.
A na tretej občerstvovacej stanici v Dervio (36. km) už je Juraj. Tak už ani ja nie som úplne sama.
Som šťastná, že je tu niekto – aby mi pomohol, povzbudil ma a objal. Dostávam energiu a teším sa, ako uvidím všetkých na lifebase v Colico (50. km).
2. deň – štvrtok 09.05.2024
Do mestečka Colico prichádzam o 02:35 ráno po 8:35 hod behu. Som celá zasolená a prepotená. Po búrkach bolo veľmi sparno.
Okrem toho, z tepla aj tempa sa rozbehol aj môj žalúdok a ja si dávam pravidelné dávky imodia. To je žiaľ realita mojich pretekov takmer vždy.
Na lifebase Colico urobíme rýchly servis. Vymeniť ponožky, doplniť vodu, tyčinky, gély aj pečivo a trošku prejsť nohy hypervoltom.
A valí sa ďalej. Musím vydržať 15 km úsek po rovine a asfalte. Potom trasa znova začína stúpať. Tento úsek ma neskutočne nudí.
Je tma, horúco, idem po akejsi hrádzi. Ešte občas musím odskočiť do kríkov. To nie je veľmi ideálne.
Na túto etapu musím byť silná. Viem, čo ma čaká. Väčšinu z nej som prešla v tréningu s Jurajom. Po asfaltovom úseku vystúpam do hor a budem tam 78 km.
Na tejto časti trasy nie sú zdroje vody a preto organizátor zabezpečil občerstvovačky zhruba každých 15 km. To ma trochu ukľudňuje.
Bojím sa dvoch častí. Budeme prechádzať nekonečnými hlbokými roklinami s brodmi potokov…
Také hlboké, že tam nie je signál ani na telefonovanie a gps navigácia sa mi pri tréningu zbláznila viackrát. Postup je tu pomalý.
Potom nás čaká najvyšší bod trasy. Monte Bregagno (2107 m), ktorý budeme po zmene od organizátora traverzovať tesne pod vrcholom (kvôli snehu).
Juraj sa rozhodol, že kde bude prístup, tam ma počká (aby mi pomohol a mentálne ma podporil).
Nie je to až také ľahké. Prechod medzi občerstvovačkami na aute (dookola) je niekedy komplikovanejší ako behom v horách.
Autom treba obchádzať dlhé doliny a sedlá. A nie na všetky občerstvovacie stanice vedie cesta.
Tempo na pretekoch sa pomaly utriaslo a ja sa obchádzam s troma Talianmi – s dvoma mužmi a s babou Valeriou.
Hore kopcom som rýchlejšia ja a na zbehoch zase oni. Viem, musím to viac potrénovať.
Teplota rýchlo stúpa. Je horúco a sparno. A tempo stále relatívne rýchle. Beháme takmer všetko.
Nedarí sa mi plnohodnotne jesť. Na žutie chlebu si už na pretekoch zvykám. Trošku ma trápi, že množstvo kalórií nie je dostatočné.
Na túto etapu by som nerada bola sama. Hlboké nekonečné rokliny sú pre mňa mentálne náročné.
A trochu sa bojím snehového úseku na hrebeni Monte Bregagno (kde máme povinné mačky).
Vyzerá, že Valeria to cíti rovnako, takisto ako jej dvaja talianski parťáci a jeden Španiel. Je veľmi milý, neustále sa usmieva a behá s ľahkosťou.
Celý úsek (až po zbeh z Monte Bregagno) bežíme spolu, až kým sa na jeho bielych elasťákoch neobjaví hnedý fľak a on niekde zmizne…
Pred stúpaním na hrebeň a výstup na najvyšší bod Monte Bregagno je ešte občerstvovačka v dedine Garzeno (109. km). Tam už ma čaká Juraj a dievčatá.
Som zhorená od slnka. Nesmiem sa zdržať dlho. Chcem sa udržať v skupine kvôli bezpečnosti.
Neviem, aký bude snehový traverz. Juraj mi rýchlo zoženie kávičku a ja už musím poriadne pridať, aby som dobehla moju skupinu.
Teraz sa dlho neuvidíme. Až na lifebase Plesio (129. km) zhruba v polovici pretekov, kde máme možnosť „pridať si“ pacera. Na toto sa veľmi teším.
Bude to pre mňa prvýkrát v živote. Som zvyknutá na self suport akcie a táto zmena pre mňa bude veľmi príjemná (obzvlášť s blízkou osobou).
Stúpame, stúpame a stúpame. Prevýšenie 1000 m+ na jeden záťah. Pot mi steká do očí a štípe ma. Prídeme po vyhliadku na Lago di Como.
Našťastie som v kopcoch silná a tak mám chvíľu čas oddýchnuť si, kým príde zvyšok skupiny. Ďalšie stúpanie. A potom…
Prudká odbočka na trávy doprava. A vertikálne, takmer kolmé stúpanie. Tu nám už hory dávajú najavo, že „sme vyššie“. Vietor je taký silný, že mi vyráža dych.
Naťahujem si aspoň tenkú bundu. Mám celý mokrý chrbát a bojím sa, čo by to so mnou urobilo. Ostatní sa zatiaľ tvária, že im bundu netreba.
Až keď ja naťahujem čelenku, buffku a rukavice, oblečú sa aj ostatní. Som už zo silného vetra na kosť premrznutá.
Pred nami sú snehové polia. Pozerám, že nikto si nenaťahuje retiazky. Ak zastanem a dám si ich, tak stratím skupinu.
Idem teda s nimi a modlím sa, aby som sa nešmykla. Bežíme hrebeňom a vietor ma zráža do strany. Držím sa s Valeriou spolu.
Je to zvláštne pekné. Veľakrát v takýchto situáciach na pretekoch nájdem blízkosť s cudzím človekom.
Valeria sa obliekla neskoro. A začína jej byť zle. Divne kašle a napína ju na zvracanie. Taliani aj Španiel nám odbiehajú dopredu.
Valeria v silnom vetre zvracia. Dám si na seba fóliu, sadnem si na kameň a čakám ju. Posiela ma dopredu. Odmietam.
Prídeme dole spolu. Niekde pod hrebeňom by mala byť malá občerstvovačka Sant’Amate (1617 m).
Je tu malá kamenná búdka. Bežci pred nami k nej odbočujú. A tam dvaja úžasní dobrovoľníci, ktorí tam doniesli focacciu a teplý čaj. Raj na zemi. Posilníme sa…
S Valeriou dobiehame do dedinky Plesio (129. km). Na tejto lifebase mám v pláne krátky spánok. Je druhá noc, rozumnejšie bude zrejme aspoň hodinu spať.
Môj žalúdok nefunguje dobre. Tieto preteky sú už rozhodnuté. Budem limitovaná tým, čo do seba dokážem dať a čo pôjde zo mňa von. Realita ultra.
Na lifebase Plesio robím krátky servis. Efektívne, ako vždy. Umývať sa tieto preteky nebudem, sú to len tri dni. Iba čisté ponožky kvôli pľuzgierom.
Doplniť vodu, gély aj tyčinky Edgar, najesť sa, prejsť nohy hypervoltom, dobiť si čelovky (aj náhradné batérie) a spať.
Miesto na spanie pre pretekárov sa mi nepáči – príliš rušné a je tam svetlo. Hľadám ďalej. Otvorím dvere. Je tam kotolňa. Ideálne.
Natiahneme tam karimatku, zatvorím sa tam a mám 45 minút na spánok. Potom s Jurajom nasadíme čelovky.
Vyrážame okolo polnoci do tmy.
Teším sa.
3. deň – piatok 10.05.2024
Po opustení lifebase Plesio najprv sklesáme do mestečka Menaggio dole pri jazere Lago di Como (Lario).
Tu som trénovala pred mesiacom (a spala v peknom hosteli). Z Menaggio nočné, dlhé a súvislé stúpanie. V tejto etape nás čaká 60 km s prevýšením 3000 m+.
Je opäť dusno a sparno. Je mi znova zle. Posielam Juraja preč… A jedlo ide zo mňa von. Nechcem, aby ma počul vracať.
Som slabá, ale idem ďalej. Viem, že na hrebeni už bude lepšie. Výhľady a východ Slnka ma vylieči.
Občas stretneme nejakého pretekára. Juraj prvýkrát vidí takéto preteky. Adrenalín v ňom potláča únavu a drží so mnou tempo.
Odrazu v stúpaní osvietime postavu v kapucni sediacu na kameni. Vyzerá to desivo. Pretekár „zombie“.
Spí posediačky. Dostávame sa už do druhej noci a ľudia sa postupne menia na živé mŕtvoly.
Vietor na hrebeni ma trochu preberie. Vody tu nieto, ale my máme našťastie cestou refugia (kde sa posilníme).
Veľmi skoro je horúco. Cítim, že moje telo ešte nie je adaptované na horúčavu. Počas pretekov sa však určite adaptuje.
Tento úsek je pekný. Sme veľa na hrebeni okolo Monte di Tremezzo (1699 m). Bežíme po otvorenom priestore.
Slnko z nás vysáva energiu. Lifebase Cernobbio (187. km) mi vychádza na poobedie. Rozmýšľam, či budem spať.
Bojím sa ísť do noci na ďalšiu etapu. Viem, že budem na hrebeni, kde som minule prekvapila obrovské stádo divých svíň.
Občasná debata mi pomáha prekonávať krízy zo žalúdkom. Tak rada by som sa poriadne najedla.
Zbeh do mestečka Cernobbio je krutý. Horúčava a nepravidelný povrch, pri ktorom skrúca členky. A potom ešte dlhý asfalt popri ceste pomedzi ľudí.
Na lifebase si už musím dať ošetriť pľuzgiere a zatejpovať sval na kvadricepse, ktorý mi skrúca do kŕču. Dievčatá tu ešte nie sú s mojou taškou.
Som z toho nervózna. Uviazli niekde v zápche. Ani robiť support na pretekoch nie je jednoduché. Chápem ich, ale nervozita prichádza.
Rozhodla som sa dať sa rýchlo do poriadku a nespať. Je okolo 17:00. Ešte môžem potiahnuť tri-štyri hodinky po svetle. Dievčatá dobehnú totálne vystresované.
Berú svoju úlohu zodpovedne. Ja som čas využila na jedlo a ošetrenie zdravotníkom. Snažia sa ma presvedčiť na krátky spánok.
Ľahnem si na pár minút, ale cítim, že to nemá zmysel. Adrenalín mi pulzuje v krvi. Vstávam a cítim Jurajov prísny pohľad. Dávam si slúchadlá na uši a vyrážam.
Musím prejsť cez mesto Como. Najrušnejšie miesto okolo jazera. Milióny turistov, ktorí majú dojem, že videli Lago di Como. Akí sme šťastní ľudia.
Kondícia a skúsenosti nám dávajú možnosť vidieť a zažiť tak veľa. Je to úžasná sloboda. Odrazu ma zastaví polícia.
V centre sa koná nejaká akcia a mňa čaká 2 km okolo jazera. Uf. Je horúco, autá trúbia, ľudia sú všade. Cítim, ako si ma premeriavajú. Som pre nich divná.
Za mestom Como sa chcela ku mne pridať Aďa ako support. Zápcha v meste ich však zdržala a ja jej unikám.
Mám preteky a nemôžem ju čakať. Buď ma dobehne alebo nie. Potom mi to však príde ľúto.
Čo je viac? Priateľstvo alebo čas na pretekoch? Vraciam sa Aďke naproti. Stúpame spolu a ona bojuje ako drak. Ja mám príval energie, ale za chvíľu sa to môže obrátiť.
Na poslednej etape z lifebase Cernobbio (187. km) do cieľa v Lecco (254. km) to vychádza 67 km s prevýšením 3800 m+.
S najvyšším bodom Monte San Primo (1681 m). Z mesta Como ma čaká výstup približne 1000 m+ na prekrásny hrebeň, kde pôjdeme už s Aďkou v noci.
Pomaly prichádza tma a ja vyťahujem moju najvýkonnejšiu čelovku. Spánková deprivácia zosilnieva a dobré svetlo je základ.
Z malej občerstvovačky Brunate (645 m) nad lanovkou z Como máme s Aďkou 16 km po hrebeni do sedla Colma di Sormano (1128 m). Aká som rada, že je so mnou.
Kvadriceps mi robí veľký problém a zbehy takmer neviem dávať. Aďka mi to párkrát postláča, skúšam bežať bokom, odľahčovať s paličkami.
Dúfam, že sa to nezhorší. Je už tma. Počujem, ako príroda okolo nás ožíva. Diviaky, muflóny… Trošku si sadneme, aby sme niečo zjedli a už sa okolo nás motá líška.
Pomaly prichádzajú krízy, ale Aďka so svojim temperamentom rozptyľuje moju pozornosť.
V cestnom sedle Colma di Sormano (210. km) už by ma mal čakať Juraj, ktorý so mnou potiahne ďalšiu nočnú etapu.
Na to, že nebehá ultra, zvláda to perfektne. V sedle je mini občerstvovačka a ja sa potrebujem dať dokopy.
Kvadriceps mi robí veľké starosti a keďže som na poslednej lifebase Cernobbio nespala, prepadá ma už silná potreba spánku. Je polnoc.
Rozhodla som sa vyraziť o 01:00. Skúsim si trochu pospať. Žalúdku je na chvíľu lepšie a ja zbadám večeru, ktorú kúpil Juraj dievčatám.
Rezeň!!! A ryža!!! Vo chvíli to vo mne zmizne. Popri jedení mi dievčatá masírujú stehno.
Nešťastný Talian z Ligúrie, s ktorým kus idem, smutne pozerá na ten servis. Dievčatám veľa netreba.
O chvíľu leží na pohovke a užíva si masáž. Nohu má škaredo opuchnutú. Dúfam, že to dobojuje.
4. deň – sobota 11.05.2024
O 01:00 s Jurajom nasadzujeme čelovky a vyrážame. Na tomto úseku sme spolu trénovali mesiac dozadu.
Monte San Primo (1681 m) bol vtedy kompletne pod snehom zo zostupovej strany a nám sa nepodarilo tadiaľ zísť dole.
Mám trochu obavu, aké to bude. Ale o chvíľu ma prepadne taká šialená spánková deprivácia, že mi je to vlastne už aj jedno.
Z neskoršieho rozprávania Juraja sa dozvedám, že jemu nebolo všetko jedno – keď sme išli po úzkom hrebeni a ja som kluskala aj spala zároveň.
Občas na trati vidím mačičku. Takmer na vrchole Monte San Primo si musím ľahnúť. Nevládzem. Spím.
– „Päť minút, prosím.“
Juraj ma stráži. S obavami volá Jančimu, čo sa deje.
Ten sa iba zasmeje a povie mu, že to je normálka („tretí deň pretekov“). No, Janči už so mnou absolvoval nejednu krízu po telefóne.
Čaká nás prudký a technický zbeh z Monte San Primo. Neviem si predstaviť, ako to dám. Oči ma absolútne neposlúchajú a zatvárajú sa proti mojej vôli.
Skúšam všetko. Násobilku, spievať, jesť, kofeín… Nepomáha nič. Je však jasne, že tu spadnúť nesmiem.
Po nekonečných chvíľach prichádzame na lúku so zopár domami a reštauráciou. Je noc a mimo sezóny – všetko zavreté. Je zima. Skúsim dvere. Sú otvorené.
Ideme dovnútra. Potrebujem desať minút spať. Juraj sa trochu rozpačito obzerá a vchádza za mnou. Počas pretekov sa niekedy ozve moje hulvátske ja.
Po desiatich minútach vyrážame už bez čeloviek. To najhoršie máme za sebou (dúfam).
Čaká nás zbeh a malá občerstvovačka Bellagio (226. km). Mali by tam byt dievčatá. A KÁVA. Je strašne horúco, ale už to nesmiem riešiť.
Znova výšľap hore na technickú zaistenú skalu ktorá ma tvar rohov. Z každého pohľadu pôsobí strašidelne.
Pri stúpaní sa nespoznávam. Do kopcov som vždy taká silná. Asi sa už prejavuje tretí deň hnačky a zvracania. Šliapem tak na polovičný výkon. Som pomalá.
Hore na vyhliadke si musím znovu na tri minúty ľahnúť. Po nej príde zbeh na poslednú občerstvovaciu stanicu Maisano (243. km) a znovu výstup hore.
Potom zase zbeh, kde sa už budeme stretať s bežcami z kratších verzií UTLAC. A po pláži do cieľa v meste Lecco (254. km). Dúfajme.
Na poslednej občerstvovačke Maisano sa zišla super partia. Dievčatá už poznajú mená všetkých dobrovoľníkov. Francesco sem, Lucca tam…
V dobrej nálade a živej debate nás už očakávajú. Umývam si tvár, sadám si na lehátko, jem a pijem. Dobrovoľníci sú super.
Fotia sa so mnou a podpisujem sa na tabuľu. Jedlo mi chutí. Ale… Cítim, že musím bežať. Na záchode všetko vyvrátim.
Rozhodla som sa, že môjmu tímu nič neprezradím. Nechcem, aby sa báli. Otvorím dvere zo záchodu a za nimi stojí Aďa.
– „Zvracala si, však?“
Jednoducho, má pod palcom všetko.
S prázdnou nádržou vyrážam. Po desiatich minútach v horúčave je mi šialene zle. Juraj mi navrhuje, nech si znova oddýchnem. Času máme dosť. Nie, nie, nie…
Už to dobojujem. Ideme hore. Okolo nás prefrčia pretekári z 30 km verzie UTLAC. Navzájom sa povzbudzujeme.
Prosto ten kopec musím vyliezť. Postup dole nenazvem zbehom. Ale hýbem sa. Viem, že už dobojujem.
Vchádzame do mesta Lecco a Juraj ma opúšťa. Chcem, aby ma čakal v cieli. Je to môj sen. Nedobiehať do prázdna.
Pomaly kluskám a periférne vidím dievča na cesťáku. Pozerá na moje číslo a začne híkať. Pýta sa ma, povzbudzuje a gratuluje.
Po poslednú zákrutu ide so mnou.
A mne sa pomaličky tisnú slzy do očí.
Hudba, ľudia, cieľový ovál.
Priatelia, objatie, slzy a úľava.
Medaila, rozhovor, fotenie…
A nohy namočené do jazera Lago di Como…
Takéto reporty ma vždy dokážu vtiahnuť do deja, nadchnúť a povzbudiť na mojej ceste k ultra. Ďakujem a držím palce.
Neskutočne dobre napísané a ešte lepšie zabehnuté. Neuveríš, ale aj ja som mal slzy na krajíčku pri čítaní posledných viet 🙂
Vďaka za zdieľanie zážitkov z UTLAC.